Štúr.sk updated

Dramaturgia: Miro Dacho
Scéna a kostýmy: Miroslav Král
Hudba: Matúš Uhliarik
Réžia: Kamik Žiška
Účinkujú: Zuzana Konečná, Matúš Uhliarik
Orchester a speváci: Lenka Novosedlíková, Agnesa Ferienčíková, Mário Šebeň, Mária Kmeťková, Marek Pobuda, Patrik Horňák, Daniel Goga
Premiéra 22. októbra 2012 v Divadle Ludus Bratislava.
Ambíciu skúmať Ľudovíta Štúra dnešným pohľadom a podať vyčerpávajúcu výpoveď o jeho osobnosti si za cieľ dali režisér Kamil Žiška a dramaturg Miro Dacho, ktorí v divadle Ludus uviedli inscenáciu s názvom … Tvoj Ludevít. Už samotný titul a použitie pôvodného archaického mena Ludevít naznačujú, že tvorcovia siahli po autentických archívnych materiáloch. Ich interpretácia teda nie je determinovaná školskými poučkami o štúrovcoch, ale naopak snaží sa túto osobnosť nanovo definovať. A to s nadhľadom, bez pátosu, bez zjednodušení, no s veľkou dávkou úcty k dejinám.
Snažili sa teda predovšetkým demýtizovať osobnosť Štúra, ako sami uvádzajú v bulletine: „Ikony národných dejín sprevádzajú dve krajnosti: buď ich vôbec nepoznáme, alebo uveríme mýtom, ktoré zahmlievajú podstatu“. Text inscenácie (či skôr libreto hudobne-dramatického predstavenia) je tak kolážou zo všemožných zdrojov a ukazuje útržky a kľúčové momenty jeho života. Objektívne hodnotenie a viacnásobná optika inscenátorov zaručujú hlboký a vnímavý pohľad, dávajú divákovi priestor pre vytvorenie vlastnej interpretácie a vlastného názoru na znázorňované udalosti.
Súčasný a veľmi progresívny inscenačný prístup sa prejavil v symbióze dekomponovanej stavby textu na jednej strane a archaického jazyka a kostýmov na strane druhej. Samotná inscenácia sa začína Štúrovým pohrebom a ďalej sprevádza diváka jeho ťažkým, no zapáleným a dravým životom. Divák si vytvorí obraz nielen o dobe, živote a rodine tohto národného buditeľa, ale aj o jeho osobnosti a najintímnejších kútoch jeho duše. Sprevádza nás jeho štúdiom, pôsobením a národnobuditeľskými snahami, no aj tragédiou v jeho rodine či láskou.
Ako som už spomínala, jazyk sa tu stáva dôležitým významotvorným prvkom. Ostatne Štúr a jazyk sú neoddeliteľní partneri, práve kodifikácia spisovnej slovenčiny je jeho najväčšia zásluha, ktorá ho navždy zapísala do našich dejín. V inscenácii sa tak podľa potreby strieda slovakizovaná čeština, štúrovská, ale aj tá súčasná slovenčina. Tým sa zdôrazňuje zmena, akú Štúr nastolil – po výstupe kodifikácie sa mení aj reč postáv. Poučenejší divák určite ocení ľubozvučnosť archaickej slovenčiny a autentický, vyše sto rokov starý štýl hovoru, ktorý s jemnocitom dokáže pomenovať dnes tak zvulgarizované témy. V tejto reči sa odráža istá naivita starých Slovákov, no predovšetkým úprimnosť, takt a jemnocit, s ktorými dokážu aj z najbanálnejšej každodennosti urobiť pre dnešného diváka niečo vznešené.
Starú slovenčinu vníma dnešný človek predovšetkým ako štylisticky, no i foneticky vzdialenú, často i nezrozumiteľnú. Na prvé počutie teda divák vníma najmä jej rytmiku a hudobnosť, sledovanie zmyslu slov a viet vyžaduje už istú mieru sústredenia a snahy. Možno práve preto sa inscenátori rozhodli urobiť z živého orchestra organickú súčasť inscenácie, ktorú žánrovo vymedzili v podtitule ako spevohru v jednom dejstve. Dôslednosť historických reálií demonštrovali zložením orchestra – perkusie (Lenka Novosedlíková), spinet (Agnesa Ferienčíková), hoboj (Mário Šebeň) a harfa (Mária Kmeťková), ktorý doplnili traja speváci (barytón Marek Pobuda a Daniel Goga, tenor Patrik Horňák).
Hudobnosť inscenácie sa pretavila do všetkých komponentov. Speváci a orchester zasahujú do deja, sú rovnocennými partnermi hercov. Taktiež vystupujú v historických kostýmoch a v niektorých momentoch na seba preberajú funkciu akejsi ozveny davu. To sa týka predovšetkým trojice spevákov, ktorí majú v inscenácii aj činoherné výstupy. Speváci tak tlmočia historické záznamy ako rozprávači, no vstupujú aj do priamej interakcie s postavou Štúra. Pri speve stoja v pozadí scény, kde majú aj na stojanoch rozložené noty. Spoza stojanov vystupujú do prednej časti na činoherné výstupy. V tých režisér vyťažil istý groteskný potenciál, speváci tu vystupujú mechanicky, štylizovane, ako anonymné postavy z davu. Podľa potrieb textu sú buď trúchliacimi na pohrebe, alebo bratislavskými intelektuálmi a pod. Svoje „mikropostavy“ predstavujú skratkovito, typickými gestami a jednoznačnou symbolikou.
Hudba je z veľkej časti, už aj zložením orchestra, komponovaná ako cirkevné oratórium, čím odkazuje k silne náboženskému pozadiu doby a udalostí. Samotná postava Štúra, herecky interpretovaná skladateľom hudby tejto inscenácie Matúšom Uhliarikom, je zároveň činoherná i hudobná. Štúr je tu totiž zároveň dirigentom orchestra, zo svojej pozície za notovým stojanom si akoby len odbieha predviesť činoherné výstupy. Zároveň je aj akýmsi uvádzačom, predstavuje jednotlivé výstupy, čím sa vytvára rámec epického divadla. Príznačným sa stáva jeho historický kostým, no predovšetkým ikonická „štúrovská“ brada. Jeho herectvo je značne determinované náročnou deklamáciou archaických textov, no Uhliarik vedel aj v pohybe vyťažiť charakterotvorné rysy. Ukázal Štúra ako vášnivého, emóciami zmietaného intelektuála, romantického buriča a génia. Zároveň však neskĺzol do prepiatej hystérie, všetky svoje hraničné psychické stavy demonštroval s ohľadom na spoločenský status Štúra a dobové konvencie umierneného správania sa.
Všetky ženské postavy na seba prebrala jediná herečka, Zuzana Konečná. Pri prechodoch z jednej postavy do druhej nemení kostým (historicky autentické dlhé biele šaty), ani herecké výrazové prostriedky, jej aktuálna identita je čitateľná jedine z textu. Opäť sa tu tak demonštruje štylizovanosť inscenácie a jej epický charakter. Zuzana Konečná však ťaží z jednotnej predstavy o slovenských ženách v 19. storočí. Všetky postavy interpretuje ako jemnocitné, starostlivé, umiernené a cnostné. Podobne ako v prípade Matúša Uhliarika v postave Štúra, najviac energie a hereckého potenciálu vniesla do slovného prejavu, ktorý jej však miestami robil problém, herečka zrejme ešte potrebuje čas na dôsledné naštudovanie nesmierne náročných textov. Na premiére sa, bohužiaľ, nevyhla niekoľkým skomoleninám a zakoktaniam.
Zuzana Konečná teda predstavuje matku i milenku Ľudovíta Štúra. Ako matka sa trápi nad synovým životom, nad jeho nešťastím a problémami. Len málokedy postavy vstupujú do vzájomnej interakcie, väčšina textov sú monológy, ktoré vzájomne obsahovo komunikujú a sprostredkúvajú tak dvojitý pohľad na vec. Ako Štúrova láska Mária Pospíšilová je herečka umiernená a dbá na cnostný charakter doby. Pracuje s jedinou rekvizitou – vyšívaním, a to vo funkčnej i metaforickej rovine. Na jednej strane je vyšívanie symbolom žien danej doby, no klbko vlny sa stáva aj viacvýznamovou a esteticky pôsobivou metaforou. Herečka ho pri niektorých pasážach vyhadzuje na zem, neustále z neho odmotáva a priadzu znova zmotáva. Klbko symbolizuje tak puto, ktoré ju so Štúrom spája, ako aj plynutie času, pocit samoty a beznádeje. Podobne symbolický charakter má i jediný scénický prvok – obrovská maketa pokrkvaného popísaného papiera. Symbolizuje Štúrovu emóciami a sklamaniami zmietanú dušu, ako aj neustále odmietania a boje s politikmi a úradmi.
Inscenácia v mnohom pripomína už pred vyše desaťročím premiérovanú operu Posledný let Mareka Piačeka, v ktorej tvorcovia podobným spôsobom predstavili osobnosť Štefánika. Je hudobná, vtipná, no i autentická, informácie podáva s nadhľadom, no korektne, neskĺzava do pátosu ani hanobenia. Pripomeňme aj hru Jany Juráňovej Misky strieborné, nádoby výborné z roku 1997, ktorá tiež pojednáva o štúrovcoch úplne novým, „neučebnicovým“ spôsobom, keď autorka pri zbere materiálu nezatvárala oči pred žiadnymi faktami. … Tvoj Ludevít tak má potenciál podnietiť záujem o národné dejiny, o ich oprášenie a neustále nové interpretácie. Svojou dokumentárnou hodnotou a aktívnym prístupom k interpretácii dejín patrí do nepočetnej, no neustále sa rozrastajúcej tradície slovenského divadla, ktorá nekompromisne prehodnocuje slovenské mýty a stereotypy. Avšak ešte chvíľu potrvá, kým sa herci stotožnia s jazykovou bariérou, ktorá im bráni naplno využiť svoje herecké schopnosti.
Tatiana Brederová
publikované online 31. 12. 2012

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.