ROZPRÁVANIE DOKTORA KUKUČÍNA

Réžia: Ľubomír Vajdička, dramaturgia Peter Pavlac, scéna Jozef Ciller, kostýmy Milan Čorba, hudba Peter Mankovecký, pohybová spolupráca Juraj Letenay. Anzula Dubčić – Emília Vášáryová, Niko Dubčić – Ján Koleník, Mate Berac – Marián Geišberg, Jera – Anna Maľová, Katica – Kristína Turjanová, Matija – Ivana Kubáčková a. h., Evika Havasiová a. h., Ivan Berac – Peter Trník, Barica – Ivana Kuxová, Ilja Zorković – Juraj Slezáček, Bonina – Soňa Valentová-Hasprová, Dorica – Andrea Sabová a. h., Barbora Švidroňová a. h., Zandome – Richard Stanke, Paško – Ondrej Kovaľ, Andrija – Oldo Hlaváček, Doktor – Matúš Krátky a.h. a i.
Premiéra: 5. apríla 2008 v činohernej sále novej budove SND
Boli dva rody, ktoré sa nenávideli. Ich deti sa však v nestreženej chvíli do seba zaľúbili. A pre nenávisť rodičov nezmyselne zomreli. To je príbeh Shakespearovej tragédie Romeo a Júlia.
Boli dva rody na ostrove Brač, v slnečnej Dalmácii, ktoré spolu dobre vychádzali, cítili i preukazovali si navzájom úctu. Jeden bol sedliacky rod, druhý panský. A ich deti, podobne ako u Shakespeara (na bále a tancovačke) pocítili k sebe citovú náklonnosť. Ten prvý príbeh sa odohral kdesi v renesancii, ten druhý niekedy na konci 19. storočia. Hlavy rodov, težak Mate Berac, hrdý a tvrdý sedliak a vdova šora Anzula po počiatočnom zdesení sa napokon rozhodnú nebrániť deťom v šťastí. Katica Beracová a švihák Niko Dubčić sa pokúsili prelomiť bariéry stavovského rozdielu. Narušiť tradíciu, porušiť nepísaný zákon o primeranosti manželského zväzku. Primeranosti sociálnej, životného štýlu a tradície. Ten zákon narušia, ale nezrušia. Všetci to mysleli dobre, a predsa nastoliť novú harmóniu sa nepodarilo. Rozchod bol bolestný, ale nie tragický. Romeo a Júlia z ostrova Brač prežijú – aj keď s hlbokou ranou v duši.
M. Kukučín v románe Dom v stráni (1903) je už iný autor ako v poviedkach Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie, Neprebudený. Od láskovo humorného pohľadu dedinčanov prešiel k dôkladnejšiemu ponoru do osudov postáv. Jeho román je svojím spôsobom aj odkaz na Slovensko, výzva pre spisovateľov z éry realizmu. Sám napísal niekoľko hier, ale aj v nich víťazil prozaik nad dramatikom. A zdramatizovať román, ktorý de facto nemá mnoho kľúčových dramaticky exponovaných situácií je práca mimoriadne ťažká. Tandem dramaturg a dramatizátor P. Pavlac a režisér Ľ. Vajdička (ktorý systematicky venuje pozornosť slovenskej klasike, mnohokrát s veľmi dobrým výsledkom) sa už raz osvedčili v odklínaní slovenskej klasickej prózy – v inscenácii Timravinho Veľkého šťastia. Aj tam, ako v Dome v stráni použili metódu priamych a nepriamych replík, keď postavy vstupovali do dialógov s partnermi, ale prednášali aj svoje vnútorné, intímne komentáre. Fungovalo to ozvláštňujúco a pôsobivo. V prípade Kukučína už tento princíp nie je taký účinný. Vari predovšetkým preto, že nevznikla rovnováha medzi tým priamym a nepriamym, a vari aj preto, že v inscenácii Domu v stráni dramatizátor použil texty, ktoré postavy hovoria nie za seba, ale za partnera. Teda ako sa v chúlostivej situácii tváril, správal, čo hovoril… Literatúra tak nadobudla vrch nad dramatickou výpoveďou. Je to daň za úsilie zachovať Kukučínovu metódu rozprávania. Napokon „sprievodcom“ príbehu Katice, Nika, Mate Beraca a šory Anzuly sa stala aj nemá postava lekára, ktorý iba na konci inscenácie prehovorí po chorvátsky, že všetci sme pútnici. No nie je to ani Barnabáš z Tanca nad plačom, ba ani Rečník z Ionescových Stoličiek. Je to iba svedok, svedok bez názoru, bez komentára, iba inscenátorsky trik, ktorý posilňuje akési objektivistické rozprávanie o príbehu štyroch ústredných postáv. Táto metóda, ale aj intenzita hereckého prejavu robí totiž centrálnymi postavami príbehu Mate Beraca a šoru Anzulu. U Kukučína sú zamilované a rozchádzajúce sa ich deti rovnocennejšie.
Vajdičkova inscenácia nepracuje realistickou metódou. Všetko je tu iba naznačené, nepoužíva sa ani charakteristický reálny detail. Javiskové dielo rezignovalo aj na atmosféru, na dobový, miestny či časový kolorit. Je to predvádzanie príbehu i postáv, dráma sa ukrýva do informácie, do slov. O vášňach, láske, nenávisti, rozumárstve, o intrigách sa iba referuje. Čosi z časopriestoru naznačí Cillerova scéna – priesvitné závesy s fragmentmi akýchsi historizujúcich výjavov a postáv a monumentalizujúcich scén v pozadí (kostol, slávnosť). Ale všetko podstatné sa odohrá a odrozpráva, de facto, na proscéniu s minimom mobiliáru.
Režisér rezignoval aj na výrazné generačné odlíšenie postáv, Katicina matka Jera (A. Maľová) opticky vyzerá ako sestra svojej nevesty Barice (I. Kuxová), ba i ako sestra svojich dcér Katice a Matije (I. Kubáčková a. h., E. Havasiová a. h.). To len posilňuje dojem, že o kresbu charakterov v tejto inscenácii nešlo. Keby nebolo odlišných textov, splynuli by. Scudzovací efekt ovládol celú inscenáciu.
Už som pripomenul, že centrálnymi postavami sa stali predstavitelia rodičov. Tí majú aj menej komentatívnych textov. M. Geišberg ako Matec Berac, sebavedomý, tvrdý sedliak – verbálne i gesticky – vytvoril plastickú postavu človeka, ktorý nielen tuší, priam vie, ako sa to všetko skončí a podľahne, de facto, „anjelskému“ hlasu šorý Anzuly, ktorá nabáda ponechať láske detí voľný priebeh. Anzula E. Vášáryovej je vystavaná na sváre skúsenosti, rozumu a nežnej lásky k Nikovi, ktorému sa nechce postaviť do cesty. Rezolútna voči okoliu zhovievavá k mladým, plná úfnosti, že sa to možno skončí aj dobre. Je aj šťastná aj nešťastná, t. j. aj herecky dostatočne zaujímavá.
Katica Beracová K. Turjanovej (a. h.) a Niko Dubčić J. Koleníka sú v tejto inscenácii viac objektom ako subjektom príbehu. Nielen spôsobom, akým sú napísané ich party, ale aj intenzitou herectva. Turjanová nevyžaruje tú energiu, ktorá by z nej stvorila neodolateľnú, pôvabnú hoci rudimentárnu krásavicu a Koleník viac o láske hovorí, akoby ju ľudsky zobrazil. Iste je to aj daň textu, ktorý – opakujem – najmä referuje. Turjanovej Katici navyše ublížil aj bezvýrazný, triviálny kostým (M. Čorba). Aj keď možno chápať, že inscenácia výtvarne i hudobne nijako nefolklorizuje. No zato Bonine Zorkovičovej kostýmograf, režisér i herečka S. Valentová-Hasprová pridali ironizujúcich prvkov neúrekom. Ilja Zorkovič J. Slezáčka, už u Kukučína je trošku smiešny manžel, otec a občan, jediný prináša do inscenácie trochu humoru. Pre ostatné postavy zostalo v inscenácii primálo priestoru, sú naozaj pešiakmi na šachovnici inscenácie. Tá plynie v nevzrušivom tempe, vytvárajúc si v sebe ľahko postrehnuteľnú schému. Téma pozdvihnutia národa, v tomto prípade, aj vzťahom nerovných si mladých, zdá sa, dosť logicky zaniká, hoci v Kukučínovi je dosť výrazná. Časy sa zmenili. A tak ústrednou témou inscenácie zostáva zápas rodičov o šťastie svojich detí, konflikt dobrých úmyslov a životnej reality. Dráma nevznikla, iba dišputa. Poctivá v zápase o Kukučína, kultivovaná, vkusná, ale dosť chladná a akademická. Ukazuje, že hranice v ľuďoch nezmizli a človek je stále záhadný bez ohľadu na čas. V SND o tom rozpráva M. Kukučín, vlastným menom MUDr. Matej Bencúr.

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.