Sme civilizáciou mužských príbehov

Alžbeta Vrzgula: Happy end

Réžia: Alžbeta Vrzgula

Konzultácie textu: Peter Galdík, Peter Lomnický

Light dizajn: Peter Dolog

Kostýmy a scéna: Laura Štorcelová

Hudba: Miloš Bulík, Peter Kunzo

Pohybová spolupráca: Martin Talaga

Účinkujú:             

Veronika Husovská, Lenka Libjaková, Peter Ondrejička

Premiéra: 16. apríl 2024, Uhol_92

Naša západná civilizácia je formovaná dvoma zásadnými kultúrami – antickou a kresťanskou. Grécka kultúra má aj v súčasnosti funkciu inšpiračného zdroja. Je prítomná nielen vo „vysokom umení“, ale aj v mnohých dielach populárnej kultúry. Známy je napríklad animovaný film od Walta Disneyho a rovnomenný seriál Herkules (1997), podobne aj film Trója (2004) s Bradom Pittom a Orlandom Bloomom či knižná sága, po novom aj seriál o polobohovi Percym Jacksonovi. Tieto diela sú spracované mýty, ktoré dodnes formujú predstavy o fungovaní sveta a spoločenskom usporiadaní. Predstavujú krehké a jemné ženy čakajúce na záchranu, alebo odvážnych adonisov, ktorí vykonávajú veľké hrdinstvá a zachraňujú životy.

Režisérka Alžbeta Vrzgula v inscenácii Happy end pristupuje k zobrazovaniu mýtov cez populárnu kultúru. Z bohatého repertoáru príbehov a postáv si vyberala tie, ktoré najlepším spôsobom dokážu poukázať na dodnes pretrvávajúce rodové stereotypy, a nimi diagnostikuje súčasné mužsko-ženské vzťahy. Vrzgula si zo širokého spektra príbehov vybrala napríklad Helenu Trójsku ako symbol unesenej zajatkyne, ktorá v kultúrnom povedomí žije ako trofej zbavená slobodnej vôle. V inscenácii ďalej pracuje aj s postavou Pandory, do dnešných dní symbolizujúcu všetečnú ženu, ktorá priniesla svetu len nešťastie. Nevynecháva ani mužské vzory ako napríklad Adonisa, ktorého si spájame s vyšportovanou postavou krásneho chlapa. Tiež spomína Thesea, ktorý našiel cestu z labyrintu iba vďaka pomoci Ariadny, teda ženy. Všetky postavy slúžia na diagnostiku pretrvávajúcich rodových stereotypov. Inscenácia by sa dala zjednodušene označiť prívlastkom vzťahová, okrem rodových stereotypov poukazuje aj na vyprázdňujúci sa konštrukt manželstva a rodiny ako základných buniek spoločnosti našej západnej civilizácie. Vrzgula veľmi vtipne a trefne pracuje s negáciou. Nastolí hypotézu – stereotyp, ktorý neskôr vyvráti. Najlepšie to možno demonštrovať na podstave Petra Ondrejičku, ktorý na začiatku inscenácie predstavuje kovboja ako ikonu novodobého Adonisa, no jeho kovboj je prototypom toho, čomu dnes hovoríme toxická maskulinita. Avšak neskôr je prítomný ako feminista, ktorý fistulou spieva Frozen od Madonny a rád trávi svoj voľný čas v kuchyni a pečie v silikónových formičkách. Ako zaznieva v inscenácii, nie je to „guilty”, ale iba „pleasure”. Podobným prerodom prejde aj žena Lenky Libjakovej, ktorá je v úvode zobrazovaná ako krehká a slabá, neskôr však precitne a stane sa z nej silná emancipovaná žena. Vrzgula zároveň odsudzuje sexizmus, ktorý sa z gréckej mytológie preniesol aj do súčasného nazerania na mužsko-ženské vzťahy. Odvrátenou stránkou sexizmu je zas „radikálny“ feminizmus.

Scénografka Laura Štolcerová zasadila inscenáciu do priestoru pripomínajúceho schátraný kultúrny dom s roztrhnutou belasomodrou oponou, kde sa má uskutočniť svadba. Celá inscenácia je vystavaná okolo banálného príbehu prípravy na „veľký okamih” dvoch ľudí. Práve na prípravách dokázala demonštrovať stereotypné vnímanie spoločenskej roly, manžela a manželky. Traja herci – Peter Ondrejička, Lenka Libjaková a Veronika Husovská – vedú dialógy pripomínajúce americké romantické filmy o strese zo svadby a strachu. Vrzgula, podobne ako prácu s postavami, aj túto situáciu otočila. Libjakovej stres sa zmenil na strach z uväznenia a straty slobody. Ondrejička tiež nechce byť ten „macho“, akým by sa podľa predstáv mal stať. Vzápätí sledujeme prvú manželskú hádku na tému: Povedz, čo ti je! Je to pohľad do vzťahu, v ktorom žena očakáva, že chlap by mal vedieť, čo ju trápi, a nemusí mu to neustále opakovať. Režisérka cez podobné dialógy ešte viac kotví koncept vzťahovej drámy. Zároveň tento typ rozhovorov celej inscenácii dodával vtip. Režisérka často pracovala aj so vzťahovými klišé, ktoré sú však súčasťou partnerského života. Poukazuje na fakt, že hodnota muža a ženy je často v spoločnosti zredukovaná iba na to, čo predstavujú tieto dve postavy. Kvôli zjednodušujúcim definíciám a rodovým stereotypom je nutná redefinícia manželstva, kde budú obaja rovnocenní. Na zastarané vnímanie manželského zväzku poukazuje aj schátrané scénické riešenie. Problematické sú dve obrazovky na kraji javiska, ktoré majú dvoje využitie. Premieta sa na ne slovenský preklad piesní, ktoré slúžia ako predĺžená ruka k dramatickému textu, čo ich  významovo viac kotví v inscenácii, a súbežne sa premietajú slovníkové definície jednotlivých mýtov, osôb, bytostí alebo sociálnych konštruktov, napríklad definícia svadby, čo chvíľami pôsobilo až polopatisticky. Informácie boli duplicitné, lebo všetky vyobrazené definície zazneli aj v dramatickom texte, v dialógoch medzi postavami.

Režisérka vytvorila intertextuálnu koláž, ktorá funguje ako fragmentárna mozaika. Inscenácia pracuje s jazykom populárnej kultúry, a to najmä odkazmi na ikonické skladby západnej popovej scény, napríklad I want it that way od Backstreets Boys, Frozen od Madonny alebo Toxic od Britney Spears. V realite práve interpreti hudobnej scény alebo niektoré skladby do veľkej miery podporujú alebo ovplyvňujú spoločenské stereotypy, ale režisérka aj v tejto rovine vytvára k skladbám opozitá. Napríklad, keď zaznie pieseň I want it that way od Backstreets Boys, vzápätí za ňou znie Lose Yourself od Eminema. Kým pätica spevákov z boybandu patrila medzi prvé mužské popové ikony, ktoré prejavili svoju citlivosť a emócie, tak spomínaný rapper je ich pravým opakom. Tvrdý chlap, ktorý dokázal zdolať svojich démonov. Dualita je prítomná aj v koláži piesní Oh happy day z muzikálu Mníšky a Don´t speak od skupiny No Doubt. Obe vyznievajú ako pomyselný dialóg počas svadby. V kontexte inscenácie môžeme vnímať interpretov ako novodobých predstaviteľov mýtov. Aj oni  sa stávajú idolmi, a  svojím konaním potvrdzujú rodové stereotypy. Uveďme ako príklad rapera Eminema, ktorý potvrdil status quo alfa samca, alebo dievčenskú skupinu Destiny´s Child, ktoré by sme mohli prirovnať k amazonkám.

Režisérka stavia do konfrontácie antické mýty a novodobé popové ikony. Vníma ich vzťah a schopnosť determinovať identitu spoločnosti. Práve cez prizmu stále pretrvávajúcich  stereotypov môžeme konštatovať, že naša spoločnosť sa vôbec nezmenila, len si vytvára nových hrdinov. V inscenácii vystupujú traja herci – Veronika Husovská, Lenka Libjaková, Peter Ondrejička – pričom každý z nich svojím konaním zosobňuje viacero spoločenských stereotypov. Režisérka štylizovala Petra Ondrejičku do postavy kovboja, typickej postavy románov a filmov z divokého západu. Túto postavu analyzovala zo širších kontextov: Najprv ho predstavila ako sexsymbol, hoci túto úlohu mal kovboj najmä v 60. a 70. rokoch vo filmoch ako napríklad Vtedy na západe alebo v trilógii Winnetou. Okrem toho je to moderný archetyp pre zručného muža. V úvode hneď konštatuje, že chlapci v súčasnosti už nie sú takí ako v minulosti. Tvária sa, že sú mužmi, lebo majú tetovanie a veľké svaly, ale stále majú svoje detské tajomstvá akoby ukryté v útrobách Pandorinejskrinky.K takýmto chlapcom radí aj členov boybandu, a každý z nich zastupuje inú stereotypnú predstavu – líder, bad boy, inteligent, romantik a tanečník. Samozrejme, ak je reč o boybandoch, tak predsa musela zaznieť nejaká skladba od Backstreet boys. Kovboj je v inscenácii ten, kto rád rozpráva trápne sexistické vtipy, na ktorých sa zabávajú prevažne iba muži jeho rangu. Režisérka analyzuje správanie jednotlivých postáv v štruktúre inštitucionalizovaného sexismu, ktorý určuje postavenie žien a mužov v spoločnosti, ale aj v rámci rodiny.  

Pri stvárnení žien režisérka proti sebe stavia dva typy – éterickú bytosť, ktorá chce byť nad vecou a silnú nezávislú ženu. Sú rozlíšené kostýmovým riešením, aj hereckým výrazom. Lenka Libjaková je krehká, ublížená žena, ktorá by sa chcela vzoprieť manželstvu, ale nedokáže to. Nahnevane kričí pieseň Survivor od Destiny´s Child. Strieda polohy detskej naivity a pubertálnej nerozvážnosti. Hoci ich striedanie by mohlo vyznieť negatívne, pôsobí  práve naopak. Detský rozmer tejto postavy naznačoval aj kostým – herečka mala oblečené tyrkysovomodré šaty s farebne zladenými očnými tieňmi. Libjaková zosobňovala všetky utrápené, ponížené ženské postavy z gréckej mytológie ako Andromeda alebo Europa. Veronika Husovská vytvorila presný protiklad Libjakovej. Zastupovala amazonky, eumenidy, medúzy a sirény – všetko bytosti, ktoré ovládajú istú mágiu, alebo majú iné výnimočné schopnosti, ale predovšetkým sú spájané s negatívnymi konotáciami. Sú považované za menejcenné, za príšery, ktoré nemajú právo na život, odsúdené na smrť rukou muža. Husovskej postava je silná emancipovaná žena, ktorá svadbu vníma ako podmienku pre zaužívanú predstavu šťastného života. Odhovára Libjakovú, čím napĺňa aj dynamiku kamarátstva, ktorá je známa aj z dramaturgie romantických komédií. Je oblečená v dlhých čiernych šatách, ktoré postave dodávajú pocit tajomna. Jej hlasový prejav kontrastuje s tlmeným prejavom hereckej partnerky. Kým Libjaková má tenší, až detský hlas, Husovskej nižšie položený hlas evokuje démonickú bytosť. Kontrast medzi dvoma ženskými postavami podporuje aj choreografia Martina Talagu. Každý pohybový fragment pripomína záber z videoklipu. Napríklad, keď Husovská hovorí o beštiálnych ženách, jej pohybový slovník je viac pudový a živočíšny, opäť v kontraste s Libjakovou, ktorá vyzdvihuje svoju ženskosť.

Na záver sa Husovská objaví ako siréna. Zmenil sa aj jej kostým, šaty má hnedo-strieborné, priliehavého strihu, aby pripomínal morskú pannu, a namiesto dlhého vrkoča má ulízaný účes. Stáva sa z nej vedúca výpravy Darwin300. Z hľadiska vyvoláva ľudí, hľadá členov posádky, ktorí by mohli byť užitoční pri budovaní budúcej spoločnosti. Napríklad pátra po vodoinštalatérovi alebo vodoinštalatérke, avšak nikto sa neprehlási. Ona je práve tá, ktorá konštatuje desivý stav našej spoločnosti. Cynickým prejavom však dodáva, že zánikom sveta končí aj kultúrna determinácia. Poznamená tiež, že diskusia medzi pohlaviami trvá príliš dlho a výsledkom je zničená planéta a ekologická katastrofa. Znamená to, že všetky hodnotové otázky sa vyriešia až po zániku našej civilizácie? Kontinent sa volá podľa ženy násilne unesenej bielym býkom, ktorého znázornila scénografka maskou na Ondrejičkovej hlave, a neskôr pošpinenej Diom. Inscenácia nastoľuje otázku, či je možné pretrhnúť tento kolobeh fungovania spoločnosti? Existuje vôbec nejaké riešenie? Režisérka odpoveď našla v biblickom príbehu Noemovej archy, ktorú porovnáva s expedíciou Drawin200. Po dvoch storočiach tím environmentalistov rekonštruuje cestu Charlesa Darwina. Režisérka záver inscenácie zasadila do roku 2123, keď sa na cestu vydáva expedícia Darwin300.  Zmenila sa optika, ktorá do istej miery opúšťa feministický rámec a pridáva sa environmentálna rovina. Svet je v tragickom stave ekologickej katastrofy, lebo čas na záchranu vypršal. Režisérka do tejto časti vložila veľmi silný odkaz o tom, že v súčasnosti nestačí iba diskutovať o zmenách, ale najmä treba konať. Svet neustále rieši hodnotové otázky, ale zabúda, že niekde treba aj žiť. Avšak pri snahe Ondrejičku a Libjakovej dostať sa na loď sa ich vzťah rozpadá, čím Vrzgula naznačuje pesimistické videnie budúcnosti, keď už nie je čo zachraňovať.

Na záver ostalo niekoľko otázok: Ako by sa dali zmeniť zaužívané stereotypy, ktoré si nesie naša spoločnosť už z antiky? Ako ísť ďalej, keď dejiny Európy tvoria príbehy mužov a zabúda sa na príbehy žien? Ani režisérka Alžbeta Vrzgula nedáva konkrétne odpovede. Inscenácia Happy end je spoločenským apelom, ale aj smutným obrazom súčasného stavu mužsko-ženských vzťahov. Vytvorená koláž medzi mýtmi a populárnou kultúrou vytvára intertextuálnu estrádu v rozpadnutom kultúrnom dome. Ak budeme ovládaní nefunkčnými spoločenskými konvenciami, o to viac sa budú upevňovať a prehlbovať. Jediným nástrojom je na ne upozorňovať a bojovať proti nim vo vlastných životoch.