„Premeniť nárek na spev“*

Dramaturgia: DIVADLO NA PERÓNE
Réžia: DIVADLO NA PERÓNE
Odborný konzultant: Petra Labudíková
Choreografia: Anna Till (Nemecko)
Scénografia: Zuzana Formánková
Hudba: Miro Tóth
Zvuk a animácia: Palko Matia
Účinkujú: Peter Kočiš, Zuzana Psotková, Jana Wernerová, Michaela Domovcová a.h.
Vznik inscenácie bol podporený z grantového programu mesta Košice.
* verš zatiaľ nepublikovanej básne Mariána Milčáka
Niekoľko mesiacov chodili členovia autorského DIVADLA NA PERÓNE do zariadení pre seniorov, aby tam nahrali hodiny audiovizuálneho materiálu. Z neho vytvorili koláž životných situácií dôchodcov. Predstavenie je teda zdramatizovaná mozaika autentických výpovedí. Tieto informácie uvádza bulletin aj webstránka divadla. Dodávam, že medzi trinástimi výstupmi sú aj také (napríklad „komisia“ a „wérkšop“), ktoré čerpajú skôr z oboznámenia sa s diskurzom starnutia, než z konkrétnych nahrávok.
Keďže predstavenie je kolážovitým radením výstupov, o fabule či dejovej línii nemožno hovoriť. Hra je však rámcovaná. Vonkajším rámcom je netradičný príchod a odchod divákov. Do poslednej chvíle nemajú prístup do sály. A potom ich Peter Kočiš v kostýme ošetrovateľa víta a uvádza na miesta. Vraví banalitky typu „Ako vám chutil obed?“, „Usaďte sa.“, „Dnes vyzeráte dobre.“ a jeho dikcia je pomalá, láskavá a dôsledná, akoby hovoril s niekým, kto mu nerozumie, lebo ho nepočuje, alebo preto, že trpí stareckou demenciou. Diváci sú inštruovaní, akoby prichádzali do sály v domove dôchodcov, kde si pre nich ošetrovatelia pripravili program. Do syntetizátorovej hudby repeťáckych evergreenov Jana Wernerová spieva útržky zo skladieb Mendocino, Zabúdaj, zabúdaj a podobne.
Keď sa ľudia usadia, zo zákulisia sa začne ozývať hysterický krik dcéry, ktorá nezvláda starostlivosť o svoju mamu. Tá ju vyrušila uprostred noci, lebo nevie spať a navyše neudržala stolicu. Reč dcéry je plná vulgarizmov. Táto situácia tvorí vnútorný rámec hry. V závere je jeho variácia: pred koncom herci začínajú spievať uspávanku a počas nej do zákulisia odbehne herečka (Zuzka Psotková, tá istá, ktorej hysterický krik sme počuli zo zákulisia v úvode) a láskavým hlasom sa komusi prihovára, riešiac rovnaký problém – ktosi sa zobudil v neskorý večer a treba ho aj prebaliť. Záverečná scéna ponúka viac možností výkladu: buď matka ukladá dieťa (túto interpretáciu podporuje spievanie uspávanky), alebo dcéra ukladá matku – tak, ako v úvode. Za touto scénou nasleduje ešte vonkajší rámec. Ošetrovatelia sa začnú s dôchodcami lúčiť, odkazovať ich na večeru, ktorá ich čaká, a pozývajú na diskusiu s hercami. Dojem trvania divadelnej ilúzie bol taký silný, že mnohí diváci nevedeli, či je naozaj koniec a tiež nevedeli, či sa diskusia s hercami naozaj udeje. Udiala sa a stojí za zmienku, že DIVADLO NA PERÓNE chce založiť tradíciu diskusií po každom predstavení, aby tak získali spätnú väzbu, vychovávali kritických divákov a tiež preto, lebo táto prax sa im páči.
Okrem rámca je pravidelnosť v štruktúre predstavenia daná aj štyrmi výstupmi/koncertmi, počas ktorých herci intonujú samohlásky. Na scénu prídu počas nich všetci štyria účinkujúci, v rukách držia dosky tak, akoby ich držali speváci počas koncertu, sú to však skôr zakladače, v akých sa nosia lekárske správy. Rozostavia sa, nadýchnu a z ich úst vychádzajú iba vzdychy, stony, vyrážajú jednotvárne zvuky, ktoré opakujú – každý na svoj spôsob. Týmto sme sa vlastne takmer úplne oboznámili s hudobnou zložkou predstavenia, ktorej autorom je Miro Tóth. Tvorcovia hry vravia, že „koncertné vsuvky“ boli myslené ako orchestrácia zvukov, ktoré počuť cez okná domovov dôchodcov. Vzdychy, stony, krik nahrádza spievanie „Á“, „Í“, „Ó“ („Ó“ ako lamentačné nariekania na pohrebe) a záverečné intonovanie nezmyselných zvukov. Je tu však aj iná možnosť výkladu. Herci spievajú samohlásky – základné zvuky. Akoby znázorňovali, že ľudská komunikácia je desémantizovaná. S námahou sa zmôže na formulovanie toho najzákladnejšieho. Spoločnosti sa nedarí nájsť pre dôchodcov dôstojnú pozíciu, téme starnutia a smrti sa nevenuje žiaden priestor. Keď sa v závere postoj zmení, na rovnakú situáciu (nočné vyrušenie a potreba byť prebalený) zareaguje postava starostlivosťou. Namiesto hnevu a kriku je tu láskavosť, namiesto desémantizovaného vyrážania samohlások je nežný spev. Bol obnovený vzťah a bola obnovená komunikácia. Nárek sa zmenil na spev.
Ďalšou pravidelnosťou v štruktúre hry sú animácie premietané na zadnú stenu scény. Sú to úryvky z rozhovorov, ktoré autori viedli s klientmi zariadení pre seniorov. Ich význam dopĺňa, anticipuje alebo stojí v opozícii k výstupom. Prípadom kontrapunktu je výstup, počas ktorého Jana Wernerová číta patetickým hlasom ponášku na želania z relácie Hráme jubilantom. Na scéne v prítmí sedí zhrbená postava znázorňujúca starého muža (Peter Kočiš). Cez ovisnuté plecia má prehodenú deku. Text želania je vrelý a plný floskúl („Drahý náš dedo Ján, / Dnes veľkým písmom v kalendári / Tvoje milé meno žiari / Milý náš, otec, strýko, dedko / Tvoje biele vlasy vedia všetko“), ale aj presnej diagnostiky súčasnej spoločnosti (súčasný trend dávať neobvyklé mená: „vnúčence Ľudmilka, Naomi, Kevinko“; zvyčajný okruh známych starých ľudí: „bývalí kolegovia z valcovne“). Diváci sa zabávajú, starec nepohnuto sedí. Výstup sa končí textom premietaným na stenu: „Ja som vychoval štyri deti a dva sa neozývajú ku mne. Pokiaľ som dával peniažky, tak som bol dobrý. Pán Rudolf, dôchodca“. Deklarovaný vzťah k starému človeku, jeho ocenenie je v rozpore s jeho samotou a vyjadrením, že mal cenu, kým platil. Podobne deziluzívne pôsobí čítanie článku z tlače, podľa ktorého traja výrastkovia pre malý finančný obnos a elektroniku napadli a okradli dôchodcu v jeho vlastnom dome. Po prečítaní správy (s opakovaním vety, v ktorej sa opisuje spôsob napadnutia) sa na stenu premietne text: „Pre mňa je to zdravie, pohoda, pokoj a dožiť sa tak v kľude, pokoji starobu. Pán Juraj, dôchodca“. Autorom animácie, vďaka ktorej sa text objavuje, akoby ho práve niekto písal na stroji za zvuku klepotu klávesov, je Palko Matia.
Tým sme refrénovité a rámcové časti predstavenia vyčerpali. Zvyšok je súbor scén, ktoré glosujú rôzne aspekty starnutia. Okrem spomínaných (úvodná a záverečná, koncerty samohlások, gratulácia jubilantovi) by som rád opísal ešte niekoľko. Spája ich to, že sa snažia problém starnutia skôr rozkrývať, otvárať, než zjednodušiť, vyniesť súd, paušalizovať. V scéne na fyzioterapii, ktorá je doslovným prepisom rozhovoru so skutočnými seniorkami, predstavujú obe starenky (Zuzana Psotková a Jana Wernerová) prototyp spokojnej a tiež večne nespokojnej klientky. Fyzioterapeutka (Michaela Domovcová) sa so starkými síce rozpráva a kladie im otázky, ale na odpovede nie je príliš zvedavá. Je zástupcom mladšej generácie, ktorá si po cvičení s dôchodkyňou (ktoré je veľmi komickou choreografiou realizovanou polohovaním nevládneho starého tela) čosi kliká do mobilu. Ak choreografiu čítame symbolicky, tak nevládnosť tela pri polohovaní posilňuje dojem mechanického prístupu fyzioterapeutky a cez ňu aj celej inštitúcie k bytosti, akoby bola iba vecou. Na druhej strane pružnosť tela – teda schopnosť sa ohýbať a naťahovať – zasa súvisí s chuťou dôchodkýň komunikovať, hoci si bez pomoci ani nevedia spomenúť na fakty svojho života. Aby bola pružnosť tela viditeľná, musí tu byť niekto, kto bude telom hýbať namiesto dôchodkýň. Dôchodkyne teda dokážu a chcú žiť, byť dynamické, ale nie samy. Potrebujú spoločnosť, komunitu. Choreografkou predstavenia je Anna Till.
V ďalšej scéne sa lekár (Peter Kočiš) pýta zaradom na rôzne diagnózy, akoby bol na vizite. Otázky adresuje publiku. Na odpovede nečaká, len encyklopedicky prechádza spektrom chorôb. Hovorí v zdrobneninách, zhlukuje podobne znejúce slová, čím výpoveď získava estetické kvality. Zároveň s jeho otázkami ošetrovateľka (Zuzka Psotková) číta názvy rôznych liekov hypnotickým, medovo pokojným hlasom. Kontrast medzi jej spôsobom čítania a vymenúvaním diagnóz sa vystupňuje, keď lekár naznačuje, že nedostáva odpoveď na otázku: „Počujete ma?“. Krátke zdesenie v jeho tvári naznačuje, že pacient pravdepodobne zomrel. Smrť nie je v hre prítomná priamo, netematizuje ju žiadna scéna. Náznaky, ako ten práve opísaný, sa však objavujú.
Metóda mnohoaspektového nazerania na problém sa potvrdí aj v scéne Lekcia nemčiny. Jana Wernerová, Zuzana Psotková a Michaela Domovcová najprv len vymenúvajú niekoľko jednoduchých nemeckých slov. Do istej chvíle som si myslel, že ide o kurz nemčiny pre seniorov, až do repliky „drei Wochen in der Arbeit, drei Wochen zu Hause / 3 týždne v práci, 3 týždne doma“. Témou je zjavne cestovanie zdravotníckych pracovníkov za prácou do zahraničia, pričom prácou je opatrovanie seniorov. Herečky sa postupne presunú od opakovania menej zasahujúcich viet, ako „Ich verstehe nicht, ich bin nicht von hier / nerozumiem, nie som odtiaľto“, pričom naliehavosť prednesu sa stupňuje po zúfalé zvolania, až po vety, ktoré naznačujú ponižujúce situácie, do ktorých sa ako ošetrovateľky môžu dostať: „Fassen Sie mich nicht an / neobchytkávajte ma; Ich bin nicht Ihre Dienerin / ja nie som vaša slúžka!“ Divadelná hra tu naznačuje, že obeťami fenoménu starnutia nie sú len rodiny, ktoré sa rozpadajú, neschopné starať sa o svojich seniorov, že obeťami nie sú len dôchodcovia umiestnení do neosobných zariadení pre seniorov, ale aj zdravotnícky personál.
DIVADLO NA PERÓNE od svojich počiatkov využíva pri inscenáciách interakciu s publikom. Opísal som netradičný kontaktný úvod a záver. Okrem nich sa diváci intenzívne kontaktujú navzájom pri scéne s názvom „wérkšop“. Jana Wernerová v nej hovorí „slovakizovanou češtinou“ – teda češtinou, počas ktorej sa v role šarmantnej prezentérky snaží priblížiť divákom občasnými slovenskými výrazmi. Vystupuje ako postava empatickej dámy, ktorá kladie dôraz na city, sebaurčenie, sebavyjadrenie, zdôrazňuje potrebu hovoriť o veciach, ktoré spoločnosť tabuizuje, a keďže sa snaží byť elegantná, vzbudzuje karikovaním predajcov rôznych produktov smiech. Nie je však jasné, o čom „wérkšop“ vlastne bude. Objasní sa to, až keď sú diváci/dôchodcovia vyzvaní, aby sa pochytali za ruky a vyslovili spolu s ňou slovo „sex“ a neskôr „seniorský sex“. Diváci sa ešte stále smejú, pravdepodobne aby zakryli rozpaky. Jana Wernerová však pokračuje a predstaví projekt sexuálnej asistencie pre dôchodcov. Na scénu pozve „tři nádherné bytosti s nádhernými energiemi, které všichni cítíme, že jo“ (Peter Kočiš, Zuzana Psotková a Michaela Domovcová) a predstaví ich ako certifikovaných sexuálnych asistentov. Táto scéna je inšpirovaná reálnou inštitúciou pôsobiacou v Česku. Predstavuje ďalší z krokov pripravovania o ilúzie, tentoraz jednak o pomeroch v zariadeniach pre seniorov (podľa slov psychologičky Petry Labudíkovej, ktorá bola odborným konzultantom tvorcov predstavenia, je seniorský sex v zariadeniach pre seniorov bežná vec), jednak o morálke sexuálnych asistentov. Kým ošetrovateľky v scéne Lekcia nemčiny sa na obchytkávanie sťažujú, sexuálni asistenti, resp. organizácia, ktorá im vydáva certifikát, chcú na žiadostivosti zarobiť. Po predstavení asistentov čaká divákov ďalšia aktivita workshopu: majú trieť dlane o seba, čím vznikne teplo, a rozohriate ruky majú priložiť na tú časť svojho tela, ktorá potrebuje hrejivý ľudský dotyk. Asistenti robia to isté, potom sa rozídu medzi divákov a dávajú im týmto spôsobom masáže. Keďže herci od začiatku vstupovali s divákmi do interakcie, dostávali od nich počas celého predstavenia spätnú väzbu. Boli to však skôr výroky, ktoré udržiavali odstup (ironické komentáre, žarty). Touto scénou sa nadobro odstup zrušil a diváci boli vtiahnutí do hry. Aj táto scéna sa končí skôr ako svedectvo, než apelácia. Po „masáži“ odchádzajú herci z javiska, zatiaľ čo Jana Wernerová opakuje „žijte vědome“.
V nasledujúcej scéne Michaela Domovcová číta rozprávku o troch grošoch. Slovosled je však poprehadzovaný. Môže to znamenať, že takýto model starostlivosti je nám nepochopiteľný, pretože medzi generáciami došlo k ruptúre, odcudzeniu, ale tiež to odkazuje na Alzheimerovu chorobu a jeden z jej symptómov – neschopnosť orientovať sa v čase a vystavať rozsiahlejšie mentálne konštrukcie. Počas čítania prichádza na scénu Zuzana Psotková v šarlátovom rúchu, na hlave má korunu a pomaly vystupuje po schodíkoch prestavovateľného modulu (o scénografii ešte bude reč). Stojac na vrchu si premeriava publikum. Ponúka sa považovať ju za ilustráciu čítaného textu (kráľ sa pýta kopáča, ako vyžije z troch grošov), ale aj za „triumf smrti“. Keďže však inscenácia zvykne interpretovať javy v podobe, v akej sú bežné, na dosah, v ich každodennej banalite, prichádza na scénu Peter Kočiš a káravo sa kráľovnej prihovára slovami: „Zasa ste tam vyliezli? A aj záclonu ste na seba strhli? No poďte, chyťte sa ma.“ Chytá starenu, ktorá mlčí, preloží si ju cez plece a odnáša ju do zákulisia, hovoriac: „Čo budeme robiť, ak na seba strhne garnižu.“
Logicky nasledujúcou scénou po tej o neschopnosti rodiny finančne zabezpečiť seniorov je scéna na úrade. Veď ak sa o dôchodcu nevie postarať rodina, nech sa oňho postará štát. Trojica úradníkov v družnej debate je vyrušená niekým, kto akoby stál v hľadisku. Herci sa preto znova prihovárajú divákom. Ponúknu divákovi esenciu jeho zvyčajných skúseností s byrokraciou. Najprv nevedia meno v evidencii nájsť, potom sa ukáže, že majú pre tú istú osobu dva spisy. Nevedia, na ktoré poschodie sa práve presťahovala ich kolegyňa, od ktorej by žiadateľ o predčasný dôchodok získal potrebné tlačivá. Vyčítajú žiadateľovi, že sa štát musí starať aj oňho (používajú presné štatistické čísla pomeru dôchodcov a pracujúcich), potom mu lichotia, že predsa vyzerá ešte dobre a do dôchodku by nemusel ísť, zarobí si ešte. A nepríde o svojich dvanásť a pol percenta. Keď začínajú vymenúvať, čo všetko k tlačivu treba priložiť a podľa akého zákona sa získava nárok na predčasný dôchodok, ich reč sa zmení na nezrozumiteľnú hatlaninu. Keď zistia, že žiadateľ ešte nespĺňa podmienky – narodeniny má až zajtra – zaspievajú mu „živió“ a vypoklonkujú ho z kancelárie.
Po tejto scéne je koncert, ktorý prejde do spievania uspávanky  Po ňom, na záver, sa na zadnej stene objaví text: „Sledovaním tohto divadelného predstavenia ste sa o hodinku priblížili k svojej smrti. NA PERÓNE a kolektív“.
Priestor a scéna je určený možnosťami BLACK BOXU – experimentálneho performatívneho priestoru štvorcového tvaru s neomietnutými stenami. Medzi javiskom a hľadiskom nie je predel v podobe opony. Na scéne je iba trojdielny modul, na ktorý sa dá po troch schodoch vyjsť z oboch strán. Slúži raz ako masážny stôl pre fyzioterapeuta, inokedy ako priehradka na úrade. Zvrchu je čierny, jeho bočné steny sú presklené, vnútro osvetlené. V jednej časti sú vnútri naaranžované lieky, v ďalšej barly a v tretej pohrebná kytica.
Herci hrajú nenútene. Mohli by byť naozaj aj ošetrovateľmi. V scénach, ktoré sú vypäté, prenášajú zodpovednosť na diváka. Keď prídu na javisko počas „wérkšopu“ a sú predstavení ako sexuálni asistenti, ich mimika, gestika a posturika nie je vyzývavá, lascívna, ale skôr prenikavo nasmerovaná do publika s nevyslovenou otázkou, čo si tom myslí a ako by reagovalo – je na ťahu – keby mu táto služba bola ponúkaná. Trocha hyperbolizácie v hereckom prejave je v scéne „komisia“ na úrade, čo však korešponduje s jej komickým ladením. V scéne „na fyzioterapii“ starenky svoju starobu príliš nehrajú. Stačí, ak v zhode s jeho zmyslom presne interpretujú text – doslovný prepis nahrávky. Postavu prezentérky sexuálnej asistencie stvárnenú Janou Wernerovou pokladám za fenomenálnu.
Záverom sa núka zamyslenie, ako možno chápať názov hry Búvaj. Samozrejme, je tu odkaz na uspávanku, ktorá znie v závere. Ale je to aj búvaj ako blahosklonné želanie nevedomému súčasníkovi, zatiaľ čo ho herci pripravujú o ilúzie: o tom, že dožije v zdraví; o tom, že dožije v bezpečí; o tom, že jeho celoživotná predstava o mravnosti korešponduje so skutočnosťou, pretože súčasná spoločnosť sa mravnosti zrieka a rozbieha biznis so sexuálnou asistenciou. Je to búvaj ako láskavé želanie: aj staroba má pri istej optike svoj humor, dá sa vidieť s ľahkosťou, nadhľadom. Búvaj ako sarkazmus: „spi a daj pokoj, umri v ústraní“. Búvaj ako irónia: za láskavou formou sa neskrýva starostlivé želanie, ale desivá skutočnosť smrti. A nakoniec búvaj ako eufemizovanie starnutia. Nie tragické blíženie sa k smrti, ale jemné doprevádzanie v čase slabosti.

Jozef Palaščák

Jozef Palaščák študoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s estetikou na Prešovskej univerzite a titul PhD získal v odbore Literárna veda na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Vyšli mu zbierky básní TELOI (2009) a Notácia (2014), bibliofília Otec, Syn a Cudzinka (2010), prózu, recenzie a eseje publikoval časopisecky a na internete, rozprávkový seriál v spoluautorstve s manželkou Barborou Palaščák Vincovou Zebra Ebra (2011) vysielal Slovenský rozhlas. Je tiež spoluautorom divadelnej hry DIVADLA NA PERÓNE Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor v Slovenskom rozhlase.