Rozprávka, ktorá sa stala Tancom s vlkmi

Réžia a choreografia: Zuzana Ďuricová Hájková
Choreografická spolupráca: Tibor Trulik
Scenár a dramaturgia: Monika Kováčová
Hudba: Matej Háasz
Výprava: Marek Gašpar Šafárik
Svetelný dizajn: Ján Čief
Účinkujú:
Lenka Rajchmanová, Tibor Trulik, Michaela Mirtová, Filip Borecký, Gréta Baculáková a Mia Miklošová alebo Eliška Šebestová
Rozprávka pre deti bola vhodným dramaturgickým riešením po posledných dvoch turbulentných divadelných sezónach, v ktorých sa banskobystrické Divadlo Štúdio tanca muselo potýkať s existenčnými problémami a tlakmi zvonka. V reakcii na vzniknutú situáciu v divadle sa súbor zomkol a vytvoril voľnú trilógiu Jadro, Očista, Márnosť nad márnosť, ktorá sa vysporiadala s ťaživou atmosférou v divadle, ale aj v celom banskobystrickom regióne.
Rozprávkový námet tak z tohto obdobia dramaturgicky vyčnieva, aj keď divadlo programovo už niekoľko rokov pracuje aj s najmladšími tanečnými talentmi. V rámci kurzov pracujú práve s deťmi od troch rokov, aby im prostredníctvom kreatívnych hier priblížili pohyb a tanec ako súčasť každodenného života. Rozprávky, ktoré sa objavili počas existencie divadla v repertoári, ako O trpaslíkovi Nosáľkovi (1999), O sestre drakom unesenej (2008) na motívy rozprávky Pavla Dobšinského či detská verzia projektu Dotkni sa tanca, pracovali skôr s naratívnou predlohou či dejovosťou. Tentokrát súbor siahol po asociatívnosti, subtílnosti a krehkosti.
Rozprávku Pastierka vlkov, inšpirovanú knihou manželov Olega a Zuzany Šukovcov O Červenej čiapočke, ktorá tancovala s vlkmi, režijne a choreograficky zrealizovala Zuzana Ďuricová Hájková v choreografickej spolupráci Tibora Trulika. Rozsahom útla kniha s imaginatívnymi ilustráciami dala tvorcom možnosti voľne a asociatívne pracovať s motívmi, ktoré sú autormi rozprávky naznačené a podané s fantáziou.
Inscenácia je členená na niekoľko obrazov: Večera s rodinou / Vlčie historky / Strach / Stretnutie s vlčicou / Vlčia svorka / Les a slnko / Vietor/ Voda / Zem a Tanec s vlkmi / Opäť doma / Pod postieľkou. Dievčatko Lina prechádza týmito obrazmi cestu, počas ktorej sa učí byť odvážna, prekonať strach a rôzne prekážky. Z dievčatka, ktorého charakter je určovaný rodinou a jej upätosťou a prílišnou starostlivosťou, sa stáva dievčaťom, ktoré sa naučí žiť síce s počiatočným nebezpečenstvom, ale dokáže sa z neho vymaniť a zažiť niečo nezvyčajné, čo ho posilní a naučí prekonávať detské strachy.
Tanec v rozprávke dáva predpoklad, že detský divák bude rozvíjať svoju imagináciu a fantáziu. Pohyb nahradzuje slovo a v mnohom robí jednotlivé scény abstraktnejšími a dáva im mnohoznačný význam. Dievčatko, ktoré cez deň je len dieťa svojich rodičov a plní ich predstavy, vchádza v noci do sveta vlkov, aby v nich prežívalo dobrodružné výpravy. Osciluje medzi dvomi svetmi: bezpečím rodiny a divokosťou prírody.
Inscenácia Pastierka vlkov je pre divadlo aj momentom personálnych zmien. Na premiére tancovali predchádzajúci členovia súboru Jakub Jeňo a Julia Kannewischer. V reprízach ich nahradili noví členovia Michaela Mirtová, Filip Borecký a Gréta Baculáková. Ich tanečný vklad vhodne splynul s tanečným slovníkom, ktorý používali doterajší členovia, a dokázal im včleniť aj vlastnú dynamiku a pohybové stvárnenie.
Tanečná akcia je podmienená silnou druhou stránkou, ktorá hlavne v scénach tanca s vlkmi pohyby dynamizuje a rytmizuje tempo. Inšpiratívny je spôsob práce detských predstaviteliek Liny. V úlohe sa alternujú dve malé tanečnice Eliška Šebestová a Mia Klošová. Obe majú pohybové a tanečné predpoklady a počas celého predstavenia podávajú sústredený výkon. Dospelí tanečníci dieťa vedú, strhávajú ho do svojho rytmu, zvládajú spolu s ním aj zložitejšie pohybové riešenia. Dlhoročná tanečnica Divadla Štúdio tanca Lenka Rajchmanová (v inscenácii sa predstavila v úlohe matky a Vlčice Aúúúny) pracuje s detskými tanečníkmi a jej práca sa zúročila práve v tejto inscenácii. Tanečné predstaviteľky tak pôsobia nenútene a autenticky, ich prvé tanečné kroky sú dotvárané pohybom dospelých tanečníkov, ktorí detský tanec kreujú a rozvíjajú do stále odvážnejších polôh.
Dospelí tanečníci deti strhávajú do tanca, niekedy s nimi pracujú takmer ako s bábkou, čo má aj dramaturgické opodstatnenie v tom, že dievča Lina je konfrontovaná s divokosťou prírody a jej zákonov. Repetitívny priebeh akcie vyplýva aj z vnímania detského diváka, ale v konečnej miere pôsobil zdĺhavo. Pritom samotná akcia – výpady vlkov, skákanie malej tanečníčky, chodenie po ich chrbtoch – pôsobila dostatočne dynamicky.
Marek Gašpar Šafárik riešil scénografiu inscenácie pomocou štyroch rozmerných štvorcov. Tie sa využívali na projekcie dotvárajúce lesný kolorit i na premietanie strašidelných nočných výjavov, ktorých bola Lina svedkom. Ďalším scénografickým prvkom bola rozmerná skriňa, ktorá sa k publiku otáčala dvoma odlišnými stranami – podľa toho, či malá Lina snívala alebo bdela. Jedna strana mala klasické dvere a na druhej strane bol vchod do lesa naznačený vetvami stromov upevnenými po okraji skrine.
Kostýmy rovnakého autora sú skôr popisného charakteru: tanečníci-vlci majú náznaky kožušiny a chvosty, rovnako názorné sú kostýmy rodiny. Majú nádych dobovosti, v anglickom upätom štýle. Doslovne odzrkadľujú stav zošnurovanosti rodiny. Tá dbá predovšetkým na bezpečnosť svoje dcéry, ktorú štylizuje do úlohy Červenej čiapočky. Ďaleko viac voľnosti v kostýmovom riešení vidno tam, kde „vlčie“ kostýmy dodávajú tanečníkom vzdušnosť a divokosť.
Jadro scény sa mení z mestského prostredia, v ktorom žije rodina, na divoký les, vpredu vpravo na kraji je situovaná Linina detská izba s posteľou a lampou. Tanečníci oscilujú v tomto priestore a menia svoje ľudské identity na zvieracie a opačne. Lina ako jediná zostáva sama sebou. Premenu jej vzťahu k svetu vidíme na premene jej vzťahu k vlkom: od krehkého dievčaťa, ktoré vyplaší nočný zvuk, cez opatrné dotyky vlka až po divoké naháňanie sa v kruhu vlkov. Akcie s vlkmi gradujú pridávaním nebezpečnejších prvkov do práce s malou tanečnicou a v závere dosahujú efekt zohranej vlčej svorky.
Infantilne aj vinou kostýmov pôsobia obrazy s rodinou malej Liny. Tu sa do pohybu dostáva aj mimické dokresľovanie emócií doplnené až detinskými kostýmami (krátke nohavice, skladané sukne či podkolienky). Detský divák by mohol zniesť aj trochu náročnejšie naznačenie protektorského vzťahu rodičov k dieťaťu. Na druhej strane bábkové vsuvky, akiste začlenené aj vďaka prítomnosti Moniky Kováčovej, dramaturgičky Bábkového divadla na Rázcestí, pôsobia pútavo a hravo. Bábky vlkov, ktoré sa rozšafne vrhajú do priepasti a za ktorými letí aj živá Lina, pridávajú inscenácii na nápaditosti.
Hudba Mateja Háasza vytvára nevtieravú rozprávkovú atmosféru, výrazne zjemňuje výpady vlčej svorky, dodáva jej ľahkosť a imaginatívnosť. Prednosťou inscenácie je svetelný dizajn Jána Čiefa, hlavne pri nasvietení lesnej atmosféry či tajuplnej scény zaspávania dievčatka a otvárania skrine.
Inscenácia banskobystrického Divadla Štúdio tanca Pastierka vlkov rozhodne dokáže zaujať detského aj dospelého diváka. Je dobré, že súbor siahol po asociatívnej knihe, ktorá nemá štruktúrou náročný a dobrodružný príbeh. Dobrodružstvo sa tak pre najmladších divákov presunulo práve na objavovanie tanca a pohybu. Deti akiste majú pod posteľami svojich hrdinov, ktorí v tme vyzerajú hrozivo, ale keď ich človek spozná, sú krotkí a neškodní.

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12. Recenzie a kritiky publikoval v časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.