Sága rodu Esterházyovcov

Réžia: Roman Polák
Dramaturgia a preklad: Peter Kováč
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Lucia Chuťková
Pán (eštebák, mierny revolucionár, Angličan): Martin Huba
Lucifer (advokát, Tóth Menyuš, iný eštebák, revolucionár, Angličan): Robert Roth
Gróf – spisovateľ: Ondrej Kovaľ
Otec (grófov): Ľuboš Kostelný
Knieža: Dušan Jamrich
Slúžka: Anna Javorková
Prvá milenka (matka, kňažná): Dominika Kavaschová
Druhá Milenka (Vilma): Monika Potokárová
Haydn: Vladimír Obšil
Idealista (a iné): Ján Gallovič
Premiéra: 7. a 8. januára 2017 v Štúdiu SND
„Esterházy. Toto meno je sen.“ – napísal Péter Esterházy v románe, ktorý je napoly reálnou, napoly vymyslenou ságou známeho šľachtického rodu. Jeho voľnú dramatizáciu zinscenoval režisér Roman Polák na scéne SND.
Ak je gýč žánrom Boha a poslaním Lucifera je ukazovať rub a líc vecí, potom je inscenácia Mercedes Benz v Činohre SND priam diabolská, ale len tak ľahučko, aby sme sa nezľakli. Je príjemne ironická ako smiech na konci známej piesne Janis Joplin, ktorá dala poslednej hre Pétra Esterházyho jej meno: „Bože, nekúpiš mi mercedes? Robím tak ťažko celý život… Nekúpiš mi Mercedes?“ spieva Joplin a my si ju môžeme dovoliť parafrázovať: „Bože, nespravíš ma Esterházym? Nedáš mi majetky a postavenie?“
Ako je dobre známe z dejín, Pán Boh Esterházyovcom doprial. Literárne zdatný potomok veľkého rodu nám opísal, za akú cenu.
Našimi krajinami sa síce prehnali všelijaké vojny aj revolúcie, ale sen o Esterházym dodnes zostal v našich krajinách snom o márnotratnom boháčovi, ktorý sa oboma rukami prehrabuje v pudilári. „Kto by dokázal vymenovať všetky tie sladké akordy, ktoré sa rozozvučali v dávnom uhorskom človeku pri vyslovení mena môjho pána otca?“ čítame v románe Harmonia caelestis, ktorý by sa výstižnejšie mohol volať Disharmonia terrestris.
Základom hry, ktorú Esterházy napísal na podnet Činohry SND, sa stali práve vybrané príbehy z tohto diela. Národné divadlo ju uviedlo v rámci sezóny, ktorá je prakticky celá venovaná novým hrám písaným špeciálne pre našu prvú scénu.
Objednávku slovenského národného divadla označila maďarská kritička Zsuzsa Radnóti za „nečakanú a zaujímavú“. Úprimne povedané, až taká nečakaná nebola. Esterházyovci predsa celé stáročia vlastnili majetky a pozemky aj na území dnešného Slovenska, toto meno bývalo teda „snom“ nielen pre Maďarov či Rakúšanov, ale aj Slovákov. Môžeme si len domýšľať, či za autorovým súhlasom spolupracovať s Bratislavou nebol aj istý odpor voči aktuálnej politickej situácii v Maďarsku. Faktom je, že tesne pred tým, ako ho oslovil dramaturg Peter Kováč, stiahli jeho hru z repertoáru maďarského Národného divadla. Stalo sa tak po tom, čo dovtedajšiemu riaditeľovi, aj na Slovensku známemu hercovi a režisérovi Robertovi Alföldimu, nepredĺžili zmluvu a nové vedenie divadla začalo postupne meniť celý repertoár.
Esterházy síce nikdy nebol prvoplánovo angažovaným autorom, ani tak však nezabudol do svojej hry zabudovať aj odkaz pre nacionalistov akéhokoľvek pôvodu: „To sú ozajstní postmodernisti. Fabrikujú heslá ako vlasť, Boh, rodina, prípadne všetko dokopy ako heslo Za boha, za národ, za rodinu.“
Pri hodnotení inscenácie Mercedes Benz by sme za iných okolností určite začali s kritikou dramatizácie, ktorá v porovnaní s vrstevnatým románom nemôže byť iná ako plochá. Túto povinnú jazdu si môžeme odpustiť, keďže upravovateľom bol sám Esterházy a treba uznať, že to s vlastným textom nemal vôbec ľahké. Harmonia caelestis by bola totiž skôr námetom na dlhodobý seriál, nie na jedno predstavenie, hoci aj trojhodinové. Nemôžeme však celkom obísť otázku, či predsa len nemohli byť jednotlivé scény výpovednejšími, prípadne aj inovatívnejšími. Konkrétne scény s kurucmi a labancami sú v inscenácii naznačené tak, akoby bol Esterházy v tomto boji len náhodným okoloidúcim, nie jedným z rozhodujúcich hráčov.
Hra pracuje aj s referenciou na biblické pokúšanie Jóba. Dejiny vlastnej rodiny dáva Esterházy do kontextu boja medzi Pánom a Luciferom, podobne ako sa to deje v Madáchovej Tragédii človeka, ktorá je pre Maďarov povinným čítaním. O tom, aké je toto dielo, ktoré napísal rodák z Dolnej Strehovej pri Veľkom Krtíši, notoricky známe, svedčí aj fakt, že práve týmto titulom v roku 2002 otvárali novozriadené Národné divadlo, pričom Lucifera hral v tejto inscenácii neskorší riaditeľ ND Robert Alföldi.
Bez ohľadu na Madácha, len ťažko si možno predstaviť niečo klišéovitejšie, ako je rozhovor medzi Bohom a Diablom. To isté platí aj na pohrávanie sa s inscenačnými poznámkami a na formu divadla v divadle, na ktorom je postavená časť hry. Ak je však Luciferom Robert Roth v pančuškách, pôsobiaci čarovne ambivalentne a ak Pána hrá s nonšalantnou eleganciou Martin Huba, dá sa dramatikovi všeličo poodpúšťať. Chvíľami sa zdá, akoby autor skutočne písal hru na telo našim tvorcom. Aj Dušan Jamrich ako Knieža reprezentujúci esterházyovského večného apka je interpretom na svojom mieste, dôstojný, vážny. Najťažšiu úlohu mal Ondrej Kovaľ, ktorý mal reprezentovať samotného spisovateľa, takéto „autopostavy“ nebývajú nikdy veľmi dramaticky napísané, skôr ide len o akýchsi rozprávačov či posúvačov deja.
Veľmi zaujímavo sa, naopak, svojej postavy zhostil Ľuboš Kostelný, ktorý z kontroverzného Otca, ktorý podľahol štátnej bezpečnosti, neurobil žiadneho rozprávkového zloducha, ale reálneho človeka. Ján Gallovič nedostal v menších postavách veľký priestor pre svoje herectvo, ale do skladačky príbehu jeho herecký naturel zapadol veľmi vhodne.
Skúsený režisér Roman Polák si vybral pre túto inscenáciu svojich stabilných spolupracovníkov – hudba Lucie Chuťkovej vytvárala presné atmosféry, scéna Pavla Boráka pôsobila nenásilne symbolicky, napríklad z polystyrénového „betónu“ vymodelované historické kreslo či sklenené dvere, ktoré sa otáčali okolo horizontálnej, nie vertikálnej osi. Aj kostýmy Petra Čaneckého boli adekvátne, umelo si nevynucovali pozornosť. Celá produkcia je v dobrom zmysle konzervatívna – s režijným dôrazom na významy, nie na formálne provokácie.
Ak by sme chceli prínos tejto inscenácie vystihnúť jedným slovom, bola by ním určite irónia. Esterházy si však vo vzťahu k nej nepripisuje žiadne zásluhy. Nedalo sa vraj inak, ako riadne „povláčiť“ dobré meno svojho otca. „V súčasnosti nie je možné myslieť inak ako ironicky,“ vyjadril sa v rozhovore pri príležitosti vydania svojho diela v srbčine. Ako vysvetľuje, ku každému výroku všetci okamžite pridávame poznámku pod čiarou. Sarkastické poznámky má v jeho hre nielen Lucifer, ale už aj sám Pán Boh. Je to síce Lucifer, ktorý tvrdí, že dobrí ľudia neexistujú, iba takí, ktorí majú šťastie, a Pán sa chce s ním staviť, že sa jeho obľúbenci Esterházyovci nepostavia proti nemu, ani keď im to šťastie zoberú. Ale je to Pán, ktorý v závere pripomína, že do malty mnohých solídnych múrov bola primiešaná krv a smutne už len skonštatuje, že „toto dvadsiate storočie akosi dodrbal“.
Esterházy necháva toto podarené duo vyjadriť sa aj k poslednému mediálne známemu zástupcovi rodu na Slovensku – Jánosovi Esterházymu, poslancovi vojnového slovenského parlamentu, ktorý ako jediný hlasoval proti deportáciám Židov, avšak už v čase, keď transporty dávno fungovali. Kým pánbožko Jánosa Esterházyho obhajuje tým, že robil, čo mohol, Lucifer pripomína, že nebol len slabochom, čo sa skepticky stiahol do úzadia, ale že aj on strpel vražedné besnenie holokaustu.
Vyrovnávanie sa s dedičstvom predkov je náročné v každej rodine, nie to ešte v takej, ktorá vlastnila polovicu Uhorska. Sám Esterházy komentoval, že patriť do takejto rodiny je dosť rozporuplná vec. V čase dozrievania sa voči vlastnému menu nemusel búriť, v tom čase už bola jeho rodina – podobne ako katolícka cirkev, ku ktorej sa Esterházyovci vždy hlásili – na lopatkách.
Šľachtický rod bol spisovateľovi predsa len na niečo dobrý aj za hlbokého socializmu: vďaka nemu si vytvoril samozrejmý vzťah k vlasti a vzťah k dejinám. „Kto nemá minulosť, nie je človek,“ zaznie v jeho hre. Dejiny nie sú pre Esterházyho len akousi starožitnosťou, kusom nábytku, ktorý môžeme len tak vyhodiť, keď sa nám nepáči.
Dobre sa mu hovorí. „Môj pán otec bol jednou z najvšestrannejších osobností dejín, na vrchole svojej politickej kariéry získal hodnosť palatína a kráľovský kniežací titul. Z kaštieľa v Eisenstadte spravil prepychovú rezidenciu, dal postaviť nespočet kostolov, vo svojom dvore hostil maliarov a skladateľov,“ spomína Esterházy v románe.
Ak Esterházy hovorí o pánovi otcovi, myslí tým poväčšine akéhosi všeapka, svojho čitateľa a následne ani diváka netrápi priveľkými dejinnými podrobnosťami. Zdá sa mu, že v konečnom dôsledku je jedno, či niečo spravil Pál alebo József Esterházy. Rodina je podľa neho aj tak len množina ľudí, ktorí majú odvahu vysloviť my. „Kto je kuzin, o tom rozhodujem ja,“ tvrdí autoritatívne jeho všeapko.
Esterházyovci boli mercedesmi medzi šľachticmi, hoci sa ich historický význam neodvíjal len od majetkov, dodnes ich mnohí vnímajú predovšetkým cez ne. Potomkom ich rodiny stále patria v Rakúsku nemalé majetky, niekdajšie esterházyovské paláce chodíme obdivovať do Fertödu a budeme chodiť napríklad aj do Galanty, keď sa miestnym aktivistom podarí tamojší impozantný neogotický zámok konečne opraviť. Z „rothschildovského“ vnímania svojho rodu sa autor jemne vysmial už tým, že na desiatich stranách románu odcitoval celý dobový súpis hnuteľností jedného z jeho pánov otcov. V inscenácii tento pocit odráža kopa starožitností rozhádzaných len tak po zemi.
Nie je to však len bájne bohatstvo, kvôli ktorému nie je vzťah Maďarov k tejto rodine celkom jednoznačný. Esterházyovci boli priveľmi blízko viedenskej cisárskej rodiny na to, aby ich v Budapešti nepovažovali tak trochu za zradcov národnej myšlienky, určite neboli hrdinami reformných snáh, ani zakladateľmi národných knižníc, k ich kultúrnemu významu však nesmieme zabudnúť pripísať zamestnanie Josepha Haydna (v hre ho s iróniou stvárnil Vladimír Obšil) na svojom dvore.
Mercedes Benz je do značnej miery smutnou pánskou jazdou, Esterházy v hre rieši prioritne otcovsko-synovské vzťahy, mužov má prekuknutých do kosti. Plagát, na ktorom je kresba Doroty Sadovskej Homograf, je preto presný – akoby bolo v dejinách niečo incestuálne, otcovražedné. Scény hádok medzi otcom a synom patrili zároveň k tým najdojímavejším, najmä ak ich vnímame na pozadí sklamania, ktoré Péter Esterházy v reálnom živote zažil, keď svojho otca našiel na zoznamoch donášačov štátnej bezpečnosti. „Otec pre syna nikdy nezomrie. Nech robíš hocičo, vždy budeš deckom a ja tvojím otcom,“ zaznie v hre.
Ženy sa, naopak, nepodarilo zobraziť inak ako klišéovito. Milenky i matky sú v tejto hre len objektmi na zbožňovanie, ba až zbožšťovanie plynule prechádzajúce do zneužívania, réžia miestami skôr zvýraznila sexizmus niektorých scén. Zo ženského ansámblu do popredia výraznejšie vystupuje hlavne Slúžka Anny Javorkovej, najmä v scéne, kde sa od niekdajších pánov dožaduje ochrany. „Vy nie ste riadny gróf, riadny gróf sa postará, aby mu mohli slúžiť… Myslíte, že nevidím, že ste na to aj pyšný, že ste sám sebe sluhom? Riadny gróf sluhov neopustí, sluhov je dosť. Dedičstvo treba prevziať, tu sa len rabuje.“ V polohe akejsi režisérky dejín je už herečka oveľa schematickejšia.
Dominika Kavaschová a Monika Potokárová podali v kumulovaných menších rolách skôr len priemerné výkony známe aj z iných inscenácií. K ženám sa však autor správa celkovo inak ako k mužom. Kým svojich hrdinov necháva v závere postaviť sa k povrazu s tým, že pre nich nachádza množstvo dôvodov na samovraždy, hrdinky naopak necháva žiť s odôvodnením, že v nich ešte pretrváva nádej. Žeby konečne niečo pozitívne v tom celom prúde marazmu, vrážd a násilia? „Kuš,“ reaguje nervózne Slúžka na podobné nadbiehanie. Kto má nádej, je bezbranný, komentuje autor na inom mieste.
Je príjemné konštatovať, že inscenácia Mercedes Benz odráža istým spôsobom autorovu „panskosť“: „Pán spisovateľ“ ale aj „pán Esterházy“ si mohli zdanlivo dovoliť hľadať „len“ krásu s tým, že krásne môže byť len to, čo je pravdivé. Takýto otvorený prístup nie je v našich zemepisných šírkach až taký samozrejmý. Z „panskej fajty“ sme si v našich národne buditeľských komédiách robili zväčša len posmechy. Tentoraz sme sa vďaka obdivuhodnej úprimnosti Pétra Esterházyho mohli svojim niekdajším pánom pozrieť priamo do očí a prestať ich vnímať len ako komické postavičky, nepriateľov národa či chodiace súpisy majetku. Nie je to však nijaké veselé žmurkanie.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.