Rodinný parlament alebo Bezbolestný mainstream

 Cristina Clemente: Rodinný parlament
Preklad: Katarína Zubácka
Dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Katarína Žgančíková
Hudba: Juraj Bielik
Réžia: Juraj Bielik
Účinkujú:
Jimena: Petra Blesáková
Gonzalo: Martin Kochan
Ramón: Vladimír Jedľovský
Mariana: Tatiana Kulíšková
Nicolas: Michal Jánoš
Premiéra 21. apríla 2018 v Divadle Jána Palárika v Trnave
Deti verzus rodičia, generačný stret, skostnatené názory chrániace pohodlie a proti nim mladosť, ktorá chce veľa, ale je bez poriadku a pravidiel. Príbeh Clementovej hry zachytáva štvorčlennú rodinu – rodičov a dve dospievajúce deti. Rodina sa riadi pravidlami, ktoré spísali rodičia. Sami vyrástli v rodinách prísne autoritatívnych, a preto od začiatku sformulovali vlastný „demokratický“ zákonník. Chceli sa tak vyhnúť nedemokratickým metódam. Do príbehu vstupujeme s nimi vo chvíli, keď vrcholí kríza rodinného parlamentarizmu a zlyhávajú demokratické mechanizmy. Idealizmus rodičov-zákonodarcov sa, ako inak, ocitol v slepej uličke otcovej demagógie a absolútnej moci nad rodinou.
Do rodiny vstúpi Jimenin (Petra Blesáková) nápadník Nicolas (Michal Jánoš). Mladý, zdanlivo nenápadný, slušný i úslužný, no vnútorne nadmieru ambiciózny študent architektúry. Nebadane a rafinovane preprojektuje pomer síl v tejto rodine a v závere drží všetkých v hrsti. Konflikt v rodine naštartuje Jimena, ktorá sa nechce uspokojiť s tým, že jej osobné potreby a túžby sú na poslednom mieste v záujme ich rodinného parlamentu. Nechce nič obrovské, len by chcela, aby už konečne zrekonštruovali aj jej izbu. Nemôže viac zniesť plané sľuby svojho otca, ktorý míňa peniaze len na jej brata, nepodareného a mentálne i vôľovo beznázorového maznáčika Gonzala (Martin Kochan). Rodičia mu neustále ustupujú a za každú cenu napĺňajú jeho priania. Rodičovská náklonnosť a ústretovosť voči Gonzalovi pramení z argumentu, že on sa predsa hľadá, a preto musí všetko na počkanie dostať. Na základe súrodeneckých, rodinných a existenčných stretov sa odohrá Jimenina vzbura. Podrobne si naštuduje rodinný zákonník a vyhlási predčasné voľby. Dochádza k pravidelným patom, lebo šéfom rodinného parlamentu chce byť každý jeho člen. V predvolebných kortešačkách, rovnako ako v bežných kampaniach pred voľbami, využijú rôzne smutno-smiešne, kruté, drzé i nevyberané prostriedky boja, aby dosiahli svoj cieľ – víťazstvo. Problémovú situáciu vyrieši až nápad zapojiť do volieb aj človeka mimo rodiny, Jimeninho nápadníka Nicolasa. Dostáva výnimku a stáva sa ďalším členom rodinného parlamentu. Jimena ho zdanlivo jednoznačne citovo zmanipuluje, aby dal hlas jej a naivne si myslí, že všetko dopadne podľa jej predstáv.
Príbeh plynie lineárne, chýba mu akékoľvek prekvapenie, všetko sa deje predvídateľne, aj záverečné precitnutie v Nicolasovej vydieračskej totalite. Naivná a dôverujúca mama Mariana (Tatiana Kulíšková) mu dala vypracovať projekt prestavby bytu, a tak vystavila rodinu ďalším neočakávaným výdavkom a nárokom. Všetci sú vazalmi Nicolasovho dlhu a musia rešpektovať jeho absolútnu moc.
Sémantické gesto inscenačného príbehu je veľmi chudobné. Humor, smiech a gagy na javisku vznikajú predovšetkým zo slovného humoru. Hra ako konverzačná komédia má priehľadnú jednoduchú schému a v podstate rieši privátne každodennosti jednej rodiny. I keď by sme si chceli chvíľami pripustiť, že niektoré narážky, sentencie či myšlienky súvisia s našou politickou realitou, je to podobnosť a analógia viac ako náhodná. Z príbehu nevyrastá metafora a obraz o veľkom svete či politike, nie je metaforou o politickom boji atď.
Nápaditým momentom inscenácie boli hudobné predely, ktoré vytvoril režisér inscenácie Juraj Bielik. Režijný rukopis sa prejavoval stmievaním a oddeľovaním jednotlivých výstupov s hudobnými predelmi. Hudba bola dynamická, no v  rovnakých zatmievačkách pôsobila stále monotónnejšie. Réžia sa nijako zásadnejšie netrápila s vytváraním významového rámca presahujúceho privátne kontúry rodiny. Herecké výkony jednotlivých protagonistov tohto banálneho príbehu plynuli neeruptívne po trajektóriách psychologicko-realistickej výrazovej škály.
Čím inscenácia zdanlivo nie je bezvýznamná, je najmä herecké nasadenie, no aj napriek tomu v ňom nachádzame viaceré prejavy klišé,  napríklad opakovaním v pohybe, geste a mimike. Herecky presvedčivo pôsobila práca so slovom. Jazyk hry mal v sebe pri hovorenej interpretácii nejedno náročné úskalie. Predstavenie vyvolávalo v publiku živé reakcie, potlesky k jednotlivým číslam vyrátaným na efekt. Všetko nasvedčuje tomu, že táto jednoduchá, beznázorová inscenácia bude u divákov obľúbená a naplní divadlo i pokladňu.
Scéna v inscenácii je prísne realistická a mimovoľne vyvoláva konotácie s kulisami vytváranými v 50. rokoch minulého storočia k inscenáciám zobrazujúcim budovateľský zápal. Ján Zavarský ju nijako nedynamizoval a od začiatku do konca vytvára len intenzívny pocit zatuchliny, v ktorej prebieha život tejto obyčajnej bezvýznamnej rodiny. Z jej každého detailu „vykukovala“ konkrétnosť banálneho života. Rovnako aj kostýmy Kataríny Žgančíkovej boli príznakovo všedné a smerovali až k akejsi realistickej opisnosti. Všetko akoby smerovalo do ústrednej témy, ktorou je životná banalita. Možno je dôležité hrať o tom, čo pre mladého človeka znamená vlastný životný priestor a to, keď preberie zodpovednosť za druhých. Zdá sa nám však, že tieto analýzy smerujú do sfér zbožného želania. V inscenácii samozrejme boli naznačené, avšak nijako hlbšie a detailnejšie nerozvinuté. Nebol na to čas, veď divadelný a sémantický priestor mal napĺňať, a aj napĺňal, oslobodzujúci smiech divákov. V týchto okamihoch sa nás nástojčivo zmocňovala otázka, prečo dnes a tu hrá trnavské divadlo takúto inscenáciu. Aká nezmyselná a banálna otázka? Jednu odpoveď sme už vyššie naznačili, len sa nám zdá chabou náplasťou na toľko investovanej tvorivej energie. Hru katalánskej autorky uviedlo Divadlo Jána Palárika v slovenskej premiére. Tiež možný argument, len by tu nesmelo byť to prečo. Iste, dobrá komédia má v sebe potenciál vypovedať neraz viac ako rôzne inscenácie tragédií, avšak musí divákovi ponúknuť nejaký ďalší neprvoplánový každodenný svet vyvolávajúci zaujímavé významy a obsahy. Byť prvý ešte neznamená jednoznačné umelecké a dramaturgické víťazstvo. Ako nemiestny vtip na nás pôsobil bulletin k inscenácii, ktorý „vytvorila“ dramaturgička inscenácie Zuzana Šajgalíková. Okrem základných náležitosti, ktoré nachádzame vo všetkých divadelných bulletinoch, je tu viacero farebných fotografií z inscenácie a chabučký text o autorke hry. Inscenačná bezpríznakovosť sa preniesla aj do podoby divadelného bulletinu. K lokálnej, priam komunálnej satire, by sme darmo chceli nejaké hlbšie analýzy či inscenačné zámery. Jednoducho a jasne máme všetko nájsť na javisku. Podprahová úroveň banálnej témy, akú komunikuje, a všednosť, s akou neprekračuje divadelný „priemer“, nám musia „stačiť“. Veď načo dnes hľadať vnútorný zmysel života a sveta, keď oň diváci asi veľmi nestoja? Režijný princíp stojí a padá na hudobnej zložke inscenácie, bez nej by sa inscenácia „prepadla“ do priepasti recitačných vtipných konverzačných výstupov. Pokračovaním ód na umeleckú nevšednosť bola recepcia po premiére, kde riaditeľ divadla Emil Nedielka poďakoval za prácu umeleckému šéfovi divadla a scénografovi Jánovi Zavarskému. Charakterizoval tiež tvorcovu obdivuhodnú tvorivú jedinečnosť pri kreovaní umeleckého profilu divadla prostredníctvom dramaturgického smerovania. Pri tejto príležitosti bola k jeho sedemdesiatinám usporiadaná vernisáž výstavy, ktorú pripravil Divadelný ústav v Bratislave pre DJP Trnava. Kurátorský príhovor o tvorbe scénografa Jána Zavarského mal Miroslav Daubrava. Spomenul v ňom jedinečnú neopakovateľnosť tvorcovej divadelnej scénografie i voľnej tvorby. Istotne nikto z prítomných v takejto slávnostnej chvíli nespochybňoval umelecké výsledky a úspechy umeleckého šéfa divadla. S odstupom času však vo vedomí poslucháčov rezonovali viaceré otázky súvisiace so smerovaním divadla, kondíciou, stavom a zložením umeleckého súboru, dramaturgickým smerovaním – z viacerých z nich „zaznievala“ esencia miernej opotrebovanosti podnetov a vyčerpanosti. Prečo to všetko spomíname? Najmä preto, že v tomto momente akoby divadlo, významové gesto inscenácie, dobehlo život samotný. Pravdepodobne čoskoro ako v príbehu inscenácie Rodinný parlament dôjde k zmene aj v trnavskom divadelnom organizme. Nádejame sa, že mladosť a idealizmus neprinesú očakávaný chaos ako v predstavení, ale úctu a inšpiráciu tým jedinečným, čo zostáva v dejinách trnavského divadla najpresvedčivejším divadelným dedičstvom i umeleckou hrdosťou. Tieto jedinečné divadelne naplnené okamihy desaťročia spoluvytváral scénograf a umelecký šéf Ján Zavarský.
Možno inscenácia Rodinného parlamentu nepatrí k umelecky jedinečným „skvostom“ tvorivých snažení v trnavskom divadle. Predpokladáme však, že sa rýchlo svojou banálnou jednoznačnosťou dostane „pod kožu“ a divácky úspech jej dopraje dlhý javiskový život. Divadelná prevádzka tento nevábny výraz pre fungovanie divadelného organizmu si vyžaduje aj takéto „obete“ zadosťučiniace podprahovému vnímaniu dnešného diváka.

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.