POMODLIŤ A SPAŤ

Štúdio tanca Banská Bystrica

Choreografia: Tomáš Nepšinský
Hudba: Peter Zagar
Kostýmy: Katarína Holková
Svetlá: Ján Čief
Tancujú: Muži – Ján Gonščák a.h., Tomáš Krivošík a. h., Tibor Trulík / Ženy – Denisa Benčaťová, Michaela Nezvalová, Martina Beňačková, Zuzana Hájková
Premiéra: 16. a 17. marec 2007, repríza 14. 11. 2007
Koncept snívania je dlhodobo fenomén, ktorí spája vedcov s umelcami. Obe skupiny sa ho snažia vysvetliť a pochopiť. My, laici, siahame v snahe o vysvetlenia svojich snov po lacnom snári, drahom psychoterapeutovi, pokúšame sa ich dešifrovať vlastnými silami alebo sa robíme, že nič.
Výhodou a nevýhodou sna je, že napriek tomu, že fyziologicky je vďaka usilovným výskumníkom popísaný a vysvetlený, ešte stále zostáva veľkou Neznámou. V čom je to výhodné? No predsa ako bezodná inšpiratívna látka pre umelcov, keď cez dielo prehovárajú o tom, čo všetko sa nám v sne vynára ako nešikovne zavretý šuflík zvaný podvedomie. Noc a snenie môžu premeriavať donekonečna, pretože je to neisté teritórium, do ktorého vchádzajú tie najmenej očakávané návštevy. To zaujalo aj choreografa Tomáša Nepšinského.
Nočný pokoj je po Divoch priestoru (2004) jeho druhá choreografia na jeho domovskej pôde Štúdia tanca. Kým v Divoch priestoru otváral „naše vnútorné dvere,“ teraz si všíma cestu k nočnému pokoju, ktorá je u každého iná „…a niekto možno v pravý čas na správnom mieste otvorí správne dvere, cez ktoré môže vojsť do nášho vnútra,“ ako píše v bulletine. Choreograf a tanečník Tomáš Nepšinský teda opäť otvára dvere do priestoru v nás, do nekľudnej duše, ktorá čaká na svoj vlastný mier. A v tej čakárni stretáva najtajnejšie priania a fantázie.
„Anjeličku môj strážničku opatruj moju dušičku, buď mi stále na pomoci, ako vo dne tak i v noci,“ modlí sa k Anjelovi strážnemu na záver kvetinárka a šesť tanečných postáv hľadajúcich pokoj. Dobrý nápad, ale keďže modlitba prichádza až na záver predstavenia, musíme si to odskákať – na tvrdo a bez anjelskej ochrany.
Hlas kvetinárky uvádza začiatok tanečného predstavenia, prebíja sa chaotickým prelivom pouličnej vravy a zvukov: „Ten kvet, o ktorom vám chcem porozprávať pane, je úplne výnimočný, ja som ho zbadala večer, lebo pane on rozkvitá večer.“
Citlivá kvetinárka (pri novembrovej repríze to bola samotná Zuzana Hájková) vie, že kvety majú dušu. Stará sa o ne preto s láskou. „Aj my ľudia máme radi, keď sa o nás niekto stará alebo len tak.“ Ona je v Nočnom pokoji tá, ktorá chodí pomaly, keď ostatní behajú zmätene vo svojich životoch ako myšky v laboratóriu. Ona je tá, ktorá hovorí, keď ostatná mlčia. A ona je tá, ktorá spieva (pesničku o kvetinke), keď ostatní mlčia alebo nanajvýš pyštia, stonajú či chrapčia. Je Tá Iná – vznešene bez zakolísania kráčajúca s pokorným hlasom.
(Len ťažko sa divák vyhne spomienkam na Kvetinárku spred vyše desiatich rokov od tanečného súboru Allegro. Hoci obe choreografie zaostrujú na inú problematiku – „allegrácka“ retro Kvetinárka bola slepá a zdôrazňovala postavenie/vylúčenie postihnutého človeka zdravou spoločnosťou, „štúdiová“ kvetinárka ukazuje zdravú spoločnosť ako vnútorne deformovanú, bežiacu v neurotických kruhoch a jedine kvetinárka sa v ich trajektóriach zenovo prechádza a pozná svoj smer a nestráca ho.)
Stavba tejto hodinovej choreografie je veľmi presná a čitateľná. Tri ženy a traja muži prichádzajú v rôznych kombináciách. Raz v zmiešaných pároch, inokedy si zatancuje duet žena so ženou, muž s mužom. Často sa na javisku objavuje tanečná hra troch žien na troch mužov. Občas sa na javisku vyskytnú sóla.
Keď už sme pri formálnej stránke Nočného pokoja, zaujímavý je paradox výrazového slovníka. Tak ako aj pri niektorých iných produkciách zo Štúdia tanca – tela síce používajú súčasné tanečné techniky, no celková atmosféra diela vnucuje spomienky na slovenskú tanečnú tvorbu deväťdesiatych rokov.
Nočný pokoj je o strachoch, nánosoch, ktorými nás okolie zavalí ani si nestihneme všimnúť kedy a ako sa mu to podarilo. Len zrazu to cítime – snahu byť vždy najlepší, zostať „kúl“ aj za cenu zmrazenia duše. Predvádzať sa ako na móle, osamotene vo svojej bubline, v modeloch, ktoré sa páčia tým okolo. Všetky tieto krycie vrstvy si nosíme so sebou do postele a „za odmenu“ dostávame sny, nočné mori, fantázie sexuálne, animálne. Odvážne erotické obrazy aj nežné duety, citlivé svetlo aj nepokojnú hudbu. Z hrude sa vyrve starostlivo zaštopľovaný výkrik, niekedy zapraská vzduchom facka, agresia tiel v rozrušenom mode, inokedy sa všetko utíši a zjemní, postavičky zapichnú pohľad do zeme ako unavené bábky, ktorým sa pretrhol silon od hlavičky. Raz sú to robotické pohyby ľudí na kľúčik, potom neandrtálske búšenie do pŕs, trepotajúce sa samičky a lační samci, inokedy sa znenazdajky, tak ako v hudbe k Nočnému pokoju, vynorí harmonický tón, ktorý tú rozbesnenú džungľu v nás ukludní, zjemní, pohladí.
Svetlo (ako čoraz významnejšia zložka súčasného tanca) nepokoj v nás ešte umocňuje. Vie vytvoriť atmosféru tajomna, vie vystrihnúť svetelné pásy, v ktorých nechá zvýrazniť to podstatné.
Do toho všetkého sa ako ruža rastúca v nesprávnom čase na nesprávnom mieste vmiešava skromná kvetinárka s náručím plným kvetov. Vchádza pomaly, kráča a odchádza. Ponúka kvety, ktoré sa ale zaslepeným robotom prešmykujú cez dlane ako zlatá rybka cez roztrhnutú udicu. Už necítia cudzí dotyk, ale prijímať ešte dokážu. Napríklad keď sa zubami kvetinu zahryznú.
Aj napriek nie najšťastnejšiemu výberu témy (zmestí sa do nej všetko a aj nič) a žánrovej nevyhranenosti (drsná psychologizácia prebieha v sekunde do komiky, alebo ani nie?), Nočný pokoj šepká to, čo mnohých dusí. Potom, neskôr, zajtra, teraz ešte nie je čas žiť. Život nechávame v čakárni, lebo teraz treba makať. Vzťahy odkladáme do záložne. Zabúdame „len tak chvíľu byť.“ Práve to nám s výbornými tanečnými výkonmi choreograf Tomáš Nepšinský doprial.

Sunderman Kadlecova

Jana Sunderman (rod. Kadlecová), počas štúdia Mediálnych štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe začala pôsobiť ako korešpondentka pre kultúru pre denník SME, venovala sa najmä filmu, fotografii a súčasnému tancu. Externe prispievala do Taneční zóny, Divadelných novin, Xantypy a iných českých médií.

Po ukončení štúdia pôsobila ako vedúca oddelenia kultúry v týždenníku Domino Fórum, neskôr ako kultúrna redaktorka v denníku SME.

Získala viacero štipendií, o.i. na Medzinárodnom workshope pre mladých tanečných kritikov (Taneční Zóna), na Programe pre mladých filmových kritikov (Medzinárodný filmový festival Rotterdam).

V mladosti tancovala v súboroch súčasného tanca Bralen a Allegro.