Pustá pustota pustoty…

F. M. Dostojevskij – Miroslav Krobot: Idiot
Preklad a dramaturgia: Andrea Domeová
Scéna: Andrej Ďurík
Kostýmy: Iva Němcová
Réžia: Miroslav Krobot
Osoby a obsadenie
Lev Nikolajevič Myškin: Marián Miezga
Parfen Semionič Rogožin: Lukáš Latinák
Nastasia Filippovna Baraškovová: Rebeka Poláková
Varvara Ardalievna Ivolginová (Varia): Anna Šišková
Ardalion Ivolgin: Boris Farkaš
Gavril Ardalionovič Ivolgin (Gaňa): Marián Labuda ml
Aglaja Ivanovna Jepančinová: Zuzana Porubjaková
Pticyn: Róbert Jakab
Ippolit: Juraj Kemka
Marfa: Zuzana Konečná
Premiéra 24. 1. 2013 v Divadle Astorka
Režisér a autor dramatizácie Dostojevského Idiota v Astorke Miroslav Krobot má s týmto titulom už trojnásobnú skúsenosť, a to v priebehu len šiestich rokov. Prvýkrát Idiota uviedol na svojej domovskej scéne Dejvického divadla, druhýkrát so svojimi študentmi z Katedry alternativního a loutkového divadla DAMU ako absolventskú inscenáciu v divadle DISK. Niet pochýb, že akýkoľvek Dostojevského text ponúka toľko interpretácií a inšpirácií, že môže byť inscenovaný nespočetnekrát. Avšak inscenácia v Astorke pripomína skôr bežný prevádzkový titul, než oduševnený výraz potreby sprítomniť genialitu autora.
Už samotná dramatizácia Miroslava Krobota okliešťuje román na dejové linky, ktoré sú navyše zoškrtané do takej miery, že strácajú dramatický náboj. Herci len ťažko hľadajú významové nuansy a psychologické vrstvy svojich postáv. Dramatizácia jednotlivé, najviac vypäté situácie predstavuje takmer ad hoc, nepripravuje pre ne postupne pôdu. Taktiež neposkytuje veľký priestor pre hĺbavé a sebaspytujúce pasáže, ktoré románu dodávajú existenciálny a nadľudský rozmer. Je to teda skôr panoptikum bizarných situácií v jednom penzióne, než komplexná filozofická a duchovná spoveď.
Dramatizácia je pretkaná typickým „krobotovským“ humorom. Ten je suchý, sebaironizujúci a banalizujúci. Avšak tento typ humoru, ktorý síce poteší diváka, ochudobňuje text o jeho mnohovrstvovosť a tragickosť. Román je predovšetkým obrazom tragédie ruskej spoločnosti, v ktorej nefungujú žiadne morálne hodnoty a princípy, len bazálne ľudské pudy, erotické a finančné motivácie. Postavy sú zhnusené samy zo seba a zo zúfalstva majú deštruktívne i sebadeštruktívne sklony. Humorný nadhľad a irónia inscenácie tak zamedzujú vzniku vnútorného napätia.
Aj réžia sa nesie v tomto duchu. Pár suchých vtipov nevyvažuje prázdnotu inscenácie. Nenájdeme tu originálnu interpretáciu, výrazné vizuálne prvky či sústredené herecké výkony. Všetky komponenty smerujú akoby k jedinej ambícii – zhruba prerozprávať, čo autor napísal. Pustota duší Dostojevského postáv je tu teda skôr len ilustrovaná na rôznych situáciách, nebuduje sa v druhom pláne, ani prostredníctvom výrazných hereckých výkonov, a teda môže na diváka len ťažko účinkovať.
Scéna (Andrej Ďurík) a kostýmy (Iva Němcová) mapujú dobovú realitu. Celý dej je zasadený do fádnej miestnosti krčmy, s barom na ľavej strane a niekoľkými stolmi. Celkové farebné ladenie v šedých a hnedých odtieňoch nabudzuje depresívne a ponuré ladenie románu. Vizuálna stránka je skôr úsporná, herci pracujú s minimom rekvizít a priestorov. Neodmysliteľnou súčasťou sú fľaše vodky a samovar, v kostýmoch zase kožuchy väčšiny postáv. Striedmo, bez nadbytočného prepĺňania ruským klišé, je tak vystihnuté časopriestorové zasadenie románu.
Titulná postava kniežaťa Myškina je v podaní Mariána Miezgu interpretovaná takmer ako svätec. Je ako kazateľ, ktorý prišiel svojou naivnou láskou nastavovať nechcené zrkadlo ostatným. Avšak v dramaturgickej ani hereckej interpretácii nenájdeme žiaden iný odtieň, komplexnú charakterizáciu. Miezga si po celý čas udržuje jednotnú gestikuláciu, postoj i dikciu – je zámerne „drevený“, ťažkopádny, neuvoľnený, takmer ako autista, ktorý musí z popudu svojej duševnej choroby sedieť vzpriamene a byť neustále uhladený. Jeho výraz v tvári je viac ako naivný, neustále si udržuje mierny úsmev a trochu prihlúply, nechápavý výraz, ktorý nemení ani pri vyhrotených situáciách. Jeho dikcia je až úlisne láskavá, akoby neustále veľkodušne dával rozhrešenia pozemským nerestníkom. Túto láskavosť v hlase nemení ani v momente, keď sa mu začína záchvat a žiada Pticyna (Róbert Jakab) o vsunutie kolíka medzi zuby. V podobnom duchu sa nesie záverečná scéna, keď Ivolgin (Boris Farkaš) oznámi Myškinovi, že je jeho otec. Miezga bez najmenšieho vzrušenia a v duchu opísanej hereckej mustry jednoducho odpovie: „dobre“.
Ide teda o nie celkom dotiahnutú interpretáciu, keď divák len ťažko uverí „autistickému“ Myškinovi jeho morálny imperatív. Dostojevskij v Idiotovi naozaj chcel vykresliť prototyp úplne čistého, dobrého a nepoškvrneného človeka. Avšak istá duševná odchýlka postavy tak, ako ju interpretuje Miezga, by viedla skôr k úplnej asociálnosti a nepochopeniu významu dobra a zla. Človek, ktorého vôbec nevzrušuje, kto je jeho otcom a túto informáciu skôr prepočuje, len ťažko môže kázať ľuďom. A len ťažko by sa do neho mohla zamilovať (celkom príčetná) žena. V prípade záverečnej scény je možná aj úplne opačná interpretácia a môžeme ju vnímať ako istý cynizmus Myškina a rezignáciu na všetky pozemské problémy. Avšak cielený cynizmus musí byť výsledkom vysokej schopnosti reflexie a analýzy situácie, takže nech vnímame záver akokoľvek, je pre diváka zmätočný.
Z interpretácie sa celkom vytráca rozmer ruskej duchovnosti a tradície jurodivých, ktoré spolu úzko súvisia. Archetyp blázna vystupuje v ruskej literatúre ako synonymum túžby uniknúť pred realitou a svetom, je teda demonštráciou vysokej duchovnosti a svojrázneho intelektu, ktoré sa stavajú pre človeka v morálne zdegenerovanej spoločnosti príťažou. Miezga nevyjadruje ani jedno, ani druhé. Je skôr úlisným hlupáčikom a samozvaným moralizátorom. Žiaden vnútorný rozpor, odtiene jeho komplikovanej duše či extrémne stavy u neho nenájdeme.
Podobne neduživá je v inscenácii aj ďalšia z Dostojevského najzaujímavejších postáv, Nastasia Filippovna v podaní Rebeky Polákovej. Postavu herečka interpretuje len na základe dejového modelu, no bez sebazničujúcej vášne je Nastasia len hlúpa povoľná žena, ktorá nevie, čo chce. Vidíme padlú nemorálnu ženu, ktorá sa z nudy zahráva s ľudskými osudmi, ale nevidíme jej vlastnú osobnú tragédiu, pred ktorou uniká. Jej krátka avantúra s Myškinom sa javí ako z iného sveta, jej motiváciu divák neznalý predlohy nemá z čoho odčítať.
Istá „čítankovosť“ a plošnosť sa dá vytušiť aj v kostýmoch týchto postáv. Miezga v lacnom obleku, po krk zapnutej košeli a nevkusnej pletenej veste pôsobí tak strojene a neprirodzene, ako keby ho ešte obliekala mama. Nastasia má naopak veľmi vyzývavé dlhé čierne šaty s odhalených chrbtom a bujnú ryšavú parochňu. Parochňu v istom momente zamení za čiernu a v období vzťahu s Myškinom dokonca nemá žiadnu a cez šaty má prehodený dlhý sveter. Z vyzývavej a nemorálnej Nastasie sa náhle stáva domáca nenápadná panička, šedá myška, ktorá sa venuje domácim prácam. V závere, kedy odchádza s Rogožinom (Lukáš Latinák), si opäť nasadzuje ryšavú parochňu a skladá sveter. Toto „vodítko“ k pochopeniu hlavných vývinových línií postavy ju však oberá o jej základné významy, popudy a vášne, možné interpretácie či pestrosť a neukotvenosť jej charakteru. V podaní Polákovej je čierna, biela a opäť čierna.
Jediný z hercov, ktorý vniesol na scénu o niečo viac energie a vášne, než bolo nutné na odrecitovanie textu, bol Lukáš Latinák v postave zhýralého Rogožina. Jedine v jeho výkone sa odzrkadlil Dostojevského zmysel pre vnútorné konflikty, sebaklam, sebadeštruktívne sklony a asociálnu krutosť. Javisko zapĺňa vášnivou nenávisťou, pudovosťou až animálnosťou, pod rúškom ktorej cítime prítomnosť ľudskej duše i lásky.
Jedna z najvýraznejších postáv, Gaňa Ivolgin (Marián Labuda ml.), sa v inscenácii nachádza takmer akoby omylom. Jeho rola je oklieštená na pár viet a nestihneme sa o ňom dozvedieť takmer nič predtým, ako ho vidíme na kolenách bez nohavíc zbierať bankovky. Výstup vyznieva ako komická vložka na odľahčenie, a pritom je to jeden z najtragickejších a najhlbších momentov predlohy. Dramatizácia nedala priestor, aby herci vytvorili v tomto momente sústredené výkony, a tak tragédia ponižovania zo zhýralosti a poníženia z bezcharakternosti sa mení na komédiu jedného hlupáka v trenírkach.
Podobne ako Gaňa Ivolgin, aj všetky ostatné postavy majú tak minimálny priestor, že pôsobia skôr rušivo pri sledovaní hlavnej dejovej línie medzi Myškinom, Nasťou a Rogožinom. Ardalion Ivolgin (Boris Farkaš) je iba alkoholik, ktorý sa rôzne obšmieta po penzióne a robí hanbu svojim deťom kvôli afére s prostitútkou Marfou (Zuzana Konečná). Opäť je teda interpretovaný ako nejaká „dramatická jednohubka“ na odľahčenie, klaun bez vnútorného rozmeru. Podobne aj Marfa, ktorej sa uberá na vážnosti aj ruským ľudovým krojom. Varvara Ivolginová (Anna Šišková) a Aglaja Jepančinová (Zuzana Porubjaková ) sú len dve ustarostené krčmárky, ktoré vecne a stručne hodnotia svoje problémy, no nemajú priestor ich prežiť či precítiť. Podobne sú na tom i Juraj Kemka v postave chorľavého Ippolita či Róbert Jakab ako arogantný Pticyn, ktorí sa na scéne ledva mihnú.
Inscenácia je ako hudobný motív v nej použitý – veľmi jednoduchá až banálna poetická línia, prehlušená falošným falzetom. Herci (s výnimkou Lukáša Latináka) takmer neprežívajú svoje osudy, skôr ich ironizujúco komentujú. Ich stratené a pusté duše sa na scéne strácajú a pustnú, hoci by mali kričať a biť do očí. Sľubné spojenie režiséra Miroslava Krobota a hereckého súboru Astorky proste neladí. Vznikla nevýnimočná, banálna a povrchná inscenácia.

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.