Ravenhillov výchovný koncert

Preklad: Michaela Zakuťanská
Réžia: Ondrej Kaprálik
Dramaturgia: Michal Jasaň
Scéna a kostýmy: Barbora Ďurišová
Hudba: Peter Tomko
Produkcia: Denisa Chylová, Adriana Ružičková
Hrajú: Roman Poláčik, Barbora Švidraňová, Marián Viskup, Radomír Milić, Judita Hansman, Juraj Ďuriš, Gabriela Marcinková, Erika Havašiová, Zuzana Marušinová, Soňa Hatalová, Pavol Gmuca, Tomáš Kostelník
Čo ako kontroverzne tvorba Marka Ravenhilla pôsobí, jej morálne posolstvo je neprehliadnuteľné. Iste, nezriedka sa tak deje tvrdo a prostredníctvom činov, ktoré postavy konajú v rozpore s bežnou morálkou, nikdy však nechýba poznanie, že postavy by možno aj konali správne, keby chceli a najmä dostali príležitosť. Práve vďaka tomuto paradoxu sa Ravenhillovi darí vytvárať tragédie súčasného sveta. Sveta, v ktorom sa človek ľahko stratí, sveta, v ktorom sa ťažko o niečo oprieť, sveta, v ktorom sa žiadna chyba nedá vziať späť. Preto Ravenhill okrem vztýčeného prostredníka často a rád zdvíha aj varovný ukazovák. Je na inscenátoroch, či si ako cestu k inscenovaniu zvolia tú s provokatívnym prostredníkom alebo tú s moralizujúcim ukazovákom.
Mladí tvorcovia, ktorí na Slovensku po prvý raz uviedli hru Citizenship v preklade Michaely Zakuťanskej uvádzanej ako Náuka o spoločnosti, sa rozhodli ísť druhou cestou. V ich podaní sa tak provokatívny autor stáva tak trochu profesorom v strednom veku, ktorý nepresvedčivo kára a napomína neposlušné deti. V prospech tohto hrá aj košatosť tém hry. Okolo ústrednej problematiky hľadania sexuálnej identity víri množstvo pridružených tém dnešných tínedžerov od neželaného tehotenstva ako dôsledku nechráneného sexu cez šikanu, potrebu patriť k silnej skupine až k sebapoškodzovaniu. Postavy  hry sa pritom nesnažia o to prezentovať svoj príbeh ako odstrašujúci príklad, ale ako bežnú realitu. Je trochu zvláštne, že sa režisér Ondrej Kaprálik neobracia k Ravenhillovi ako k autorovi schopnému vystihovať, ba priam manifestačne pomenovávať problémy súčasnej generácie, ale radšej mravokársky a výhražne robí no-no-no!. Jeho absolventská inscenácia tak doplatila práve na toto výhražné gesto.
Prvoradým a pre diváka zjavným problémom inscenácie je slabé primknutie ku generačnej výpovedi a identite. Zdá sa, akoby sa režisér sústredil len na jediný problém, ktorým je hľadanie sexuálnej identity hlavného hrdinu Toma. Všetky ostatné témy, ktorých Ravenhillov text ponúka viac ako dosť, pôsobia nepravdepodobne a kŕčovito. Stephen a Ray výrastkovia, ktorí svoje komplexy radi pretavujú do šikanovania spolužiakov, pôsobia ako nepodarená paródia z černošského geta. Alkoholovo-drogové orgie detí, ktoré onedlho dostanú občiansky preukaz, nezbaví trápnej neúprimnosti ani náznak nahoty. V bizarných sexuálnych fantáziách neustále zhúleného Garyho zas nebadať nič, s čím by sa bežný tínedžer vedel identifikovať. Chlad matiek, ktoré na svoje deti nikdy nemajú čas, ako sa ukazuje v prípade Melissy márne sa snažiacej celú inscenáciu skontaktovať svoju matku, u diváka vyvoláva skôr radosť, že na javisku nepribudne ďalšia postava.
Problém nepresvedčivej interpretácie sa pochopiteľne presunul aj na hercov, ktorí vo svojich postavách smiešne balansovali a neúprimne sa snažili hrať niečo, čo iste dobre poznajú. Drvivá väčšina výpovedí inscenácie tak vyzerala, akoby s ňou tvorcovia nemali nikdy nič spoločné.  V tomto smere nepomáhala ani scénografia, ktorá sa uspokojila s nedokonalo zmajstrovanými pseudografitmi a celkovo slabou vizuálnou kulisou súčasného sveta. Viackrát sa objavujúci symbol puzzle síce reflektuje roztrieštenosť vzťahov a neschopnosť postáv „zložiť“ sa do kompaktného celku, je to však symbol len tušený a interpretovaný bez toho, aby ho inscenácia akokoľvek využívala.
Inscenácia však mala aj silné presvedčivé miesta, vďaka ktorým ju nemožno a priori odmietnuť. Ak aj režisérovi chýbala schopnosť presvedčivo tlmočiť celé rozpätia spoločenskej klímy, sústredenie na nosnú tému sa mu podarilo výborne. Ak by sa inscenácia oprostila od všetkých „rušivých“ vedľajších príbehov (akokoľvek to nie je možné) a sústredila sa len na Tomovo hľadanie samého seba, pravdepodobne by dosiahla väčších kvalít. Tomovo hľadanie sexuálnej i osobnej identity, ktoré sa najvýraznejšie pretínajú so životmi mladej neurotickej Amy túžiacej po láske a pozornosti za každú cenu, vlastným životom frustrovaného profesora De Clerka, ale aj staršieho hedonistického gaya Martina. Vo všetkých týchto prípadoch sa režijná koncepcia, rovnako aj herecké výkony kohézne držia podstaty a do inscenácie sa vďaka nim dostáva potrebné množstvo úprimnosti.
Ťažisko stojí pochopiteľne na predstaviteľovi Toma – Romanovi Poláčikovi. Jeho Tom je priam presýtený váhaním. Nevie, čo spraviť, ako to spraviť a dokonca aj keď sa už konečne rozhodne pre istý čin, či už je to experimentálny vzťah s Amy, Martinom alebo prekračovanie hraníc vo vzťahu učiteľ – študent neprehliadnuteľne dáva najavo svoju nesmelosť a neohrabanosť. Rozpačitosť v jednaní s rovnakým aj opačným pohlavím, snahu o zistenie pravdy u veštice, ale aj zrada kamaráta v prospech silnejších rovesníkov, to všetko Poláčik hrá s ľahkým váhaním a akýmsi tragikomickým podtextom. Pochopiteľne k veku si dlho neuvedomuje, že každý jeho čin má nutné následky. Až v závere inscenácie, keď sa stretáva s Amy, ktorá po ich jednorazovom experimente otehotnela a porodila dieťa, sa zdá, akoby pochopil význam svojich skutkov na životy iných.
Nemenej zmätene pôsobí Amy v podaní Barbory Švidraňovej. Dievča, ktoré už v pätnástich rokoch neúspešne prešlo množstvom psychoterapií a šamanských očisťovacích kúr, nie je v podaní Švidraňovej depresívne dieťa emo kultúry. Naopak, prostredníctvom herečkinho temperamentu je vidieť zjavná životná energia, ktorá je však absolútne brzdená nízkou sebadôverou a snahou zapáčiť sa a vyhovieť každému a za každú cenu. Životná tvrdosť a postoj s nohami na zemi sa u nej prejavia až v poslednom výstupe, keď sa už ako matka stretáva s Tomom a odmieta jeho neskoré pokusy o spolupatričnosť a pomoc pri výchove dieťaťa. Jej odmietavý postoj v sebe obsahuje množstvo tvrdohlavosti, ale aj zdravého sebavedomia, ktoré jej pred necelým rokom chýbali.
Hoci je profesor De Clerk prototypom skrachovanca, i tak je jediným spojencom Toma so svetom dospelých. Učiteľ-homosexuál, ktorý je uväznený nielen povinnosťami školskej inšpekcie, ale aj nie veľmi fungujúceho partnerského vzťahu, je smutným príkladom frustrácií, ktoré musí človek v živote prehrýzať, ak sa rozhodne viesť normálny život. Tenzný výkon Radomíra Miliča, ktorý v študentskej inscenácii účinkoval ako hosť, bol jasným príkladom života, ktorý si mladý chlapec len málo pravdepodobne vyberie ako svoj budúci životný smer. Najmä vtedy, ak tento ťažký životný štýl môže porovnať s ľahkým, bohémskym a trblietavým životom Martina, ktorý si Toma privedie do svojho luxusného bytu ako jedného z množstva náhodných mladých milencov. Juraj Ďuriš hrá Martina s bohorovným pokojom, nepríjemným, no ohurujúcim sebavedomím. Ležérnymi gestami, nenásilným, ale lascívnym úsmevom a správnym pozérstvom dokázal Ďuriš aj na malej ploche vybudovať postavu, ktorá jednoznačne patrila k najvýraznejším v inscenácii.
Podobne vedela situáciu zúročiť aj Gabriela Marcinková v postave deťmi posadnutej Kerry. Školský projekt starostlivosti o bábiku – dieťa zobrala smrteľne vážne a kým väčšina jej rovesníčok holduje bujarej zábave, ona sa identifikuje s rolou budúcej matky. Toto všetko sa, samozrejme, deje v komickej a pre okolie nanajvýš otravnej forme. Marcinková predstavuje Kerry ako čudáčku, bláznivú spolužiačku, posadnutú bábikou, ktorú jej rovesníčky pochopiteľne vnímajú ako trápnu záťaž. Z pohľadu inscenácie išlo o vydarený minimalistický výkon, ktorý bol navyše vďaka svojmu neskrývanému vtipu aj príjemným osviežením. To však, žiaľ, nijako neplatí pri výkonoch Tomových rovesníkov Garyho – Mariána Viskupa, Raya – Pavla Gmuca, Stephana Tomáša Kostelníka ani ich štýlových spolužiačok Chantal – Eriky Havasi a Alicie – Zuzany Marušinovej či absolútnej čudáčky Melisy Soni Hatalovej. Práve ich výkony podľahli tým problémom, ktoré som obšírnejšie definovala na začiatku recenzie.
Inscenácia Občianska výchova bol bezpochyby ambicióznym projektom absolventskej inscenácie. Napokon inscenovať Ravenhilla nie je u nás ešte stále bežnou praxou. Škoda však, že inscenácia doplatila na neúprimnosť a strach režiséra zobraziť skutočný svet.
Soňa Smolková

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.