Poker Face alebo hazard a peniaze sú najviac v každej dobe

Preklad: Viliam Klimáček
Dramaturgia: Viliam Klimáček, Darina Abrahámová
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Hudba: Slavo Solovic
Réžia: Hans Escher
Účinkujú:
Jana – rok 2011: Darina Abrahámová
Jana – rok 1989: Zuzana Porubjaková
Franto – jej otec: Peter Sklár
Pavlína – jej dcéra: Zuzana Šebová
Viktor – Pavlínin frajer: Michal Režný
Premiéra 30. 9. 2012, Divadlo GUnaGU.
 
Hra Poker Face mladého českého autora Petra Kolečka, ako aj jej inscenácia v divadle GUnaGU v réžii Hansa Eschera (Rakúsko) vznikla ako súčasť medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol iniciovaný Divadlom Letí z Českej republiky. Divadlo Letí je v našich geografických súradniciach známe najmä vďaka viacerým projektom, ktorými podporuje vznik a šírenie novej drámy, resp. súčasných hier pre divadlo. Aj projekt Generačné ikony má za cieľ priniesť nové texty pre divadlo a zaručiť ich inscenovanie v konkrétnych divadlách. Do projektu sa ako spoluorganizátori zapojili slovenské divadlo GUnaGU (ktoré má s medzinárodnými projektmi zameranými na vznik nových textov, ako aj s ich inscenovaním bohaté skúsenosti), rakúske Wiener Wortstätten, Institut umění Divadelního ústavu, ale aj divadlá zo Španielska a Veľkej Británie. Počas rokov 2011 – 2013 by sme sa mali stretnúť s koprodukčnými inscenáciami, scénickými čítaniami a publikovaním dramatických textov v piatich európskych jazykoch, dôležité pri tom sú aj rezidenčné pobyty dramatikov.
Generačné ikony majú predstaviť pohľady troch súčasných autorov a režisérov v troch divadlách na tému, ktorá by sa všeobecne dala zhrnúť do jednej otázky: aké alebo kto sú dnes ikony jednotlivých generácií v rôznych krajinách Európy? Na túto otázku reagujú autori Petr Kolečko (ČR) hrou Poker Face, Bernhard Studlar (Rakúsko) hrou iPlay a Viliam Klimáček (SR) hrou Kill Hill^TM. Premiéra Poker Face v réžii Hansa Eschera sa udiala v Divadle GUnaGU a reprízy sa odohrajú v limitovanej sérii len desiatich predstavení. Klimáčkovu hru v réžii českej režisérky Martiny Schleglovej uvedie spomínané viedenské divadlo a iPlay v réžii v Čechách pôsobiaceho slovenského režiséra Mariána Amslera sme mohli vidieť v pražskom divadle Letí.
V Českej republike sme sa v ostatných rokoch v divadle stretli s viacerými inscenáciami, ktoré spracúvajú podobné témy. V nich tvorcovia redefinujú staré obsahy a pohľady na tzv. populárne celebrity, hviezdy či ikony, no predovšetkým prinášajú z odstupu času náš dnešný vzťah a postoj k nim. Mám na mysli napr. inscenáciu Korespondence V+W či Gottland, v ktorej boli posudzované kritickým metrom viaceré české (československé) populárne osobnosti, spevácke hviezdy, skrátka tí, ktorých (by sme) dnes označili za celebrity. Na Slovensku sme zatiaľ v divadle vo vzťahu k našim lokálnym hviezdam a hviezdičkám opatrnejší. Ak, tak sa pokúšame otvárať skôr otázky podnecujúce reflexiu minulého (socialistického) režimu a jeho predstaviteľov (politickej moci) z pohľadu súčasníkov či tzv. druhej generácie. V podstate sme sa s otvorenejšou kritickou bilanciou na tému šoubiznis/umenie a jeho hviezdy stretli len v inscenáciách GUnaGU a divadla Aréna.
O to viac je vítaný projekt Generačné ikony a inscenácia hry Poker Face s podtitulom – pravda a láska vždy nevíťazí. Nejde o hru inšpirovanú piesňou Lady Gaga, ale o čiernu komédiu so značnou dávkou (seba)irónie a nadhľadu vyslovene z nášho česko-slovenského prostredia. Naše nedávno prežité dejiny totiž prostredníctvom verejného vystupovania uznávaných osobností a hlásania istých názorov zásadným spôsobom určili a dodnes určujú budúcnosť či súčasnosť týchto dvoch krajín, obyčajných ľudí, ktorí v nich žili a žijú. Nuž a toto sa stalo námetom pre hru Poker Face, v ktorej sa do kompaktného celku podarilo spojiť minulé i súčasné, politické i ľudské, mystifikáciu i priame odkazy na známe fakty.
Predovšetkým treba povedať, že ide o dobre napísanú hru. Vystupujú v nej živelné a vynikajúco kreované typy postáv. Kolečko pracuje v presných dávkach s tajomstvom a napätím, prináša všeobecnejšiu i intímnu líniu a hlavne je prostredníctvom hravého, živého jazyka sebairónie táto hra zároveň sebakritická k našim malým dejinám, postojom. Skladá z piedestálu veľké myšlienky i ambície motivované „veľkými vzormi“, zasadzuje ich do zdanlivo protichodných vyznení, čím ich vlastne približuje k obyčajným smrteľníkom bez pátosu, výsmechu, no s o to väčším dôrazom na ambivalentnosť skutočného dosahu či výsledku. Nie je však moralizujúca, neplní explicitne výlučne zábavnú funkciu, a predsa sa nad celým dianím spred a po roku 1989, ktoré nás zasadilo do nových okolností, musíme chtiac-nechtiac pousmiať. Je to hra pohybujúca sa aj humorom na ostrí noža, na rozhraní vtipného a mrazivo smutného, prinášajúca svet historicky neznámych ľudí, plniacich vlastne zástupnú funkciu typických znakov doby.
Preklad Viliama Klimáčka nie je len jazykovým prekladom z češtiny do slovenčiny. Je jasné, že Klimáček je divadelník, ktorý cíti text v priestore a v divadelnej štruktúre. Je aj vynikajúcim pozorovateľom, ktorý dokáže vystihnúť hlavný nerv hry a otvoriť jej priestor na prirodzené vyznenie v domácom (inom) kontexte. Reč postáv, pretože ony boli charakterizované predovšetkým cez ňu – teda ako čo hovoria, bola aj vďaka takémuto prístupu nesmierne spontánna, hovorová, v detaile pracujúca s kontrapunktom a nečakanou pointou. V mnohých častiach akoby dramaturgovia Klimáček v spolupráci s Darinou Abrahámovou otvorili nové možnosti interpretácie. Nečudo, Klimáčkovi a zrejme aj Abrahámovej sú totiž takýto typ textu, téma, postavy blízke, a tiež dokonale poznajú možnosti hereckého súboru.
Celý príbeh sa sústreďuje okolo hlavnej postavy Jany, ktorú spoznávame najprv ako dvadsaťročnú naivnú idealistku, študentku zamilovanú do Václava Havla ešte pred politickým prevratom 1989. Táto Jana (Zuzana Porubjaková) ešte verí v svetlú budúcnosť a v silu schopnosti obetovať sa za vyššie spoločenské ideály. Úplne podľahla charizme neskoršieho prezidenta Havla (dokonca až tak, že s ním vďaka výpadku elektrického prúdu v podniku zrejme čaká nemanželské dieťa) a myšlienkam o dejinách „uhnietených“ z krvi hrdinov, potrebe zmeniť neslobodný totalitný systém.
Chodí hrať karty do nemocnice so svojím chorým otcom (Peter Sklár), ktorý si nalomil zdravie pri ťažbe ropy v Nigérii pre spoločnosť Shell. Otcove skúsenosti ho nútia rušiť dcérin entuziazmus slovíčkom „hraj“ a prízvukovať osobnú pravdu, že východiskom všetkých systémov a epoch sú peniaze z hazardu, pretože tie sú isté v každej dobe. Je to skúsenosť človeka, ktorý na sklonku života zistil, že kašeľ politických väzňov je pre demokratickú spoločnosť jedinou mierou ich prežitého utrpenia, ale aj jedinou mierou dôstojnosti, ktorú im táto nová spoločnosť prisúdila. Zrejme preto umiera trochu smiešne na záchvat kašľa (zvalí sa na zem smerom do hľadiska) počas kartovej hry, ku ktorej si musel okrem dcéry vymyslieť aj imaginárneho hráča Karola. Toto všetko sa odohrá za jedným kartovým stolom. Dianie nehybne sledujú Jana z roku 2011, ktorá strnulo sedí na boku hracieho priestoru, a dve postavy, ktoré nehybne ležia v zadnej časti na vyvýšenine (Janina dcéra Pavlína a jej frajer Viktor). Ustrnuté je súčasné a rozpohybované paradoxne minulé. Režisér Hans Escher hneď v úvode zvolil zaujímavú mizanscénu, v ktorej súčasnosť mlčky sleduje vpredu či spiac čaká v úzadí, kým odíde minulosť, aby v plnej nečakanej sile predviedla svoj aktuálny, poučený, do značnej miery vykalkulovaný stav. Neskôr sa pozície vymenia a súčasné dianie z roku 2011 sleduje mladá Jana ako nemý svedok a dôkaz radikálnych posunov.
Nastupuje nová doba. Pavlína (Zuzana Šebová) a Viktor (Michal Režný) ožívajú v tantrickom opojení, predvádzajú meditačné cviky na vyvýšenine v červenom priestore, vzrušené úkony, dopĺňané filozoficky ladenou rozpravou o slobode orla a spoločenskej situácii, ktorú je podľa nich opäť potrebné zmeniť. História sa opakuje, zápalisté reči vyznievajú ako prchavý ezoterický akt, ukotvený viac v sne ako v realite. Idylku naruší príchod Jany – rok 2011, sebavedomej, vulgárnej a necitlivej hráčky pokru, ktorá si peniazmi z hazardu môže kúpiť celý svet, no dobro spoločnosti ju už nijako nevzrušuje. Vstúpi do obývačky ako drsná riava, rozloží stromček, večeru na spôsob čínskeho či japonského stolovania, narýchlo upraví miniatúrny vianočný stromček, sadá za stôl, ktorý je jej štartovacím i cieľovým miestom pri slovných výpadoch. Dokonca aj pripomienka mŕtveho otca prostredníctvom imitácie čítania listov je výsmechom jeho nešťastného života. Toho života, ktorý v peniazoch, ušetrených z ťažby ropy pre skrytých kapitalistov a určených na svetlejšiu budúcnosť dcéry videl socializmus s ľudskou tvárou (táto scéna sa odohrala na boku javiska, kde trochu zvrchu otvára svoje motivácie robotník v žltej prilbe v montérkach). O nič lepšie na tom nie je ani spomienka na V. Havla, ktorý sa o mladú tehotnú Janu nikdy viac nezaujímal. Mladá Jana s bruškom ho sleduje v televízii a prečkávajúc kŕčové stavy svojmu nenarodenému dieťaťu ironicky komentuje Havlove humanistické ideály.
Celý príbeh je vlastne vyskladaný na paradoxe, vyplývajúcom z praktického negovania vyslovovanej teórie. Viktor chce od Jany peniaze na svoju politickú kariéru, zakladá totiž internetovú politickú stranu, ktorá svojím programom pripomína v minulosti uplatňovanú ideológiou rovnosti, spravodlivosti, nevyhnutnosti zaistenia práce pre všetkých či potreby nasledovať ľudské vzory – tie však boli takto označené predstaviteľmi „vyššej moci“. Pavlína je obrazom mladej Jany, no na rozdiel od nej, Pavlíne nebolo dopriate citovo naplnené detstvo. Dravá Jana vidí hodnotu len v peniazoch, drahých veciach a v tom, ako dokáže „blufom“ zarobiť bez námahy. Mladý pár spočiatku tvorí opozíciu voči takémuto diktátu peňazí svorne sa držiac za ruky. No len dovtedy, kým Jana svojimi argumentmi počas Štedrej večere nepresvedčí všetkých o tom, že politici sú podvodníci a zlodeji, peniazmi sa dá kúpiť všetko, aj sex s dcériným frajerom a situácia vyhrotená do emočne vypätej prestrelky medzi Janou a Viktorom skončí jej triumfálnym výrokom, že mladí všetko poserú, pretože si neuvedomujú, že dôležité je v dnešnej dobe mať tvár a vlastnosti pokrového hráča.
Dramatická rovina hry je uvoľňovaná sarkastickými pasážami, napr. sledovaním Havlovho pohrebu na Vianoce namiesto rozprávok, vychutnávaním si exotického jedla z konského mäsa namiesto tradičných pokrmov, glosovaním funkcie rodiny a generačných ikon vo svete plnom krízy, na ktorej sa predovšetkým zarába. Vianočný rámec pritom funguje aj ako akt zmierenia medzi matkou a dcérou. City sa vyplavia, láska, hoci v jej málo nežných polohách, zvíťazí a tretia generácia za sebou sa rozhodne pre radosť a moc vyplývajúcu z hazardu, ktorý zabezpečí v každej dobe peniaze. Vďaka nim sa máme totiž dobre, nič nám nechýba a neustály spoločenský kolobeh nám môže byť ukradnutý.
Režisér si dobre poradil s komorným priestorom. Dôraz kládol na vzájomné verbálne reakcie postáv, myšlienkové pointy, na dynamické herecké vykreslenie jednotlivých typov postáv v jednoducho riešených priestorových mizanscénach.
Jednotlivé reality príbehu pomohla spresniť aj vhodne riešená scéna Petra Janků. V popredí boli modré kocky, ktoré plnili funkciu stola a stoličiek, drobné dekorácie evokovali vianočnú výzdobu. Zadná časť výklenku tvorila väčšiu červenú plochu, z ktorej raz vstupovala do deja minulosť, inokedy budúcnosť. Farebné rozlíšenie sa dá čítať aj ideologicky, čo je pomerne prekvapujúcim posolstvom. V dnešných časoch trendov politiky EÚ a voči nej ústupčivej politiky jednotlivých národov, ktorá je zároveň sprevádzaná nepokojmi a kritikou nefunkčného systému z radov občanov, ide však aj o pomerne trefnú, aktuálnu metaforu. Kostýmy Renáty Ormandíkovej pracovali so zrkadlením. Jana mala ako mladá dlhé šaty, látkovú čelenku a kožušinovú vestu v štýle hippies, stará Jana elegantné čierne šaty, šperky a pozostatok z oných čias v podobe kožušinovej čelenky z líšky. Otec bol odetý do nemocničného pyžama a županu, vo výstupe z ropnej plošiny v pracovnom odeve. Viktorovu priemernosť a karierizmus podporila nevýrazným šedým oblekom.
Zuzana Porubjaková stvárnila mladú Janu ako detsky zapálenú, úprimnú, čistú bytosť, odhodlanú nespreneveriť sa svojmu presvedčeniu. Jej reč je spisovná a kladie dôraz na vzletnosť hlásaných ideí, vzápätí upadne do detského hnevu pri verbalizovaní čohokoľvek, čo do tohto jej sveta nezapadá. Naproti tomu Darina Abrahámová ako Jana zo súčasnosti je suverénna, ostrá, s takmer nechutným bratislavským akcentom, ktorý dodáva jej postave pôsobivosť. Malá postava s hlučným ráznym verbálnym prejavom ovládla neveľký scénický priestor, avšak s citom pre mieru, gradáciu jednotlivých situácií a partnerskú hereckú súhru. Veľké gestá a narážanie náramkov o seba ako akt zdôraznenia sily boli vyhratou hereckou nuansou. Vynikajúcou voľbou pre stvárnenie jej dcéry Pavlíny bola Zuzana Šebová. Sme zvyknutí, že živelný, postavu zvonka reflektujúci prejav tejto herečky býva tým, čo dominuje. V tomto prípade bola Šebová podobná, no netvorila hyperbolu. Civilné herectvo malo svoju krehkú rovinu, nechala si priestor na veľmi intímne vyznenie nehy, ktorá sa v Pavlíne skrýva. To dosiahla stíšeným hlasom a naozaj bez akéhokoľvek afektu v reči, v prízvuku vyrieknutých replík. Michal Režný vsadil na kontrast medzi do detailov kontrolovaným, úsporným prejavom takmer suchára a hysterického revúceho, trasúceho sa šialenca, na ktorého sa mení v momentoch amoku. Trochu problémovým bolo stvárnenie otca Petrom Sklárom. Rečová štylizácia pripomínala jeho postavy, ktoré poznáme z iných hier a televíznych sitkomov o mafiánoch. Mierne bratislavské zaťahovanie v štýle „spontaneous speech“ robilo v úvode z otca zrejme nechcenú karikatúru, ktorú sa mu podarilo zrušiť až jeho druhým výstupom. Jeho postava si až takúto mieru štylizácie nevyžadovala, pôsobila nadbytočne, pretože mimikou, priškrteným hlasom a dôsledným dôrazom na smutno-smiešnu pointu jej poskytol dostatočnú divadelnú príťažlivosť a zaujímavosť.
V inscenácii Poker Face (tematicky a štrukturálne) sledujeme na pozadí všeobecných dejinných posunov (osobných, rodinných, generačných, spoločenských, politických) veľmi osobné, individuálne osudy blízke generácii povedzme dnešných päťdesiatnikov a ich detí. Tieto osudy sú vyskladané z krátkych, zdanlivo nijako zvlášť výnimočných, no o to viac emočne nabitých momentov v podobe samostatných výstupov. Sú to predstavitelia jednotlivých generácií ako v sebe sa postupne zrkadliace osudy, ktoré na báze nadšení a vytriezvení fungujú vlastne spôsobom mierne posunutých kópií (vrátane opakovania sa dejín). Ide v podstate o komorný rodinný príbeh, keby nebol ukážkovým príkladom kľúčových historických (politických a spoločenských) momentov, historických síl, ktoré pôsobia na jednotlivca. Toto pôsobenie je zachytené ako istý univerzálny pocitový obraz.
Prostredníctvom situácií a právd postupne odhalených počas jedného vianočného večera, v jednom byte, v jednej nekompletnej rodine, ktoré sa plynule prelínajú s udalosťami minulými, spoznávame nielen tri generácie, ale aj dva politické režimy, dve ideológie a ich vplyv na život, sny a túžby obyčajných ľudí, na ich vieru v zmenu k lepšiemu, ktorú môže naštrbiť aj rozplývajúci sa obraz zosobnenej ikony slobody a demokracie. A možno je to celé úplne inak, pretože peniaze znamenajú v každej epoche napokon najviac.
Elena Knopová
publikované online 28. 12. 2012

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).