Stáť čelom k životu

Ľubo Horňák – Jakub Nvota: Matúš Čák Trenčiansky
Réžia: Peter Weinciller
Libreto: Jakub Nvota
Hudba: Ľubo Horňák
Texty piesní: Marián Brezáni, Dodo Gombár
Choreografia: Beáta Oleárniková
Účinkujú:
Matúš: Jiří Zonyga
Izabella: Petra Maxin-Čegiňová
Karol Róbert: Martin Harich
Kuma: Lenka Rakárová
Kardinál Gentilis: Peter Kočiš
Johan: Milan Šimek
Kuchár: Peter Pavlík
Komorná Margaret: Bronislava Kováčiková
Vojak: Henrich Gibala/Karol Regeci
Dvorné dámy, ľud: Mária Jurányiová, Oľga Novotová Hincová, Eva Horváthová,
Martina Pálfiová
Skupina historického šermu Rád svätého Galahada: Gábor Blázsovits, Martin Kriváň, Ladislav Záhradník, Peter Michalek
Premiéra 21. septembra 2018, Teatro Wüstenrot, Bratislava
Muzikál ako druh hudobného divadla spájajúci v sebe priam ako ideál divadla podľa Richarda Wagnera súčin viacerých umení, je zložitou štruktúrou, zloženou z libreta – príbehu s dramatickými kontúrami, spevu, pohybu, tanca, hudby a samozrejme aj činoherného herectva. Všetky tieto časti celku by mali byť svojím spôsobom svojbytné na patričnej profesionálnej úrovni a zároveň by mali vytvárať plastický a dynamický príbeh. Samozrejme, aj skúsený režisér, usilujúc sa z predlohy vyťažiť maximum, musí neraz siahnuť k niektorým kompromisom, keď si uvedomí, že daný materiál ho niekedy skôr obmedzuje a neponúka mu väčší tvorivý rozlet. Napriek týmto skutočnostiam, ktoré mali vplyv na výsledný tvar muzikálu Matúš Čák Trenčiansky v Theatro Wüstenrot v Bratislave, inscenácia priniesla rad pozoruhodných tém, myšlienok i nesporných hereckých a speváckych výkonov.
V historickom príbehu z čias Matúša Čáka Trenčianskeho sa preplieta niekoľko významovo silných dramatických liniek. Významným akcelerátorom deja je, samozrejme okrem iných tém, tiež téma priateľstva medzi mužmi – vládcom Váhu a Tatier Matúšom a templárskym mníchom Johanom, ktorý sa stane jeho priateľom i zradcom zároveň. Napriek zložitým okolnostiam, keď bol prenasledovaný mních nútený podľahnúť lákavej ponuke prežiť, zmobilizoval v sebe ostatky mužnej hrdosti a nepodplatnej ľudskosti a Matúšovi prezradil, kto a kedy chce ukončiť jeho život. Ďalšou významovo sýtou linkou bola láska ako jedinečná veličina a životodarná energia ľudského bytia, ktorá uzrela chvíľu možnosti a osobitosti vo vzťahu Matúša a Izabely. Autor libreta priam ukážkovo naznačil a v librete aj spredmetnil dlhovekú tradíciu európskych príbehov o veľkej láske, ako o tom pojednáva vo svojom diele Denise de Rougemont Západ a láska. Aj v príbehu týchto dvoch fascinujúco zamilovaných postáv prichádzame k pravde spolu s mnohými ďalšími postavami (Tristan a Izolda či Romeo a Júlia), že ozajstná láska akoby musela žiť niekde v emigrácii a vo chvíli, keď sa má naplno uskutočniť, je odsúdená k zániku. Okrem týchto významných liniek prinášali aj ostatné postavy svoj osobitý vklad a dotvárali tak mozaiku príbehu o pokrivených a všetkého schopných snažení o absolútnu moc. Badali sme, že pre tieto postavy sa nie vždy našiel dostatočný priestor. V muzikáli je asi dosť komplikované vyvážiť prítomnosť všetkých zložiek a nezabudnúť na to, že majú poskladať príbeh z rôznych uhlov pohľadu do jedného spoločného, významovo sýteho celku. Príčinou bola pravdepodobne nie veľká súvzťažnosť a nadväznosť textov piesní. Tie síce boli pôsobivé vo viacerých duetách i sólistických speváckych číslach, avšak niekedy akoby príbeh na chvíľu dostali do pomyselného zastavenia – dierézy, ktorá skôr retardovala, ako otvárala novú tému či osvetľovala príbeh z inej strany.
Prekvapivo až aktuálne v diele zaznieva téma absolútnej moci, či zneužívania moci v mene vlastného prospechu. Ako inak, do celej záležitosti sú  zainteresované aj vplyvné cirkevné kruhy… Povieme si, príbeh z dávnej minulosti, čo už má táto mýtická epizóda z našich dejín spoločné s nami? I keď sa to zdá málo pravdepodobné, tých súvislosti je viacero. Len prednedávnom sme boli svedkami a čiastočne aj účastníkmi jednej „kauzy“, ktorá sa okrem iného netýkala len bežného preloženia kňaza z farnosti do farnosti. V jej pozadí bola priamo snaha istých pragmaticko-podnikavých spoluobčanov ponúknuť v danej lokalite na výstavbu všemocným developerom tiež cirkevné majetky. Ten, kto sa zastával záujmov farnosti, musel ju nakoniec opustiť, lebo jeho postoje neboli v súlade s názorom predstaviteľa cirkevnej hierarchie.
Príbeh muzikálu je frapantný až strhujúci preto, že sa nekončí v žiadnej selanke a happy endom. Naopak, príbeh hlavného hrdinu končí tragicky – Matúša Čáka zabijú. Nie je to prehra, lebo v kontexte sémantického gesta inscenácie to predovšetkým znamená, že jeho obeť stála za to, aj keď znamenala stratu života. Hrdina inscenácie však nestratil podstatné atribúty ľudskej charakternosti – bol priamy, bojoval za pravdu a stál ako muž rovno čelom k problémom i pokrivenej dobovej realite.
Nedivadelné javisko Teatra Wüstenrot prináša viacero technických komplikácií. Javisko je veľmi plytké, chýba hĺbka aj šírka. Skôr pripomína nejakú kinosálu ako divadelný priestor. Napriek týmto značným obmedzeniam urobil režisér Peter Weinciller maximum možného. Dynamizoval priestor, scénické zmeny budoval prestavbami, ktoré boli včlenené do javiskových akcií, nepôsobili ani násilne, ani zdĺhavo, práve naopak. K podstatným rukopisným tendenciám Weincillerovho režijného štýlu patrí sýta práca s variovaním kontrastných polôh príbehu. Nenásilne vkladá do príbehu hravé epizódy s veselým kuchárom (Peter Pavlík) podporené tvorivou fantáziou a podobne. Presvedčivo pôsobí aj režisérova práca so svietením, ktoré tiež vytvára dynamické a dramatické zmeny. Nezaprie v sebe názor tvorcu, že javiskové dielo prehovára všetkými výrazovými zložkami, preto každej dáva náležité miesto a zároveň s ňou pracuje takmer s minucióznou citlivosťou. Priestor divadla sa usilovali tvorcovia aj zdivadelniť a prekonať jeho obmedzenia. V blízkosti pomyslenej rampy umiestnili tiež niekoľko kvetov po oboch stranách, aby zakryli predstavu plytkého „javištiatka“. Primerane a citlivo režisér pracoval s reprodukovanou hudbou piesní aj s jednotlivými hudobnými náladami. Neakcentoval zvukovú rozšafnosť, ale využíval skôr atmosférotvorný princíp. Hudba „nehučala“, ale znela takmer prirodzene prispôsobená tej-ktorej téme a dianiu na javisku či mimo neho.
Výnimočne kvalitné boli najmä spevácke výkony hlavných protagonistov. Presvedčivo vynikali nielen v sólových partoch, ale aj v duetách. K priam fenomenálnej interpretácii sa vzopäli Petra Maxin-Čegiňová (Izabella), Jiří Zonyga (Matúš), Martin Harich (Karol Róbert) a rovnako aj Lenka Rakárová (Kuma). I keď by malo byť muzikálové herectvo vyvážené vo všetkých svojich prejavoch, zdá sa nám, že činoherné prejavy pôsobili v niektorých postavách priam komicky. Máme na mysli niektoré afektívne efektné polohy a prežívanie Martina Haricha. Taktiež sa nám zdalo, že zásadnejší zmysel pre opravdivé stvárnenie vlastnej postavy bol chabý aj u ďalších predstaviteľov. Napriek tomu ich spev a spevácka technika i emocionálne prežívanie v speváckych častiach bolo umelecky jedinečné. Naopak, herecky takmer bravúrny v činoherných „sekvenciách“ inscenácie Peter Kočiš (Kardinál Gentilis) sa vo svojich speváckych partoch značne trápil a spev rozhodne nepatrí k jeho javiskovo presvedčivým hereckým stránkam. Zloducha, ktorý sa nemalými investíciami posúva k vlastným cieľom, však stvárnil uveriteľne. Neboli to lacné vonkajšie pózy, ale akoby z pohybovej a gestickej štylizácie vyrastajúca až jagovská zákerná zloba.
Jednoznačne vitálnym herectvom sa prezentoval Peter Pavlík (Kuchár). Komiku situácie, správne načasovanie gagu, to všetko vytváralo z jeho postavy na javisku plasticky zvučnú kreáciu. Prirodzená radosť z ludického jestvovania na javisku bolia nadmieru pôsobivá. Suverenita, nespútaná radosť a tiež pokora pred hereckým kumštom, to všetko pôsobilo v jeho hereckých akciách presvedčivo. Neraz sme si práve v súvislosti s Pavlíkovým hereckým výkonom uvedomovali, že v divadle nie sú malé postavy, len malý herci, ako to kedysi formuloval Konstantin Sergejevič Stanislavskij. Sugestívne presvedčivo vyznela herecká kreácia templárskeho, neskôr johanitského mnícha Milana Šimeka (Johan). Na malej ploche, ktorú mu dielo ponúkalo, odkryl pred divákmi zložité peripetie osudu postavy prostredníctvom niekoľkých detailov. Niekedy to bolo akoby mimovoľné zastavenie, premýšľanie a inokedy pôsobivý vnútorný monológ.
Do kompozície muzikálovej inscenácie režisér prezieravo vkomponoval  choreografie, ktoré vytvorila Beáta Oleárniková. Pôsobia na javisku i v sémantickej rovine nenútene a prirodzene. Akoby z nich pramenila nejedna pointa, dopovedanie až hravé podporujúce inscenačné pradivo divadelného rozprávania.
Kam nás vtiahla inscenácia muzikálu Matúš Čák Trenčiansky? Predovšetkým sprítomňuje nejednu navýsosť súčasnú tému. Zrkadlí sa v nej obraz dnešného sveta. Inscenácia neprezentuje v sémantickom geste nejaké plagátové zvýrazňovanie súčasných tém. Ponúka ich vo svojej divadelnej podobe plasticky priam nenútene a neschematicky. Svet z minulosti ako metafora a podobenstvo ukazuje pravdu o živote a svete, v ktorom sa ľudská povaha, pohnútky i zloba napriek stáročiam nemenia. Vytvára nielen obraz o tých tienistých stránkach, ale akcentuje tiež to, čoho je v každej dobe ako šafranu – ozajstného priateľstva, viery a napĺňania ideálu i sily nepoddať sa napriek všetkým protivenstvám a neuprednostniť ľahší pragmatický postoj, ktorý človeku zaistí zdanlivé prežitie. Tak koná hlavná postava majúc v sebe étos jedinečného muža, ktorý vie, že v údolí pragmatického prežívania by bol pre neho život len živorením.

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.