Podiškurovať si s Bohom

Stefan Canev: Druhá smrť Jany z Arcu
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna a kostýmy: Elisabeth Wittgruber a Martin Geišberg
Hudba: Martin Geišberg
Réžia: Martin Geišberg
Účinkujú:
Jana: Lucia Korená
Boh: Agáta Spišáková
Kat: Martin Nahálka
Za posledných sedem rokov skomponoval Martin Geišberg hudbu k viac než dvom desiatkam inscenácií slovenských divadiel a na niektorých z nich pracoval aj ako dramaturg. Venoval sa však i réžii. V Bratislavskom bábkovom divadle mala vo februári 2020 premiéru jeho inscenácia Nuna. Išlo o autorský text, v ktorom sa zračí jeho hľadačské naladenie, v anotácii k inscenácii čítame: „Vidíme to, čo vidieť chceme. Občas je svet zaliaty jasom rozumu, občas tápeme v tme aj počas dňa a niekedy prehliadame niečo veľmi dôležité, hoci to máme rovno pod nosom.“[1] Nuna aj Martin Geišberg hľadajú to, čo my všetci. Niektorí však dokážu svoje pochybnosti a otázky verbalizovať, niektorí ich vedia pretaviť do umeleckých diel, iným sa preklápajú do rôznych stupňov depresie. Niektorí tomu hovoria príroda, niektorí osud, niektorí Boh, niekto číta Osha, niekto motivačné citáty, iní chodia k Stonehenge, ďalší majú na zápästí červenú šnúrku, niektorí interpretujú numerologickú mriežku a podaktorí veštia z čajových lístkov. Časť ľudí chodí do chrámov, časť do lesa, niekto cíti to, čo nás prevyšuje v stave meditácie, niekto to počuje v hudbe. Len málokoho obchádzajú otázky o našom bytí a o jeho zmysle.
Do bytostných i spoločenských tém načrel aj bulharský dramatik Stefan Canev a vytiahol za priehršť motívov do svojej hry Druhá smrť Jany z Arcu. Panna Jana sa tesne pred svojou popravou kajá za svoje činy, dúfajúc, že si zachráni holý život a nezhorí na hranici. Dramatik nás však nenecháva sledovať čisté emócie mladej dievčiny pridlho. (Koniec koncov už prvý obraz venoval Katovi, ktorý krátko, ale hutne polemizuje s desiatimi božími prikázaniami a to najmä z pozície človeka konfrontovaného s mocou a bohatstvom tých, čo panujú jemu a jeho krajine.) Jana si v žalári pripravuje reč pred súdom. Priznáva, že sa previnila proti božím prikázaniam, keď viedla francúzsky ľud do boja. Vtom sa v jej cele zjaví sám Boh. Je zobrazený ako starý a zmätený, za Janou prichádza z našej súčasnosti a trvá mu, kým sa zorientuje, v ktorom storočí sa nachádza, aj kým si spomenie, čo Jane vravel, keď sa jej predtým zjavoval. Do cely vchádza aj Kat. Janu konfrontuje s tým, čo sa o nej povráva. Na to, že je to mladá pastierka, je príliš vzdelaná. Skutočná Jana už vraj dávno zahynula v boji. Jana sa zase pýta Kata, či sa necíti rozpoltene, ak je presvedčením vlastenec, no povolaním kat vlastencov. Po otázke, či sa prívlastok panna zakladá na skutočnosti, sa ju Kat pokúsi znásilniť. V tej chvíli do situácie zasahuje Boh, ktorý sa dovtedy ukrýval. Dramatik božiu všemocnosť demonštruje na tom, že Katovi vezme jeho mužnosť – darmo hľadá, penis si nenahmatá. To sa už aj dovtedy mierumilovný a zmätene pôsobiaci Boh mení na hnevlivého a spravodlivo rozhorčeného nad ľudským pokolením. V tej chvíli už aj Jana z Arcu ide s pravdou von – nie je Jana, volá sa Jannette, je herečkou kočovného divadla, odsúdená na smrť za smilstvo. Výmenou za dobre zahranú Janu pred súdom jej mních Ladvenu sľubuje záchranu života. Jannette však pochopí, že jej obeta je nevyhnutná, ľud potrebuje mučenicu a je jedno, čie telo zhorí v plameňoch. Napokon, na Katovi videla, ako ponižujúco vyzerá okamžité zavrhnutie svojich pôvodných siláckych rečí. V poslednom obraze hry plamene z hranice dopadajú na divákov a Boh usedavo plače.
Canev otvoril v hre mnoho náročných tém. Načrtol svet ako nekončiaci boj o moc – Boh spomína, že ho volajú vladári celého sveta a každý od neho chce niečo iné. Je potrebné sa obetovať, stať sa mučeníkom pre lepší svet? Kde končia skutočné veľké činy a začínajú skryté manipulácie? Na to, aby mohli davy skandovať „Nech žije!“ musí najprv zomrieť. Tak i Kat v hre jedným dychom vykrikuje „Smrť! Nech žije!“ Nachádzame tu odkazy na politickú situáciu vo východnom bloku pred obdobím demokratizácie v 90. rokoch 20. storočia, na vplyv cirkvi, ohýbanie svetských i morálnych zákonov, ako sa vykladačom práve hodí. Viac než dosť na jednu divadelnú hru. Inscenátori tak majú možnosť vybrať si, ktorú tému, či motív budú svojou interpretáciou akcentovať.
Canevovu hru do slovenčiny preložil Emil Kudlička (Nové divadlo v bulletine meno prekladateľa neuvádza) a vyšla v roku 1993 v časopise Javisko. Pravdepodobne aj preto ju viackrát inscenovali ochotnícke súbory. Spomeňme Divadlo Commedia Poprad, Celkom malé divadlo Levice či Divadlo Józsefa Kármána Lučenec.
V profesionálnom divadle inscenačnú tradíciu charakterizuje fakt, že sa jednotliví inscenátori k hre viackrát vrátili. Režisér Jozef Prážmári ju realizoval v polovici 90. rokov krátko po sebe v Divadle/škole Ludus v Bratislave a v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. V jeho bratislavskej inscenácii účinkoval Peter Bzdúch, ktorý potom hru inscenoval ako pedagóg so študentmi bábkoherectva na VŠMU (2002) a postavu Boha obsadil ženou. Aj režisér Štefan Korenči sa k textu vracal. V roku 1998 v jeho režijnej interpretácii v bratislavskom Divadle a.ha účinkovali traja muži. O tri roky neskôr ju realizoval ako rozhlasovú hru s rovnakým hereckým obsadením a k textu sa vrátil, keď v roku 2016 pripravil montáž dvoch Canevových hier pod názov Panna Jana a Čajka.
Ďalším naštudovaním je inscenácia v nitrianskom Novom divadle v réžii Martina Geišberga. Spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou a spoluautorkou scény a kostýmov Elisabeth Wittgruber umiestnili desať božích prikázaní do múzea. (Veď ani politici, ktorí verejne deklarujú svoje kresťanstvo, nevedeli po výzve moderátorky politickej diskusie desatoro vymenovať.) Diváci a diváčky vchádzajú do sály Domu matice slovenskej v Nitre, no nie sú tam pripravené stoličky, ako zvyčajne, ale vymedzovacie stĺpiky s páskovou zábranou, aké sa používajú v múzeách a galériách, či hoteloch. Priestor, v ktorom je niekoľko dverí vedúcich do ďalších miestností budovy, využili tvorcovia tak, aby evokovali exponáty. Nad každé z dverí umiestnili číslo. Múzeom sprevádza Kat, v krátkosti polemizuje o jednotlivých božích prikázaniach. Týmto spôsobom prológ hry výrazne zdynamizovali a zatraktívnili. Netreba však hľadať významy v číslovaní, aby premýšľavý divák nezablúdil v úvahách. To, že diváci vchádzajú do sály dverami, nad ktorými je jednotka a nad javiskom je umiestnená desiatka, nenesie v sebe skrytý význam.
Kat zavedie divákov na javisko. Stoličky sú nasmerované na bočnú stenu, hrací priestor sa nachádza pred bezpečnostnou mrežou chrániacou ovládanie ťahov. Nad ňou je lávka pre prístup k reflektorom a technike. Je to veľmi dobré využitie priestoru. Takýmto umiestnením diania dosiahli tvorcovia ohraničenosť – atmosféru žalára, blízkosť divákov a vytvorili možnosť, aby herečka stvárňujúca Boha mohla nepozorovane čakať na svoj výstup a vytvoriť tak moment prekvapenia. Boh mohol prísť „zhora“ – herečka zlieza z osvetľovacieho mostíka. Využili však aj ďalšie súčasti zázemia, ktoré je inak zraku obecenstva skryté – vbudovanú technickú skrinku s dvierkami, v ktorej mala Jana zrkadlo, ale aj scenár od Ladvenua. Celkovo šlo o precíznu a nie samoúčelnú prácu s priestorom – využili, čo im ponúkal a nič ďalšie do neho nepriniesli. Doplnili ho len ukrižovaným Kristom – rekvizitou ktorá je súčasťou deja.
Postava Jany sa líši od rolí, ktoré Lucia Korená v Novom divadle najčastejšie stvárňuje. V jej interpretácii je hrdinka emočne vyrovnaná, herečka nepoužila ostré strihy medzi jej citovými polohami. V úvode musí odlíšiť rovinu vlastných a nacvičených slov, neskôr rozpaky zo stretnutia s Bohom, i reakciu na Kata v amoku, ktorý zistil, že nemá penis a napokon zmierenie a rozhodnutie dohrať Janin príbeh do konca. Ani vo chvíli, keď jej hrozí znásilnenie Katom, neprepuká do paniky a kriku. Herečka musela hľadať nuansy – rozdiely medzi skutočnými emóciami Jannett a tými naučenými pre rolu Jany.
Kat v hre zastupuje pozemský svet a očakávanie ľudu, ktorý potrebuje svoju Pannu Janu vidieť horieť na hranici, aby mal symbol, ku ktorému sa bude utiekať. Nahálkovo zobrazenie postavy (tak ako aj jeho kostým) nepolemizuje s konvenčnou predstavou. Je to mocný chlap s červenou kuklou na hlave, ktorý neoplýva veľkým umom, jeho konanie ovplyvňujú najmä pudy. Do vypätejšej polohy sa dostáva vo chvíli, keď bozká Bohu nohy a tvrdí, že už ani nechce vrátiť svoju mužnosť, lavíruje medzi pomätením a ľahkosťou osvieteného bytia v blízkosti Boha.
Boha stvárňuje Agáta Spišáková. Autorka kostýmov Elisabeth Wittgruber ju odela do mohutného zaplátaného plášťa, ktorého strih a zviazanie v páse evokuje odev žobravých mníchov. Na tvári má nalepené fúzy a bradu, na hlave po celý čas kapucňu. S ideou, že Boh je žena sa teda nepracuje od začiatku. Agáta Spišáková stvárňuje dopleteného Boha prostriedkami, ktoré jej po zamaskovaní ostali – výborne pracuje s mimikou, a to aj napriek nalepenej brade. Aj cez mohutný plášť sa tlačí zemitosť jej prejavu. Vzbudzuje ľútosť nad popleteným starcom, postavu tvorí v duchu, v akom ju opísal aj dramatik. Jej rekvizitou je objekt v tvare puku, ktorý pravidelne leští, hrá sa s ním, roztáča ho na podlahe. V závere ho uvedie do pohybu na zrkadle, ktoré bolo v cele a svetelné lúče dopadajúce na Janu môžu znázorňovať plamene na hranici, no aj rozpoltenosť dievčiny, ktorá je Janou aj Jannett zároveň.
Keď vojde do cely Kat, Boh sa ukryje do hľadiska. Herečka si tam nenápadne sníme nalepenú bradu a v poslednej časti inscenácie je Boh znázornený ako žena – v šatách, s dlhými svetlými vlasmi, v pevnom nehybnom postoji, tlmene, no prísne prehovára k ľudstvu. Tu prichádza zlom v inscenácii, ktorá sa dovtedy niesla viac v komickom a tragikomickom duchu. A tu je aj tá povestná tenká hranica medzi nepatetickosťou a patetickosťou, ktorej prekračovanie určuje niekoľko faktorov. Je to priebeh a atmosféra konkrétneho predstavenia, ale aj naladenie publika a jednotlivca v ňom – aký je divákov postoj voči rozjímaniu o duchovnosti, osude, o úlohe jednotlivca v boji za dobro a či ho zaujíma, čo si o nás, ľudskom plemene, asi tak myslí Boh.
Nové divadlo rozšírilo ponuku pre starších divákov, inscenácia Druhá smrť Jany z Arcu je určená divákom a diváčkam od pätnásť rokov a dospelým. Predstavenie môže podnietiť rozhovor na mnohé témy – od viery až po konšpiračné výklady historických udalostí. Je dobré, že Nové divadlo pokračuje v náročnej a podnetnej dramaturgii.

---

[1] Nuna (2020). Webová stránka Bratislavského bábkového divadla. Dostupné na: <https://www.babkovedivadlo.sk/repertoar/nuna/>, citované: 2. 6. 2021