Svadba, ako ju všetci poznáme

Réžia, koncept: Mariana Ďurčeková, Ján Luterán
Choreografia: Vladimír Michalko
Účinkujúci, spoluautori: Kristína Sviteková, Anna Čitbajová, Zuzana Žabková, Ján Kružliak ml., Erik Sombathy, Miro Švoňava
Premiéra: 13. a 14. júna 2009, Stanica Žilina-Záriečie
K paradoxom ľudskej existencie patrí skutočnosť, že zdanlivo najjednoduchšie pojmy, s ktorými sa jedinec dennodenne stretáva, sa charakterizujú najťažšie. Jedným z takýchto slov je svadba. Samozrejme je možné využiť formálnu charakteristiku, ktorá sa vyučuje na základných školách v rámci Náuky o spoločnosti, či citovať zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine. Ak by sme však použili logiku dieťaťa, ktorá mu velí na každé neznáme slovo reagovať otázkou – A prečo? – uvedené charakteristiky sobáša by boli len začiatkom niekoľkodňového vysvetľovania.
Rozhovorom, majúcim charakter detskej nočnej diskusie pod paplónmi, počas ktorého sa tri postavy snažia prísť načo je vlastne tá svadba užitočná, sa začína aj inscenácia projekt.svadba. A práve slovo diskusia je charakteristické pre celú inscenáciu. Už samotný text totiž vychádza z audiozáznamu, ktorý zachytáva diskusiu účinkujúcich hercov. Tá vznikla po tom, čo sa zúčastnili svadobných obradov na východnom Slovensku. Nejde však rozhodne o žiadne folklórne pásmo či dokumentárne zachytenie zvykov v obciach Margecany, Parchovany a Zámutov, kde sa tvorcovia zúčastnili na niekoľkých svadbách. Tvorcom totiž nejde primárne o zachytenie svadby, ale prezentáciu názorov konkrétnych mladých ľudí na sobáš ako taký. Celá inscenácia je v podstate istým inscenovaným brainstormingom na tému svadba. To dokazuje aj už spomínaná úvodná scéna. Po tom, čo herečky vstanú, divák vidí, že biele kusy látok, ktoré pôvodne predstavujú prikrývky sú v skutočnosti svadobné šaty. Tvorcovia využívajú princíp čierneho divadla a na scéne sa odohráva technicky mimoriadne kvalitne zvládnutý rozhovor svadobných šiat. Nasledujú ďalšie výstupy. Každý z nich prostredníctvom krátkeho príbehu vyobrazuje niektorý z charakteristických znakov slovenskej svadby, ktorý tvorcovia pomenovali pri nahrávanej diskusii. Motívov je veľké množstvo. Spoločenská neprípustnosť rozvodu, hoci je manžel ťažký alkoholik a násilník. Svadobná noc ako prvý spoločný sexuálny zážitok dvoch partnerov a z toho vyplývajúce dôsledky. Problematika ženy, pre ktorú nie je manžel zároveň prvým sexuálnym partnerom. Svadba a s tým súvisiaca zmena spoločenského postavenia ženy v hierarchii spoločnosti( z dievčaťa sa stáva žena). Svadobná zábava ako festival gýču (najmä po hudobnej stránke). Nemožnosť logicky vysvetliť lásku. Niektoré sú viazané len na súčasné charakteristické znaky svadby (gýčová diskotéka na svadobnej zábave), iné vychádzajú z už prekonaných stereotypov. Herci pritom zo svojich postáv vystupujú a jednotlivé situácie komentujú.
Oddelenie týchto dvoch polôh hercov je mimoriadne precízne, a to najmä cez charakter jazyka (napr. z východoslovenského nárečia do súčasného slangu), no dochádza i k scivilneniu reči tela. Je mimoriadne dôležité, že tvorcovia s týmto motívom pracovali precízne a aj hereckí predstavitelia k nemu pristupujú koncentrovane. Pri takomto abstraktnom deji by bolo totiž mimoriadne vysoké riziko, že menej skúsený divák sa v príbehu jednoducho stratí a nebude ho schopný dekódovať.
Je však otázne, či tvorcovia museli absolvovať výskum na východoslovenskom vidieku, aby dospeli k poznatkom, ktoré sa premietli do inscenácie. Väčšina uvedených tém je totiž všeobecne známa väčšine našej spoločnosti. Dvojnásobne segmentu potencionálnych návštevníkov Stanice Žilina–Záriečie. Až sa nechce veriť, že tieto témy boli jedinými, ku ktorým sa tvorcovia dopracovali. Kvôli nim totiž skutočne nemuseli precestovať kus Slovenska. Stačilo si len pozrieť filmové série Nevera po slovensky a Slunce, seno… Tieto filmy, samozrejme, komunikujú s divákom stonásobne primitívnejšou formou, no čo sa tematickej inšpirácie týka, rozhodne obsahujú všetko, čo projekt.svadba.
Pomerne široké je spektrum výrazových prostriedkov. Využité sú princípy už spomínaného Čierneho divadla, pohybového divadla, scénického tanca vychádzajúceho z folklórnych motívov (najmä z regiónu Šariša a Myjavy), ale i slovná komika a lyrika. V tomto kontexte je dôležité uviesť, že hoci nie všetci účinkujúci sú profesionálnymi hercami, na javisku nebadať výrazné rozdiely. Až na menšie nedostatky v rečovom prejave Mira Švoňavu. To je však v kontexte tohto typu produkcie najmenej podstatný fakt, dvojnásobne v dobe, keď majú problémy s rečovým prejavom niektorí herci divadla hrdiaceho sa prívlastkom Národné.
To, čo inscenácii skutočne škodí je tempo, rytmus inscenácie. Mikropríbehy sú vo viacerých momentoch uzavreté príliš do seba, čo spôsobuje značné problémy. V konečnom dôsledku inscenácia pôsobí dojmom, akoby mala minimálne päť koncov. A obzvlášť posledný výstup, na záver ktorého všetci herci spočinú v efektnej póze, je totálne zbytočný. Ako prídavok na záver vystúpenia folklórneho súboru by určite fungoval, no v kontexte tejto inscenácie má až revuálny charakter a pôsobí umelo.
Je to veľká škoda, keďže jednotlivé príbehy sami osebe fungujú dobre. Premyslená je najmä organizácia mizanscén. A to vo vertikálnej aj horizontálnej rovine. Celá inscenácia je postavená na princípe, keď priestor javiska je istým miestom stretu myšlienok. Miestom, kde sa prezentujú jednotlivé poznatky. Herci, ktorí neúčinkujú v danom výstupe, neopúšťajú javisko, ale sedia na stoličkách umiestnených na bokoch javiska a daný príbeh sledujú. Opäť sa teda objavuje motív diskusie či prezentácie rôznych pohľadov.
Autorom konceptu – Mariane Ďurčekovej a Jánovi Luteránovi -rozhodne nemožno uprieť, že vytvorili inscenáciu, ktorá vo viacerých momentoch diváka pobaví a aj zaujme intímnou lyrikou. Vyvstáva však jedna podstatná otázka. Čo nové prináša projekt.svadba z hľadiska tematického? To je totiž pri tomto type produkcie mimoriadne dôležité. Na prvom mieste je osobná výpoveď tvorcov, ktorá by mala priniesť špecifický pohľad na danú problematiku. V tomto kontexte projekt.svadba, bohužiaľ, len rekapituluje všeobecne známe klišé a stereotypy doplnené o niektoré ľudové zvyky (napr. čepčenie). Tie sú však takisto veľkej časti populácie dobre známe. Treba si však uvedomiť, že všetci tvorcovia sú stále študentmi. Ak teda možno chápať celú inscenáciu ako prvé stretnutie s menej tradičným spôsobom tvorby, ako istý začiatok cesty, potom nemožno nevidieť značný potenciál celého tvorivého tímu, ktorý by mali ďalej rozvíjať. Možno by v budúcnosti stačilo presnejšie si konkretizovať tému.

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.