Soročinský jarmok po polstoročí

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia a dramaturgia: Lenka Horinková
Scéna a kostýmy: Jerguš Opršal
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Premiéra: 12.marca 2010, Štátna opera Banská Bystrica
Znie to priam neuveriteľne, ale v čase keď mŕtvy Modest Petrovič Musorgskij zanechal rozpracovaný Soročinský jarmok (1881), stál Giuseppe Verdi pred svojím vrcholom, Giacomo Puccini pred debutom, Pjotr Iľjič Čajkovskij či Johann Strauss boli v najlepších rokoch a Jacques Offenbach pol roka po smrti. Prečo ponúkam túto časovú os a historickú paralelu? Z prostého dôvodu. Zatiaľ čo spomenuté mená (a ich ďalší rovesníci) sú vnímané ako autori „opojných melódií“ a ich opery sú divákmi prijímané ako repertoárové istoty, recepcia Musorgského javiskového odkazu nie je ani zďaleka taká priamočiara. Zvlášť na Slovensku je zaraďovaný k návštevníckym rizikám.
Z trojice najznámejších opier skladateľa, nazývaného tiež „geniálnym diletantom“, sa na našich scénach ako-tak drží iba prvá z nich (momentálne v Slovenskom národnom divadle s minimálnym počtom repríz), Boris Godunov. Oba nedokončené opusy – Chovanščina a Soročinský jarmok – sú vyslovene raritami. Chovanščinu uviedli v SND v jedinom naštudovaní roku 1939, Soročinský jarmok trikrát, naposledy roku 1959, o desaťročie skôr sa hral aj v Košiciach. Tentoraz ho oprášila Štátna opera v Banskej Bystrici. Z dramaturgického hľadiska sa hodil do konceptu sezóny ako komický kontrapunkt, ale tiež ako potvrdenie vernosti princípu vyhľadávania menej frekventovaných diel. Otázkou ostáva, či sa nová inscenácia ujme, či špecifická poetika predlohy a spôsob jej spracovania oslovia publikum. K Soročinskému jarmoku totiž istú vyhranenú afinitu treba mať. Samotný námet, spracúvajúci Gogoľovu poviedku, je úzko spätý s ľudovým humorom, ukrajinským koloritom, no chýba mu zomknutejší libretistický podklad. Zdá sa, že Gogoľova novela je pútavejším a humornejším čítaním, než počúvaním v pretavení do Musorgského nôt.
Skladateľova kompozičná poetika je nadviazaná na miestnu folkloristiku, na slovanskú spevnosť, dokáže vtipne využiť náklonnosť ľudu k alkoholu (ten sa napokon aj skladateľovi stal osudným), ale tiež parodickými šľahmi ozvláštniť cirkevné motívy. Či už v samotných spevoch, alebo v charakteristike situácií a postáv, napríklad popovho záletníckeho syna. Skladateľ dielo nedopísal a osud spočiatku k nemu naklonený nebol. Nikolaj Rimskij-Korsakov, ktorý sa postaral o ďalšie bytie Chovanščiny i Borisa Godunova, sa k torzu neprihlásil, no o jeho kompletizáciu sa pokúsili viacerí autori. Z nich zrejme najživotaschopnejšia je úprava Nikolaja Čerepnina, o ktorú sa opiera aj banskobystrické naštudovanie.
Režijnú taktovku vzala po prvý raz do rúk mladá dramaturgička súboru a absolventka réžie na VŠMU Lenka Horinková. Scénu a kostýmy si objednala od Jerguša Opršala, pričom evidentnou snahou oboch bolo opustiť miestne a časové reálie a narábať väčšmi so súčasnými prostriedkami. Scéna je „veselá“, farebná, má rozohrávanú vertikálnu rovinu a dopĺňa ju rad ilustratívnych rekvizít. Na jarmoku tak zaparkoval haprujúci „poľský fiat“ s kašírovanou kobylou na streche. Z jeho útrob, ktoré boli tiež skladiskom tovaru na predaj, vyliezla Čerevikova rodina. Situácie, ktoré z libretistického hľadiska pôsobia naivne (náhle ľúbostné vzplanutie Parasie a Gricka), sa nepodarilo preklenúť ani réžii. Viac si zgustla na alkoholických výjavoch a veselých situáciách v Čerevikovej chalupe, pri schovávaní sa Popoviča pod stôl či pod Chivriinu sukňu. Rozprávaniu kľúčového príbehu o soročinskej legende, o červenom kabátci a čertovi s podobou svine, chýbalo viac invencie. Projekcia tváre na tylovú oponu nenaplnila túto scénu dostatočnou mierou fantazijnosti. Už v samotnej predlohe problematické 3. dejstvo, hudobne kompilujúce motívy prvých dvoch aktov a dejovo zosnované bez náležitej gradácie, ostáva aj v Horinkovej réžii akýmsi doplnkom. Povinným happy endom vo folklorizovanom hudobnom rúchu. Pre režijný debut nie je Soročinský jarmok vďačnou témou, takže si na možnosť uplatnenia mladej umelkyne na slovenskom režisérskom „trhu“ ešte musíme počkať.
Dirigent a autor hudobného naštudovania Marián Vach pristúpil k partitúre s preň typickou precíznosťou a podrobil ju priam matematickému rozboru. Ani on nestál pred ľahkou úlohou zosúladiť harmonickú špecifickosť a rytmickú osobitosť predlohy s ľudovým výrazovým koloritom. Navyše, nejde o hudbu na prvé počutie „páčivú“ a chytľavú, po akej prahne obecenstvo. Vzhľadom na to, že melódia je tu veľmi tesne spätá so slovom, Bystričania interpretovali Soročinský jarmok v originálnom jazyku a nie v slovenskom preklade, ktorý by bol pre publikum zrozumiteľnejší. Orchester sa musel vyrovnať s nie bežnou partitúrou, zvládol ju však bez počuteľných kazov a so snahou podčiarknuť jej špecifickú poetiku a ruský esprit. Pomerne veľký priestor v Soročinskom jarmoku prislúcha zboru, nositeľovi ľudovej melodiky. Zodpovedne ho pripravila Iveta Popovičová.
V premiérovom sólistickom obsadení, zostavenom výlučne z kmeňových sólistov Štátnej opery, vyzneli šťavnatejšie figúrky viac komicky než lyricky. Alena Hodálová (alternujú Eva Šušková a Eva Lucká) ako Chivria si vychutnávala humorné zázemie svojej postavy, v zveličenej mimike a gestách rozohrávala bizarné scénky a bola skutočným ohnivkom deja. V dobrej kondícii znel aj jej sýty mezzosoprán, kde nateraz neprekážalo ani jeho typické vibrato. Ivan Zvarík (alternuje Marián Lukáč), typovo a vizuálne zaujímavý Čerevik, vložil do partu svoj tmavo znejúci, k ruskej vokálnej estetike naklonený bas, a stotožnil sa aj s výrazovými špecifikami skladateľovho jazyka. Milú figúrku ťarbavého Chivriinho milenca Popoviča stvárnil Igor Strojin (v 2. obsadení Peter Schneider), začínajúci ukrajinský tenorista angažovaný v Banskej Bystrici. Nielen jeho dikcia pôsobila autenticky, ale aj hlasovým materiálom a hranatým herectvom osviežil druhé dejstvo opery. Katarína Perencseiová (strieda sa s Oľgou Hromadovou) odspievala Parasiu spoľahlivo, no jej lyricko-subretný soprán nevniesol do postavy výraznejší a emotívnejší profil. Tónový lesk a mladistvá farba chýbali aj Michalovi Hýroššovi (alternuje Dušan Šimo), čo pre tenoristu na začiatku umeleckej dráhy nie je ideálnou vizitkou. Chýbajúca herecká iskra u mladého páru ide v značnej miere aj na konto režijného vedenia. Barytonista Martin Popovič (na 2. premiére Šimon Svitok) ako Kmotor v scéne rozprávania o soročinskom strašidle pôsobil vďaka svojmu farebnému a zvlášť vo výškach voľne plynúcemu materiálu oveľa výraznejšie. Úlohu Cigána na premiére stvárnil spoľahlivo basista Igor Lacko, alternoval Juraj Peter.
Uvedenie Musorgského opery nesporne rozšírilo slovenský dramaturgický záber. Či to bola zároveň voľba efektívna pre daný súbor ukáže až budúca sezóna. Predať tento titul určite nebude jednoduché, svojich priaznivcov si však môže nájsť. Po nich však bude treba čo najaktívnejšie pátrať.

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.