Smiech cez slzy, slzy cez smiech…

Účinkujú: Zuzana Šimová, Jana Šturdíková, Dorota Letenajová, Diana Strauszová, Laco Kerata
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Autori literárnych predlôh: Zuzana Šimová, Jana Šturdíková, Diana Strauszová, Laco Kerata
Ruchy: Účinkujúci
Réžia: Laca Kerata
Premiéra: 25.2.2008 o 20.00 hod v divadle Non Garde, v Stredoeurópskom dome fotografie na Prepoštskej ulici 4, Bratislava
Inscenácia Extempore je výsledkom tvorivého tímu divadla Borba, ktoré otvorilo sezónu 2008/2009 pod novým názvom Non Garde. Je to profesionálne divadlo v centre Bratislavy ako súčasť multifunkčného priestoru Stredoeurópskeho domu fotografie . Spája súčasných tvorcov, vytvára kontinuálnu a stimulujúcu základňu pre vznik novej tvorby a dáva priestor pre posúvanie hraníc a žánrové presahy. Priestor pre otvorenosť, komunikatívnosť a interaktivitu smerom k divákom a umelcom, ktorí sa chcú slobodne vyjadrovať. Garantom a režisérom väčšiny projektov je autor, režisér, herec, Laco Kerata. Stálymi členmi sú herečka a režisérka Zuzana Šimová, režisérka a dramaturgička Jana Šturdíková, scénografka Diana Strauszová a manažérka Lucia Čarnecká.
V piatok 24. 10. 2008 združenie MED uviedlo ako svoju 8. premiéru autorské divadelné predstavenie Laco Kerata a kolektív: EXTEMPORE – komorná scénická koláž humorných divadelných zákuskov najrozličnejších žánrov a štýlov na tému ľudskej komunikácie, opustenosti a hľadania identity.
V skutočnosti sa však v spomínaný večer udialo omnoho viac, ako prezentácia autorských textov. Prostredníctvom kontaktného divadla sa Zuzana Šimová, Jana Šturdíková, Dora Letenajová, Diana Strauszová a Laco Kerata dotkli všetkých prítomných divákov, dokázali na malej ploche ukázať obrovskú a farebnú škálu smutných, veselých, absurdných, nevšedných, neočakávaných, či celkom normálnych situácií. Dokázali diváka rozosmiať, rozcítiť, donútili ho na chvíľočku sa pozastaviť a zamyslieť nad vecami, ktoré sú celkom bežné a pritom nenormálne. V jedenástich krátkych scénkach poukázali na klasické problémy dneška, s pomocou hudby, ruchov, zvukov vytvorili špeciálnu atmosféru. Herci doslova zaplnili javisko samými sebou, rekvizitami boli oni sami.
Kontaktné divadlo má výhodu v tom, že divák sa smie dívať na hercov z veľmi malej vzdialenosti a tak s ním prežíva všetky emócie, vníma intenzívnejšie použité prostriedky, ktoré sú tak veľmi efektívne, autentické a silné.
Keďže herci boli aj autormi textov, myšlienky a repliky odohrali tak, ako ich písali, s dávkou pravej emócie, neklamného pocitu. Intonácie boli presne v miestach, kde to autor cítil a každá pomlčka, tri bodky odzneli tam, kde mali.
Názov inscenácie je teda výstižný, keďže extempore poznáme ako výrok alebo poznámku bez prípravy, vlastný prídavok herca do textu hry.
Divák prichádza do malého, komorného priestoru, kde je kapacita hľadiska približne 30 miest, vníma atmosféru, ktorú vytvára malé publikum. Dialógy starších dám o piatkovej masáži, napríklad o tom, že podľa nového zákona už nebude masážne kreslo masážnym kreslom, pokiaľ nedostane certifikát zdravotnej pomôcky či novej manikúre predznamenáva nepochopenie a zrejme drobný zmätok v pochopení diela. Inscenácia Extempore, podobne, ako ostatné z produkcie tohto divadla vyžadujú diváka, ktorý je schopný prijať a oceniť špecifickú poetiku avantgardného charakteru.
Čierne zamatové závesy, v zadnej časti javiska jedno svetlo, dve stoličky na scéne, medzi nimi malý čierny ruksačik… tridsať stoličiek v hľadisku… jemný šum divákov…a ja nasávam uvoľnenú atmosféru, ktorá sa nezmení s príchodom hercov… pred, ako aj po predstavení ostáva dobrý pocit, pocit ľudskosti…
MYSLENIE Zuzany Šimovej a Jany Šturdíkovej predstavuje dialóg filozofického rázu, slovných hračiek medzi dvoma. Sedia na stoličkách v bielych tielkach, čipkovaných dupačkách, čiernych silonkách a vysokých topánkach. Na hlavách čierne baranice, v rukách malé poháriky . Miestami sa k sebe aktérky približujú, jemnými gestami akoby naznačovali erotické zblíženie, v zlomku sekundy prichádza ocudzenie, chlad. Súčasťou je výrazná mimika. Čierno – biele kostýmy vyjadrujú protiklady, ako v komunikácii, tak v charaktere herečiek. Text miestami pripomína absurdnú drámu, keď obsah nie je tak dôležitý, ako forma a spôsob, akým sa prezentuje. Zuzana pôsobí aj svojím fyzickým zjavom majoritne oproti krehkej Jane a predsa dochádza k momentu ich zblíženia…
ŠĽACHTICI podľa textu Laca Keratu predstavujú kombináciu miniatúrneho tanečného predstavenia baletného charakteru Doroty Letenajovej a slovnej konfrontácie o aristokratickej triede s Lacom Keratom. Kerata predstavuje neidentifikovateľnú postavičku v sivom obtiahnutom kostýme, na hlave červená saténová čiapka s perličkami, v tvári neprítomný nervózny pohľad, tik trasúcich sa rúk, akoby hľadal v tme odpovede na komplikované a otázky, na ktoré nejestvuje jednoznačná pravdivá odpoveď. Hlavnou črtou rýchleho dialógu tancujúcej baletky v bielom obtiahnutom kostýme s doplnkami na prsiach a v oblasti lona tej istej látky, z akej je partnerova čiapka, sú opäť slovné hračky, netradičné kombinácie slov a humorný charakter. Miestami však uniká podstata práve kvôli rýchlosti, ako herci vedú dialóg. Vizuálna stránka scénky je tak silná, že prevyšuje obsah, čo je škoda..
Názov ďalšieho textu PIPUĽKY prezrádza, že ide o rozhovor medzi dvoma „pipenkami, čajkami, holkami“ – ako ich dnes voláme, prosto dievčatami, ktorým záleží na výzore omnoho viac, ako na tom, čo majú v sebe. Herečky Zuzana Šimová a Dorota Letenajová v krátkom dialógu o vestičkách, kabátikoch, chalanoch a a včerajšej noci predostreli ostrý názor na také dievčatá. Sympaticky narábali s afektovaným gestom, ostrým výrazom a inteligentne predviedli kritiku dievčat, ktorými sa hemžia nielen bratislavské ulice.
PLUSKO ako interný filozofický postulát Zuzany Šimovej, ktorá sa netradičným asociačným reťazcom zamýšľa nad bytím človeka, až po vesmír a to doslovne. Ostáva na scéne po predchádzajúcich Pipuľkách a efektne využíva rekvizitu, s ktorou sa pohrávala v rámci dialógu s Pipuľkou číslo dva. Oceňujem plynulý prechod medzi týmito dvoma scénami, diváka vtiahol a jemne previedol do štvrtej z jedenástich komnát. „Neženské“ úmyselné pohyby, fingované prekvapenie v tvári herečky nad vlastnými zisteniami pôsobili veľmi komicky.
Pri charakterizovaní prezantácie textu s názvom ASISTENTKA si dovolím poukázať na skutočnosť, ktorá sa žiaľ stala dnešnou samozrejmosťou a znie priam klišeovite. Žijeme v dobe, kde komunikácia stráca svoju pôvodnú funkciu a paradoxne sme napriek hyperrýchlemu vývoju komunikačných kanálov akéhokoľvek charakteru zabudli odpovedať na základné otázky.. Jana Šturdíková v postave osobnej asistentky, ktorá je naprogramovaná odpovedať len na otázky týkajúce sa firmy, pre ktorú pracuje potvrdzuje moje slová. Jednoduchý biely kostým, na hrudi biele svetlo vo funkcii kontrolky, ktorá signalizuje, že slečna je pripravená odpovedať na otázky a je „online“, vystihujú charakter postavy a hlavnej myšlienky textu. Laco Kerata v postave zákazníka kladie elementárne otázky, na ktoré však nejestvuje odpoveď. Z neutrálneho človeka sa odrazu stáva agresívny jedinec, ktorý si chcel na začiatku kúpiť iba jednoduché trúbky… postava asistentky v konkrétnom stvárnení pôsobí veľmi harmonicky, usporiadane, jej naštylizovaný, až kŕčovitý úsmev, ktorý akoby sa stal súčasťou tváre jej nemizne, ani keď ju neznámy muž ohrozuje a jeho vystupovanie je vyslovene ofenzívne. Jednoduchá krátka scénka zaútočí opäť na kútiky úst divákov a roztiahne ich až do širokého úsmevu. Prejavy hercov sú slovne čisté, nevychádzajú ani na moment z roly a rýchlou výmenou replík donútia diváka pozastaviť sa nad paradoxom spôsobu existencie, aký je dnes pre každého z nás normálny. Diváci sa smejú, no mali byť plakať.
MONOTÓNNY ZVUK – je o dobre známej manipulácii, slovných hračkách, ktoré dnes ovládajú finančný poradcovia, díleri ,strate vlastného názoru a dobrovoľnej voľbe vlastného minoritného postavenia. Dvojica Zuzana Šimová, ktorá predstavuje ženu z Ruska so silným prízvukom a Laco Kerata vtiahnu diváka do navonok nezmyselného rozhovoru a postupnou gradáciou zvukov, pohybu, mimiky a gesta dosiahnu výbuch, aký nastane u každého, koho niekto zmanipuloval, nahovoril a potom sa mu vysmial do tváre.
HNEVÁàSA? Dôležitá otázka, ktorej účinkovanie v rozhovore medzi partnermi vyvoláva často slovnú bitku, jemnú lož alebo vyriešenie problému. Manželia v podaní Jany Šturdíkovej a Laca Keratu predvádzajú klasický rozhovor medzi partnermi, hádku, avšak s nezvyčajnými problémami. Ďalšia scéna, ktorá vtipne poukázala na realitu a predsa sa na ňu pozerať bez výčitiek a internej spovede nebolo možné.
Čo je viac? Nula, čo jednotka? Ktorá má dôležitejšie postavenie? Ktorá by ktorej chýbala, ak by nebola? Ktorá bola prvá? Čo sa stane, ak jedna z nich nebude? Výmena názorov na pravdu o 1 a 0 prebieha medzi Zuzanou Šimovou a Dorotou Letenajovou. Stoja oproti sebe, na nohách majú navlečenú gumu, cez ktorú preskakuje otázka – Jana Šturdíková, až kým bez vyriešenia slovného sváru nezmiznú v tme.
Text Jany Šturdíkovej a Diany Strauszovej MAJSTER hovorí o kulte silnejšieho, vplyve moci, či fenoméne dnešných dní vychrtlých dám, ktoré sú predsa najkrajšie, o podmienkach postupu k vyšším funkciám, či obyčajného členstva v tanečnej skupine. O nevraživosti, konkurencii, nesplniteľných požiadavkách, nutnosti potupiť a zaprieť samého seba pre dosiahnutie vyšších cieľov. V scénke sa predstavila štvorica mladých herečiek v bielych obtiahnutých trikotoch a v úlohe majstra Laco Kerata s bielou dlhou bradou. Neoddeliteľnou súčasťou je opäť zmysel pre humor, výborné umelecké výkony a zobrazenie krutej reality.
Všetky sme už videli a teraz sa stretávajú v predposlednej časti inscenácie. Surovú ženu s ruským prízvukom Zuzany Šimovej, mamonársku „Pipuľku“ Doroty Letenajovej v bielom, skromnú a úslužnú Dianu Strauszovú v nenápadných čiernych šatách, čerstvú vrahyňu svojho manžela Janu Šturdíkovú v čiernej baretke a čiernych šatách. Štvorica žien, typovo absolútne odlíšených, dobre známych z predošlých scén prišla na feministicky ladené stretnutie , na ktorom si vymieňajú najnovšie príbehy zo súkromného života. Pôsobia ak postavičky z komiksu, z ktorých každá má svoje typické vystupovanie, oblečenie, svoj výraz, pohyby a špecifický postoj k životu ako aj jeho zmysel. Každá z herečiek precízne vytvorila jedinečný charakter a vyvolala salvy smiechu medzi divákmi.
Herečky z predošlej scény ostali na javisku, aby predviedli divákom poslednú časť svojho vystúpenia s názvom SPEV. U mnohých mohol vyvolať pobúrenie, keďže zbožne sa tváriace herečky spievali chorálnym spôsobom pieseň plnú vulgarizmov v podstate o ničom. Cez výraz, slová, spôsob spevu vyjadrili veľmi otvorene svoj odvážny názor na dnešnú cirkev a hlavne postoje veriacich.
V ipatol, 24. 10. 2008 sa diváci stali svedkami neobyčajne inscenácie, ktorá priamo či nepriamo poukázala na aktuálne morálne problémy, problémy v komunikácii, absurditu dnešného životného štýlu veľmi vtipným spôsobom… a donútila každého z prítomných na chvíľku zastať, zamyslieť sa a v konečnom dôsledku sa rozhodnúť, či to, ako žijeme a správame sa, je na smiech cez slzy, alebo slzy cez smiech…

Magdaléna Ivanová

Magdaléna Ivanová vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobí v oblasti médií.