RICHARD III. – herec, pre ktorého predstavenie končí tragédiou samoty

Preklad: Jozef Kot, Jiří Josek
Réžia: Marián Pecko
Hudba: Róbert Mankovecký
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová
Producent: Janka Zednikovičová
KRÁĽ EDWARD IV. Štefan Kožka
EDWARD, princ z Walesu, potom kráľ Edward V., kráľov syn Tomáš Mischura
RICHARD MALÝ , kráľov syn David Hartl
GEORGE, vojvoda z Clarenceu, kráľov brat Marek Geišberg
RICHARD, vojvoda z Gloucestra, neskôr kráľ Richard III., Robert Roth
HENRY, gróf z Richmondu, neskôr kráľ Henrich VII. Milo Kráľ
THOMAS ROTHERHAM, yorský arcibiskup Gregor Hološka
VOJVODA Z BUCKINGHAMU Alexander Bárta
GRÓF RIVERS, Elisabethin brat Marcel Ochránek
MARKÍZ Z DORSETU, Elisabethin syn Juraj Hrčka
LORD GREY, Elisabethin syn Peter Oszlík
LORD HASTINGS Ivan Vojtek
LORD STANLEY Ivan Šándor
SIR WILLIAM CATESBY Petr Halberstadt
SIR JAMES TYRREL Tomáš Mosný
LONDÝNSKY STAROSTA Branislav Matuščin
ELISABETH, kráľovná, manželka Edwarda IV. Eva Pavlíková
MARGARET, vdova po kráľovi Henrichovi VI. Dana Batulková
VOJVODKYŇA Z YORKU, matka kráľa Edwarda IV., Clarencea a Gloucestra Mária Kráľovičová
LADY ANNE Táňa Pauhofová
SHOROVÁ Mariana Mackurová
VRAH Jozef Bujdák
Mešťanostovia, poslovia, strážcovia Juraj Smutný, Štefan Martinovič
Letné shakespearovské slávnosti, ktoré na bratislavskom hrade už prekročili desiaty ročník, majú rovnako svojich skalných, ako aj príležitostných divákov a takisto nemálo odporcov. Formát, ktorý poznáme z okolitých divadelných scén v Čechách a Rakúsku, no funguje aj v iných krajinách Európy, je stále veľkou výzvou pre oslovených umelcov. Je pravdou, že vďaka diváckemu záujmu a cene lístkov sa z celej udalosti stala najmä komerčná záležitosť: pozornosť médií a divákov robí z tejto letnej prehliadky prestížnu akciu, ktorú neodmietajú tvorcovia ani herci. Slovensko-české obsadenie, populárne herecké mená, to bývajú každoročné lákadlá a keď sa k tomu priráta odhalenie prekvapenia, kto bude sedieť na režisérskej stoličke a aký titul sa chystá na premiéru… o vyvolaný záujem je postarané!
Marián Pecko, napriek mnohým réžiám v mimobratislavských divadlách (a úspechom na poľských javiskách) stále ešte menej známe meno (aspoň pre diváka LSS), ostal trochu v tieni hlavného predstaviteľa aj výberu hry. Robert Roth, ktorý v predchádzajúcej sezóne naštudoval veľké a neľahké roly Ivanova, Fausta (popri úlohách v aktuálnom repertoári: Hamlet, HollyRoth, Clov atď.) v kombinácii so slávnou, na Slovensku už dlhší čas neinscenovanou historickou hrou – to predstavuje pre diváka ten pravý ťahák.
Celkom v úvode máme pred sebou jednoduchú, no pozoruhodnú  scénu: hradby s vytlčenými oknami, akési veľké sklené „akvárium“ naplnené stoličkami. Ako z iného sveta (skôr z toho dnešného), pôsobia oranžové stoličky a mikrofóny. Keď k jednému z nich podíde Robert Roth a začne odriekať anglické verše, ako ich napísal Shakespeare, je nám jasné, že režisér sa rozhodol neuspokojiť sa s konvenčným prístupom k tejto slávnej historickej hre.
Toľko efektný úvod, inscenácia samotná predsa len mohla odvážnejšie vykročiť do nekonvenčných vôd. Je však pozoruhodné, že si Pecko rieši niektoré situácie – ak to text medzi riadkami núka – po svojom a neopakuje kľúčové scény tak, ako sa z nich už stali toposy. Tak veľký moment obratu vo vzťahu Lady Anne a Richarda počas ich prvého stretnutia, ktorý sa obyčajne líčil ako bozk, Pecko konštruuje inak. Kvôli zdôrazneniu momentu si vypožičiava z filmových prostriedkov spomalenie času, pri ktorom vidíme, ako Lady Anne s opovrhnutím Richarda opľuje. No netrvá dlho a jej nenávisť sa mení na záujem. Ten sa Richardovi podarilo upútať jednoduchým trikom – s predstieranou blahosklonnosťou a dokonalou starostlivosťou jej utiera pery bielou vreckovkou. Práve tu v nej začínajú klíčiť zatiaľ len drobnučké pochybnosti: strach sa stráca, ona ostáva v pomykove a hoci je jej odpor stále zreteľný, očividne ju už lichôtkami obmäkčuje.
Robert Roth je hereckým naturelom nepochybne predurčený na takúto rolu. Prístup režiséra Pecka, ktorý akcentoval Shakespearove alúzie a predstavil nám Richarda ako herca, hrajúceho zloducha, znamenalo pre Rotha zložitý prístup k postave „dvojitého agenta“, ktorý celý svoj part  hrá na celé svoje okolie aj na nás. Rothov Richard III. nemá v sebe démonickosť ani diabolskú zlobu – je to slaboch s prejavmi zloducha. V poznámkach bokom sa často obracia na publikum, raz apelatívne, inokedy sprisahanecky. To neurotické z postavy vpašoval najmä do gesta: naťahovanie rukávov, horúčkovito sa trasúca ruka a pod.
Výrazné je jeho mimické stvárňovanie: často má výraz prichyteného školáka, ktorý je na svoje lapajstvá hrdý. Miestami sa však jeho expresívna mimika dostáva do nebezpečnej blízkosti grimasy. Hercovi vlastné charakteristické výrazy tváre sú ešte hyperbolizované v snahe naznačiť, že ich pred ostatnými iba predstiera a že sú prostriedkom i metódou jeho nekalej a miestami až nechutnej hry s celým svojím okolím.
Naopak, civilnejšie a s istou umiernenosťou pristupujú k svojim postavám Marek Geišberg (George Clarence) či Milo Kráľ (Henry) a výsledkom sú výborné herecké výkony. Vynikajúco stelesnil Richardovho hlavného komplica Buckinghama Alexander Bárta. Dá sa o ňom povedať, že vedľa Richarda III. sa stáva ďalšou hlavnou postavou, v pointovaní zvratov možno ešte pozoruhodnejšou. To, akú cestu musí prejsť, aby dospel ku krutému poznaniu, že pre Richarda ani on nič neznamená, Bárta cieľavedome buduje na každej jednej situácii, pri každom náraze Richarda s jeho pokorenými obeťami.
S podobným vyratúvaním pochvál za herecké výkony by sa dalo pokračovať: zo vzniknutého hereckého súboru v podstate nikto nasilu nevytŕča egocentrickým exhibicionizmom, čo je chvályhodné. Aj menšie roly napĺňali herci sústredenými prístupmi, ambiciózne, no s mierou (Tomáš Mosný, David Hartl, Tomáš Mischura a ďalší). Ženské predstaviteľky (Kráľovičová, Pavlíková, Batulková) sa nedali zlákať ľahšou cestou sentimentality a tragického pátosu a rázne obnažili svoje postavy aj na relatívne malej ploche.
Táňa Pauhofová ako Lady Anne bola postavená pred ťažkú hereckú úlohu, nie však nad jej sily. Ak sa aj miestami – najmä v prvých úvodných výstupoch – rozbiehala trochu ťažšie: prvé repliky boli zaťažené deklamatívnosťou a vnútorná tragika sa vylievala do náznakovej hystérie – herečke sa pomerne rýchlo podarilo „osedlať“ svoju rolu. Zvyšok inscenácie sa už hlavato borila s neľahkou rolou – ako Lady Anne bojovala s vlastným ja, začiatočný smútok sa menil na neochvejnú nenávisť k Richardovi, a následne výstižne stvárnila všetky zmeny, ktoré sa v jej vnútri odohrávali. Ako sme už u nej zvyknutí, znovu sa jej vypäté emócie vtláčali predovšetkým do dôrazu a intenzity v reči. Na začiatku jej hlasná a okázalá nenávisť k Richardovi pripomínala skôr mladícky vzdor, rebelantstvo. Postupne sa však menilo jej správanie na akési mäkšie, ženskejšie, v jej výraze sa snúbila obrovská sila so zúfalstvom a bezmocnosťou. Zároveň, porovnateľne ako Richard III., aj ona (v zhode s interpretačnou líniou inscenácie) sa počas príbehu stále viac stávala herečkou, ktorá si na tvár nasadzuje masku, aká sa od nej očakáva podľa okolností. Hoci sa zvíja na zemi od zúfalstva a preklína samu seba za to, že skončila v osídlach nenávideného muža, je v potrebnom okamihu pripravená vstať zo zeme a spolu s úpravami zovňajšku si dokáže dať masku pyšného úsmevu a hrdo odkráčať pred kráľa a jeho dvor.
V okamihu, keď starý zhýralý kráľ vyzýva znepriatelené tábory na svojom dvore k zmiereniu a vraví im: „Nehrajte mi tu divadlo“, tu niekde sa poodhaľuje kľúč, ktorým režisér vymedzil pre postavy tejto hry. Mnohí z nich pred ostatnými stále niečo hrajú, sú falošní a vypočítaví, no dokonale nasadzujú masku úprimnosti, ktorá ostatným nedovoľuje pochybovať o ich dobrom zámere. Pecko to relativizuje a ironizuje, no najmä: dovoľuje divákovi vidieť všetky tieto manévre klamstva. Nepriatelia sa medzi sebou zmierujú so silenou bodrosťou, strúhajú zdvorilé grimasy, aby sa vzápätí za chrbtom znechutene tvárili.
Režisér dávkuje s vkusom aj komiku: dvaja gangstri, ktorí zavraždia Clerenca, sú akísi klauni, hlúpe indivíduá s tupými pohľadmi. Pecko vie vygradovať situáciu a narába dobre s tempom: buduje napätie, ale vie aj prekvapiť rýchlym zvratom. Silným momentom je scéna, kde mŕtve obete odeté v nevinnej bielej obkolesia Richarda, aby mu adresovali známe slová: zhyň, zúfalec! Skutočne silnou pointou je však záverečná scéna, keď sa Richard III. zrazený do kolien, úboho snaží uchovať si aspoň posledné zvyšky dôstojnosti a zdvihnúť sa na stoličku, no duchovia mŕtvych obetí mu to nedovolia. Vinník bol konečne odsúdený: ostal zatratený svojimi obeťami a stratený v samote svojej nenávisti.
Určite treba vyzdvihnúť cit pre výtvarnú dimenziu inscenácie, v ktorej sa Peckove predstavy snúbia s prácou kostymérky Evy Farkašovej. Aj tu – podobne ako na scéne – je však zrejmá istá heterogénnosť kostýmov, pričom nie je jasné, aký je význam tejto eklektickosti. Kým najmä ženské predstaviteľky, ale napríklad aj kráľ Edward IV. mali pompézne odevy, ktoré odkazovali ku konvenčnej historickej dráme, hlavný predstaviteľ bol odetý celkom striedmo, v čiernom civilnom oblečení, ktoré dopĺňa čierny plášť a šál. Ďalšie z postáv „recyklujú“ nápadné odevy, aké Farkašová pre Pecka vytvorila v prešovskej inscenácii Lakomca: výrazné materiály ako koža či hadia koža, zamúčené tváre, natupírované vlasy (Peter Oszlík) či výrazná ofina (Alexander Bárta) a napokon aj dlhé sukne dvoch poslov smrti (Štefan Martinovič, Juraj Smutný) sú zas veľmi štylizovanými prvkami, odkazujúcimi na dekadentnú estetiku  a pripomínajú vizualitu Burtonových filmov a halloweensky imidž (nezabúdajme, že aj dej Richarda III. sa odohráva pred a počas sviatku „Dušičiek“).
Róbert Mankovecký, dramaturg inscenácie, je zodpovedný aj za hudbu. Výrazná je najmä v pasážach, keď sprevádza hercov, ktorí pristupujú k mikrofónu a tak vyslovujú svoje repliky (najsilnejším takýmto momentom je kliatba Margaret v podaní Dany Batulkovej, ktorá sa mení na burácajúce zariekanie). Mankovecký však zvolil najmä silnú hudobnú katarznú bodku na záver, ako to urobil už niekoľkokrát v iných inscenáciách (do záveru žilinskej Ženy z minulosti a martinského Kuba nechal zaznieť song skupiny Radiohead). Uspávanka (Lullaby) Toma Waitsa útočí na emócie a pomáha popchnúť Peckov záver k trochu sentimentálnemu výdychu diváka. Mimochodom, holandské divadlo Orkater uviedlo minulý rok inscenáciu Richarda III., do ktorej skomponoval Tom Waits pôvodnú hudbu a v tejto inscenácii boli výrazným scénografickým prvkom stoličky z oranžového plastu, podobné tým, aké sme videli na hrade.
„Hradný“ Richard III. je v mnohom inšpiratívny a má aj atribúty diváckej príťažlivosti, no skúsená ruka dramaturga by isto mohla šikovnejšie „upratať“ nadmieru podnetov, ktorým režisér vo finále neodolal (hoci sa na niektorých miestach text predlohy odvážne škrtal, čo napokon prospelo). Napriek spomínanému sa Pecko blysol v niekoľkých momentoch režijnou interpretáciou, ktorá zo Shakespearovho textu v jednotlivostiach vyťažila, čo ponúkal medzi riadkami. Ale do centrálnej línie, ktorá prechádza celou inscenáciou, svoju interpretáciu (ani politickú aktualizáciu, ktorú avizoval hlavný predstaviteľ Richarda v médiách a tiež dramaturg v bulletine a ktorá sa silno núkala), žiaľ, vkliesniť nedokázal.
Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a literatúra – estetika. Literárnokritické príspevky uverejňovala v Slovenskej literatúre, Kultúrnom živote, Knižnej revue a denníku SME, dodnes prispieva do mesačníka RAK. Po štúdiu pôsobila v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Články o divadle a recenzie uverejňuje v časopise kød a denníku SME. Pre Divadelný ústav pracovala ako redaktorka edičného oddelenia. V rokoch 2012 - 2014 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT.