Príšerka Charlie v Bratislavskom bábkovom divadle

Gejza Dezorz – Lucia Ditte: Príšerka Charlie
(na motívy diela Guy Bassa Zošidlo)
Réžia: Gejza Dezorz
Scéna, bábky, kostýmy a projekcie: Martin Dubravay
Projekcie: Gejza Dezorz a Martin Dubravay
Dramaturgia: Peter Galdík
Hudba: Marián Čekovský
Účinkujú:
Charlie: Ľubomír Piktor
Frenkino: Juraj Bednarič
Elza: Miroslava Dudková
Boris: Michal Adam
Lugosi, Mexická babička: Andrej Kováč
Béla Gold: Simon Fico
Profesor Harryhausen, Mimozemšťan: Lukáš Tandara
Premiéra 20. apríla 2018, Bratislavské bábkové divadlo (budova Istropolisu)
O skutočnosti, že režisér Gejza Dezorz je fenomén, svedčí aj záujem odbornej kritiky o jeho inscenácie a to hneď od počiatku, kedy vzniklo Dezorzovo lútkové divadlo (2004) a uviedlo svoje prvé inscenácie. Štúdie na tému tvorby Dezorzovho lútkového divadla napísalo už viacero autoriek a záujem o jeho tvorbu prejavili aj zahraničné odborné periodiká, ktoré tiež uverejnili niekoľko odborných článkov.
Gejza Dezorz sa po dlhšom časovom odstupe vrátil do Bratislavského bábkového divadla, kde naposledy naštudoval inscenáciu Trip (2006). Táto inscenácia bola zavŕšením prvej etapy jeho pôsobenia na javiskách profesionálnych bábkových divadiel, ktoré sa datuje do rokov 2000 – 2006. V roku 2000 uviedol v bábkovom divadle v Košiciach vlastnú úpravu Dobšinského rozprávky Piatko a Pustaj. Jeho druhou a zatiaľ poslednou inscenáciou v BDK bolo spracovanie sci-fi komiksu podľa Ondřeja Neffa a Káju Saudka Momo z Marsu (2001). V roku 2002 Dezorz režíroval v Bábkovom divadle v Žiline rozprávkovú hru Čarodejník z krajiny Oz podľa L. F. Bauma a v Starom divadle v Nitre Tri múdre kozliatka putujú do Ameriky. Už prvé košické inscenácie ukázali, že jeho tvorba pre deti nebude „cukríková“. Pokiaľ sa v Piatkovi a Pustajovi premietla istá drsnosť, bolo to predzvesťou jeho špecifického videnia divadelnej i filmovej tvorby. Realizácia inscenácie Momo z Marsu inšpirovaná slávnym komiksom Arnal a dva dračie zuby (vyšlo v roku 1988) priniesla nielen nový pohľad na možnosti dramaturgie v bábkovom divadle, ale aj nový inscenačný štýl, ktorý potom plne rozvinul v tvorbe svojho Dezorzovho lútkového divadla, ktoré založil v roku 2004. V kontexte novodobej bábkarskej tradície bol jeho vstup razantný a radikálny hneď z viacerých aspektov. Okrem toho, že Dezorz priniesol novú dramaturgiu a novú inscenačnú estetiku, dominantnou sa stala téma popkultúry, ktorá sa zároveň stala fenomenálnym nástrojom k scénickému vyrozprávaniu nových príbehov s novými i starými (super)hrdinami. Dezorz v DLD poprel aj umelo udržiavaný kánon adresnosti bábkového divadla a svoje inscenácie v tomto divadle venuje výsostne dospelým. Dezorz tiež poprel antibábkarské tendencie mnohých tvorcov v bábkových divadlách a dokázal, že nie je to bábka, ktorá retarduje kvalitu bábkarských inscenácií, ale naopak na bábke stavia. Dezorz jednoducho vie, ako robiť bábkové divadlo tak, aby bolo bábkové a nechápe ho iba v jeho metaforickej výrazovej rovine ako divadlo formy v jeho najširších kontextoch. Jeho tvorba má i zvláštny paradox. Odvoláva sa na pop-kultúru, ktorá bola a je predovšetkým masovou záležitosťou, no tvorba DLD nepatrí k masovej kultúre. Naopak, je menšinovou záležitosťou istého užšieho okruhu priaznivcov a vychádza skôr z alternatívneho komiksu, posunom v chápaní superhrdinu, u Dezorza často pranierovaným ako predmet ironizovania a kritiky.
Návrat Gejzu Dezorza do profesionálnych bábkových divadiel je prínosom, lebo sa vymyká klasickej všednej inscenačnej tvorbe pre deti. Inscenácia Príšerka Charlie v BBD je preto dobrým vstupom späť na dosky profesionálneho bábkového divadla. Obohacuje tvorbu špecifickým štýlom v duchu popkultúrnych postupov, svojským humorom, na ktorý čulo reaguje aj detské publikum.
„Dezorzovskú“ estetiku vychádzajúcu z komiksových princípov dokázal Dezorz ako autor (spolu s Luciou Ditte) citlivo pretaviť do krehkého príbehu príšerky, ktorá hľadá svoje životné naplnenie. Autorom bolo inšpiráciou kultové rozprávkové knižné dielo Guya Bassa o Zošidle (Stitch head: the Ghost of Grotteskew). Keďže Dezorzovi je blízky alternatívny komiks, ktorý je proti komercionalizmu a odmieta klasického superhrdinu, je iba logické, že v Príšerke Charlie je hlavnou postavou antihrdina, outsider – nepodarená príšerka profesora Harryhousena, tvorcu filmových netvorov. Príšerka sa ako prvý pokus profesora Harryhausena, a ako nie celkom vydarený výtvor, do filmu nedostala, na rozdiel od ďalších postavičiek, medzi ktorými nájdeme priateľského Frenkina ako fyziognomickú ponášku na obľúbeného filmového hrdinu Netvora profesora Frankensteina, ako aj iné postavy a ich známych filmových predstaviteľov. Jedným z hrdinov hry je figúrka „elegantného upíra a milovníka krásnych žien“ nazvaná Lugoši podľa ikony maďarského nemého filmu Bélu Lugosiho, neskoršieho slávneho predstaviteľa divadelného a filmového Draculu, ktorý hral aj vo filmoch o Frankensteinovi. Intertextualita divadelného textu je tu zrejmá, pre detské publikum však nie až taká podstatná (závisí od veku recipienta a jeho kultúrnej skúsenosti).
Základný príbeh je zrozumiteľný, s pevnou štruktúrou. Vďaka intertextualite Príšerka Charlie napĺňa víziu zaujať univerzálneho diváka a rozširuje tak možnosti diváckeho záujmu o rady mládeže a dospelých. Hra o bojazlivej príšerke Charliem aplikuje viacero motívov z kultových literárnych a filmových diel. Z literatúry i filmu preberá napríklad hrozbu nebezpečných hryzúcich zombíkov, stavia na klasickom motíve experimentujúceho vedca, profesora, ktorý vytvára novú existenciu, v tomto prípade príšerky a monštrá pre film. Sú jeho svetom, je ich otcom i ochrancom. Jeho menej úspešným protipólom je skrachovaný bábkar a bruchovravec Béla Gold, ktorý chce založiť obludárium/panoptikum, preto sa pokúša zmocniť sa bývalých hviezd/príšeriek filmového plátna, keď profesor nie je doma. Bélu na to nahovorí María Mexico, stará mexická tuláčka a veštica. Béla sa pokúša vniknúť do domu profesora Harryhausena, kde bývajú vyblednuté hviezdy filmového plátna. Charlie neverí jeho sľubom, že sa opäť všetci stanú hviezdami strieborného plátna a posiela Bélu Golda preč. Posadnutá Elza (karikatúra hviezdy zašlej slávy), ktorá sa dokáže premeniť na netopiera, odchádza za zdanlivo mámivou ponukou. Najskôr však urazí Charlieho, ktorý nehral v žiadnom filme a nestal sa hrdinom. Vonku predvedie svoju metamorfózu na netopiera a stáva sa rukojemníčkou Bélu, ktorý sa teší z atrakcie, ktorú bude môcť predvádzať. Béla sa zmocní aj upíra Lugošiho a múmie Boriska. Medzitým prichádza domov profesor a odoženie z domu krvilačných zombíkov. Charlie ide oslobodiť príšerky, použije profesorov Dolaďovač, ktorý ho zmení na hroznú zlú obludu. Chystá sa zjesť Bélu Golda aj jeho spoločníčku Maríu Mexico. Profesor Harryhausen v maske Mimozemšťana zneutralizuje obludu – Charlieho. Tá sa zmení na pôvodnú príšerku. Profesor vymaže zlo aj z Bélu Golda a Maríe Mexico, ktorí sa spriatelia s príšerkami. Prostredníctvom príbehu o ambicióznej príšerke a starých odložených filmových hviezdach Dezorzova inscenácia hovorí o súčasnosti, o honbe za mediálnou slávou, aby nakoniec v závere hrdinovia hry pochopili, aké sú tie pravé hodnoty. Príšerka Charlie má aj svoj humor v jemnej irónii. Príkladom nonsensového humoru je napríklad scéna, kedy Frenkino spolu s Charliem pozerajú film Frankenstein z čias, kedy bol Frenkino v plnej sláve, a Charlie sa ho na plátne bojí, hoci vedľa neho Frenkino, jeho priateľ, sedí. Text obsahuje vtipné, viacvýznamové repliky a paralely. Autori nachádzajú aj nenápadnú analógiu v tzv. stigmatizovaných žánroch (v minulosti to bol film, stále zjavne komiks i bábkové divadlo – ktoré v hre prezentuje postava skrachovaného bábkara Bélu Golda). Dezorz však túto kultúrnu stigmu nezdôrazňuje, slúži ma ako podtéma v kontexte už spomínanej intertextuality.
V inscenačnom kľúči režiséra a výtvarníka inscenácie Martina Dubravaya možno postrehnúť prvky, ktoré vychádzajú z alternatívnych komiksov, resp. ich filmových prevedení. I inscenácia Príšerka Charlie používa jednotlivé obrazy ako storyboardy, ktoré fungujú ako sekvencie kvázi filmových záberov. Zodpovedá tomu rýchla zmena jednotlivých obrazov, tzv. rýchly strih, podporený dynamickým riešením premien scény, zmien prostredí. Scéna jednoznačne evokuje americké prostredie, zdôrazňuje myšlienku povrchnej bezvýraznosti a negatívnu silu civilizačnej sebadeštrukcie, odvolávajúc sa na symboliku pouličných lámp, telegrafných stĺpov a mrakodrapov, ktoré Dubravay projektuje ako pozadie.
Z hľadiska formy ide o divadlo s bábkami. Postavy Bélu Golda ako prototyp negatívneho charakteru, ktorý prejde zmenou, ako aj iniciátora tejto zmeny a reprezentanta akejsi vyššej moci, stvoriteľa a ochrancu – profesora Harryhausena – režisér koncipoval ako fyzických hercov, ktorí ovládajú resp. chcú ovládať iných. Tento výber má symbolický charakter. Ostatné postavy – umelo vytvorené príšerky, upírov, zombíkov i karikatúry postáv, zakliate do podoby príšeriek (Elza, María Mexico) stvárnili bábky. Z hľadiska podstaty hereckej identity a jej interakcie Dezorz využil herca, herca s bábkou ako jednu identitu (vo väčšine postáv) a masku (napr. Frenkino). Pohyb hercov s bábkami väčšinou na otvorenej scéne bol náročný. Flexibilná scéna slúžila bábkam v niektorých sekvenciách ako improvizovaný paraván a pomáhala celkovej kompozičnej vyváženosti jednotlivých obrazov. Zvlášť cenné z výtvarného aj technologického hľadiska sú bábky, ich dizajn, nápaditosť, farebná efektnosť, to všetko zodpovedajúce téme a východiskovému materiálu komiksovej kultúry. Dubravay je výborný technológ, ktorý ponúkol dizajnom i technológiou súčasné bábky, masky a triky.
Postavu príšerky Charlieho režisér zveril skúsenému Ľubomírovi Piktorovi, ktorý vytvoril milú, ale nie naivnú interpretáciu figúrky. V jeho hereckom prevedení i soft animácii vznikol nový bábkový hrdina, ktorý má všetky predpoklady stať sa kultovým javiskovým hrdinom BBD. Aj obsadenie do ďalších postáv zodpovedalo hereckému naturelu jednotlivých hercov. Do postavy Bélu Golda režisér obsadil Simona Fica, ktorého fyzické i hlasové dispozície korešpondovali s potrebami interpretácie postavy. Na javisku pôsobil ako živel s typickou energiou komedianta. Postavu profesora Harryhausena vytvoril Lukáš Tandara, ktorý ponúkol vcelku neutrálny charakter viac mentorského a ochranárskeho dobráka, než bláznivého profesora, v zhode s celkovým duchom hry ako lákavej a láskavej javiskovej zábavy. Tandara sa objavil aj ako Deus ex machina v postave Mimozemšťana. Pomerne náročnú úlohu Frenkina, veľkej nemotornej príšery aj vzhľadom na hranie v celotelovej maske štylizovaného Netvora profesora Frankensteina, vytvoril Juraj Bednarič. Hra v maske bola pre herca náročná, ale zvýšila atraktivitu stvárňovaného charakteru ako umelej bytosti. Bábkarskú skúsenosť i interpretačnú zrelosť mal možnosť prejaviť Andrej Kováč v jednej veľkej a jednej malej postave. Stvárnil Maríu Mexico, postavu starej veštice a dobre zvládol animačnú náročnosť bábky, pohybujúcej sa na vozíku v limitovanom otvorenom priestore. Kováč vytvoril v ŠBD a BBD z účinkujúcich hercov najviac postáv a v inscenácii interpretoval aj vodil postavu upíra Lugošiho. Postavu hysterickej múmie zábudlivého Boriska hral Michal Adam. Jeho interpretácia vykreslila vtipný charakter fantazijného sveta. Jedinou ženskou predstaviteľkou bola Miroslava Dudková v postave Elzy, smutnej zabudnutej hrdinky, túžiacej po návrate na filmové plátno. Dudková si dobre poradila nielen s animáciou figúry, ale aj s metamorfózou postavy.
Bratislavskí bábkoherci sa ukázali ako dobrí animátori i herci, hoci s vysokým tempom inscenácie sa nevysporiadali všetci rovnako. Rezervy inscenácie vidím v tempo-rytmickom rozložení obrazov, z ktorých niektoré boli prirýchle, niektoré naopak pomalšie. K pocitu čiastočnej tempo-rytmickej diskrepancie zjavne prispeli niektoré pesničky, resp. nezrozumiteľnosť podania ich textov. Inscenácia vizuálne bohatá, so skvelým dizajnom, je typom inscenácie, v ktorej je textová zložka podstatná.
Bratislavské bábkové divadlo uviedlo úspešnú premiéru s charakteristickým rukopisom režiséra a výtvarníka Dezorza. Je osviežením bábkarskej tvorby, inšpiráciou k ďalším činom inscenačného bábkového divadla a najmä divadelným zážitkom.

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.