Sarkofágy a bankomaty

Sarkofágy a bankomaty
Dvoudenní expozice šestnácti krátkých her slovenských dramatiček a dramatiků střední generace (scénické čítanie)
Dramaturgia: Ivana Slámová
Produkcia: Marie Fišerová, Adéla Štajfová
Hudba: Petr Filák, Martin Bakyta
Réžia: Peter Gábor
Účinkujú: Natália Drabiščáková, Ela Lehotská, Evellyn Pacoláková, Zuzana Stavná, Kamila Vondrová, Tomáš Dianiška, Peter Gábor, Adrian Jastraban, Roman Mrázik, Juraj Nvota, Richard Trsťan
11. decembra 2009 Kľúč k mužom a ženám, Kľúč k svedomiu súčasnosti
12. decembra 2009 Kľúč k droge našej minulosti, Kľúč k designu budúcnosti
Projekt Sarkofágy a bankomaty (október 2008 – jún 2009) vznikol na základe požiadavky „napísať spoločnú hru o súčasnom Slovensku v kontexte posledného dvadsaťročia po páde železnej opony.“ Autorka koceptu a tiež jedna zo zúčastnených autoriek Anna Grusková iniciovala projekt na základe vlastných skúseností s kolektívnym písaním a taktiež ako spôsob vyplnenia absencií v súčasnej slovenskej dráme. Napokon sa z oslovených 22 slovenských dramatikov a dramatičiek projektu zúčastnilo 18 a vzniklo 16 krátkych hier. Tieto texty boli zviazané jednak koncepčnými ohraničeniami a jednak vznikla akási homogénna vzorka istej generačnej výpovede, keďže všetci autori a autorky spája veková kategória 40 a viac, čiže podľa slov A. Gruskovej „šedá generácia“, ktorá prežila istú časť života v socializme a tú druhú „polovicu“ už žije v demokracii. Je to generácia nevyhranená, ktorá sa nedá definovať alebo zaradiť podľa konkrétneho významnejšieho kódu či signálu, akým bola napríklad Nežná revolúcia alebo rok 1968. Azda aj preto sú texty zaujímavou individuálnou výpoveďou, ktorá jednak reflektuje osobitosť fenoménov doby a spoločensko-politickej situácie, v ktorej vyrastali. Zároveň je táto reflexia poznamenaná prítomnosťou, súčasným stavom a dianím, pričom časový a skúsenostný odstup každého autora a autorky je v istom zmysle prostriedkom, ako uchopili zadanie a aké témy boli ťažiskovými v jednotlivých hrách.
Autormi a autorkami sú zväčša poprední slovenskí dramatici a dramatičky, publicisti a publicistky, prozaici a prozaičky, Karol D. Horváth, Laco Kerata, Silvester Lavrík, Iveta Horváthová, Ľubo Burgr, Martin Ciel, Uršula Kovalyk, Ľuba Lesná, Pavol Weiss, Viki Janoušková, Jana Juráňová, Roman Polák, Vanda Feriancová, Marius Kopcsay, Viliam Klimáček, Zuzana Uličianska, Dušan Vicen a Anna Grusková. Ich texty sa rozdelili do štyroch dramaturgických kľúčov (kľúče ako asociácie na „štrnganie“, ale aj ako odkrývanie a otváranie tém), Kľúč k ženám a mužom (hry K. D. Horváth, L. Kerata, S. Lavrík: Revolúcia je mocnejšia ako smrť; I. Horváthová: Ženská kabala) , Kľúč k svedomiu súčasnosti (Ľ. Burgr: Peter a Lucia; M. Ciel: Malá krajina; U. Kovalyk: Squatt; Ľ. Lesná: Nech žije spartakiáda!; P. Weiss: Ohrozenie), Kľúč k droge minulosti (A. Grusková: Československo; V. Janoušková: Spi, Gilgameš; J. Juráňová: Topenie žiab; R. Polák: Ďakujem, že si ma zabil), Kľúč k dizajnu budúcnosti (V. Feriancová: Kufor; M. Kopcsay: Doma je doma; V. Klimáček: Tichý pôvab bankomatov; Z. Uličianska: Katedrála; D. Vicen: Hniezdočko), na základe leitmotívov a hlavnej výpovednej myšlienky.
Prvá prezentácia textov sa konala vo forme komorného scénického čítania v máji 2009 v Divadelnom ústave v Bratislave, kde A. Grusková predstavila projekt a každú z hier. 17. novembra 2009 mala premiéru inscenácia Sarkofágy a bankomaty v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí, v réžii Mariána Pecka. Ten vytvoril spojením väčšiny textov komplexnú inscenáciu, ktorá nesie zaujímavú divadelnú výpoveď s osobitým scénografickým vyznením a vkladom hereckého potenciálu celého súboru divadla.
Už od počiatku projektu sa plánovala spolupráca s pražským Divadlom na Zábradlí, ktorého dramaturgička Ivana Slámová bola jednou zo spolupracovníčok. Ako dramaturgička sa podpísala i pod scénické čítanie všetkých hier v spomínanom divadle v polovici decembra.
Išlo o výsostne československý divadelný čin, prezentovanie slovenskej súčasnej drámy (hoci napísanej za špecifických okolností) v jednom z najúspešnejších českých divadiel, v réžii slovenského režiséra Petra Gábora (dlho pôsobiaceho v divadle v Olomouci) a v stvárnení slovenských hercov a herečiek, ktoré našli svoje umelecké uplatnenie a pôsobisko v českom prostredí. Výnimočnosť tohto divadelného stretnutia je poznamenaná stieraním politických hraníc oboch krajín, ktoré vychádzajú vlastne zo spoločnej divadelnej minulosti (minimálne v rámci slovenského divadla, na vznik a formovanie ktorého malo české divadlo rozhodujúci a zásadný vplyv).
Koncepčne sa Gáborovi podarilo vytvoriť scénické čítanie, ktoré však nebolo postavené na čítaní samotnom, ale nieslo znaky divadelnej inscenácie, nenútenej kabaretnosti a talkshow v podaní režiséra a A. Gruskovej, ktorí jednak sprevádzali večerom, jednak predstavili jednotlivých autorov a autorky, ale snažili sa aj o vyvolanie istej obojstrannej komunikácie textov s publikom.
Vďaka hudobnej zložke, ktorá bola súčasťou každého čítania/prezentácie textu, čím sa zdôraznila jedinečnosť každej hry a každého zinscenovania. Akoby jednotlivé tematické bloky predstavovali komplexnú hru a jednotlivé texty boli dejstavmi či obrazmi tejto hry. Tým nadobudli ucelený javiskový charakter a vďaka výkonom účinkujúcich hercov a herečiek aj istú divadelnú a umeleckú úroveň.
Napriek tomu, že priestor Eliadovej knihovny je komornejší a obmedzený, projekcie fotografií z banskobystrickej premiéry a dobové podobizne autorov a autoriek textov vytvorili zaujímavú vizuálnu atmosféru, ktorá publikum jednak úsmevne vracala späť do čias minulých a jednak reprodukovala súčasné prvky vyznenia textov.
Peter Gábor usmernil režijnú koncepciu uvedenia hier na základe toho, aby čo najpresnejšie a najobraznejšie vystihol základnú podstatu či motív jednotlivých textov. Tým sa vyhol akejsi rutine či šablónam a pomohol tak vyznieť autorským zámerom. Vďaka tomu napokon neskĺzlo čítanie do nudného reprodukovania textov a následne nudného počúvania, ale v rámci podmienok a atribútov scénického čítania inscenátori ponúkli zaujímavý javiskový tvar na pomedzí divadelnej a rozhlasovej inscenácie.
Takéto prevedenie však malo za následok i to, že odkrylo slabiny niektorých hier, či už z obsahovej alebo kompozičnej stránky alebo naopak dalo vyniknúť kvalitám. Hodnotenie kvalitatívnej úrovne textov je veľmi subjektívne, pretože s ohľadom na podmienky ich vzniku a tematické a rozsahové určenie nie je iste veľmi jednoduché zaujať konkrétne stanovisko ako pri ostatných drámach týchto autorov a autoriek.
Scénické čítanie im však poskytlo možnosť divadelného uplatnenia, stalo sa akýmsi dôkazom, že vlastne všetky texty majú potenciál na to, aby boli predlohou k zaujímavým divadelným či rozhlasovým interpretáciám.
Azda najviac rezonovalo čítanie textu Revolúcia je mocnejšia ako smrť, ten vyvolá pozoruhodné asociácie, predstavy a vďaka absurdnému vyzneniu leitmotívu poznamenáva vzťah autorov k minulosti. Rovnako tiež komornejšie ladená hra Malá krajina zaujala vďaka sugestívnemu hereckému výkonu Juraja Nvotu a Petra Gábora nástojčivý postoj v konflikte pred- a po-revolučnej situácie.
Trochu úsmevnejšie pôsobili čítania hier Československo, Topenie žiab alebo Hniezdočko. Na pozadí komických dramatických situácií a dodaním osobitého hereckého vkladu sa podarilo vystihnúť nielen slovenské národnostné komplexy ako pozostatky federácie a snahu o zbavovanie sa zodpovednosti, ale podarilo sa aj zdôrazniť podstatu mnohých spoločenských javov minulosti, postavenie mužov a žien v tomto zriadení, určenie rodových a rodinných úloh.
Predovšetkým v hrách Ďakujem, že si ma zabil, Squatt či Ženská kabala vystúpil do popredia motív generačnej priepasti rodičov a potomkov, ktorí už každodennosť socialistického zriadenia aktívne nezažili. Aj to je jeden z dôvodov deštrukcie komunikácie, straty spoločnej nite dialógu. Jedna generácia sa nedokáže úplne a celkom vyrovnať s priľnutými nánosmi, ktoré do nich vštepoval bývalý režim a zo šoku zmeny, ktorá ich od nich chcela rýchlo očistiť. Aj odtiaľ pramení neporozumenie zo strany mladých ľudí, ktorí aj vplyvom urýchleného životného štýlu a zjednodušovania minulých skúseností, nevie akceptovať všetky okolnosti a hlavne fakt, že čiernobiele videnie minulosti je jednou z hlavných príčin nedorozumenia.
Čo však akosi znižovalo (termín veľmi subjektívny a nie veľmi presný, no autorke iný nenapadol ako výstižnejší) umeleckú úroveň celého javiskového prevedenia, bola silná jazyková neistota hercov a herečiek. Plne beriem do úvahy, že väčšina hercov a herečiek študovala na českých školách a akosi prirodzene zostali v Čechách a našli si umelecké uplatnenie, čo bez dokonalého ovládania českého jazyka je pre herecké povolanie jednoducho nemysliteľné. Napriek tomu bol silný český akcent, miestami u niektorých hraničiaci so zabúdaním materčiny príliš iritujúci a ovplyvňoval tak umelecké vyznenie.
Predovšetkým slovenčina herečiek Evellyn Pacolákovej a Zuzany Stavnej sa ponášala skôr na českú snahu o poslovenčenie slovného prejavu. Absolútne sa strácali zásady slovenskej gramatiky, artikulácie a prízvukov. Našťastie sa tento problém netýka napríklad herečky Natálie Drabiščákovej, členky súboru Divadla na Zábradlí, ktorá napriek dlhoročnej divadelnej práci v čestine bola schopná „prepnúť“ a naplno nechala vyznieť čistej slovenčine a aspoň v jej podaní publikum počulo slovenské ľ! Drabiščáková bola i najvýraznejšou v rámci hereckého prejavu a svojského interpretačného vkladu do jednotlivých scénických čítaní, každej postave dokázala vštepiť určitý charakter, ktorý plne vynikol aj na obmedzenom priestore statickosti a pripútania sa k scenáru.
Veľmi sugestívny herecký výkon podal i Juraj Nvota v postave Muža z hry Ohrozenie, minimalistickým a civilným prístupom vytvoril postavu-figúrku, ktorou zasiahol do celkovej interpretácie a do myšlienkového odkazu textu.
Dva večery venované slovenskej dráme v pražskom divadle boli nielen stretnutím slovenského kultúrneho a umeleckého diania oboch krajín, ale sú ďalším dôkazom fixnej a stále prebiehajúcej difúzie vzájomnej spolupráce a vplyvov a tiež sú článkom mozaiky kontextu československého divadla, ktorá sa naďalej zapĺňa a produkuje, a to aj napriek neexistencie spoločnej republiky.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.