Poctivé tajomstvo Grety Garbo

Preklad: Ján Jankovič,
scéna: Ján Zavarský,
kostýmy: Eva Farkašová,
hudobná spolupráca: Ivan Marton,
dramaturgia: Marián Puobiš,
réžia: Ján Zeman.
Účinkujú: Anna Javorková, Dušan Jamrich, Edita Borsová, Branislav Bajus / Jozef Bujdák.
Premiéra: 13. 12. 2008 v Divadle Jána Palárika v Trnave.
Hoci Miro Gavran nepatrí medzi autorov veľkých filozofických tém, jeho hry sú skôr bulvárnejšieho charakteru, vie priniesť okrem manželských komédií aj zaujímavejšie témy. Vo svojich hrách sa rád pohráva s ilúziou, so skĺbením fikcie a skutočnosti, aby nikto nevedel rozoznať, čo z toho je vlastne pravda. Svetom jeho postáv býva divadlo, jeho prelínanie sa so skutočnosťou.
V Divadle Jána Palárika uviedli 13-12.2008 Gavranovu hru Tajomstvo Grety Garbo. Hra je zasadená do obdobia, kedy bola Garbo v ústraní, nenakrúcala, málo sa stýkala s verejnosťou. Na sklonku života už vôbec nevychádzala von. Aj po odchode z Hollywoodu po jej poslednom filme, v ktorom sa zo záhadnej Garbo pokúsili urobiť typickú Američanku si chcela zachovať svoje tajomstvo, preto si veľmi strážila svoje súkromie. Nikto nevie naisto, prečo od filmu odišla a čo vlastne potom celé tie roky roky robila.
Gavran si vybral toto obdobie jej života, aby mohol ponúknuť vymyslený príbeh jej lásky. Podľa hry Tajomstvo Grety Garbo sa Garbo v mladosti zamilovala do Billa, ktorého si chcela vziať. Odišla od filmu a kúpila dom, v ktorom mali spolu žiť. Bill však Gretu opustil, pretože považoval za svoju povinnosť brániť vlasť a odišiel do vojny. O niekoľko mesiacov zahynul a Garbo odvtedy trpí nočnými morami a nespavosťou.
Gretu nachádzame v situácii, kedy sa po 14 rokoch vrátila do domu, ktorý kúpila na spoločný život s Billom. Jej spoločník Robert práve prijal novú psychiatričku Lindu, ktorá ju má liečiť z depresií. Linda príde s teóriou, podľa ktorej sa Garbo zlepší stav, ak bude opakovane inscenovať Billov odchod a konečne mu povie všetko, čo ju celé tie roky trápi. Hrať Billa príde Lindin snúbenec David, do ktorého sa Garbo zamiluje. Keďže on ju vníma len ako šancu zviditeľniť sa vo filme, Gretin spoločník Robert ho uplatí, aby fingoval svoj odchod do Indie – Robert zariadil i Billov fingovaný odchod na vojnu.
Zápletka je predvídateľná, vzťahy sú telenovelové – všetko sa točí do kola. Je na hercoch, ako sa popasujú s takýmto textom, ktorý napriek svojej občasnej plytkosti ponúka niekoľko pekných hereckých momentov.
Gretu Garbo hrala Anna Javorková. Jej Greta bola nervózna, spočiatku si často masírovala krk, aby si uľavila od bolestí hlavy. Schúlila sa na kresle, kolená pod bradou, ako bezmocné dieťa. To si však dovolila len pred Robertom. Akonáhle prišla do styku s Lindou, jej gestá sa zväčšili, rozpínala ramená, hlas sa jej rozozvučal. Vedome sa s Lindou pohrávala, menila nálady, intenzitu prejavu, aby si nik nemohol byť istý, nakoľko to myslí vážne a kde je to len hra. Jedným z Javorkovej nakrajších momentov bola jej spoveď o bolesti, ktorú v sebe roky nosí. V záchvate sa spustila na kolená, nechala sa objať Lindou, hovorila takmer poloplačom.
Gretinho spoločníka Roberta hral Dušan Jamrich. K stvárneniu charakteru Roberta volil kontrastné herecké prostriedky. Jeho prejav bol subtílny. Hpci postavou je Jamrich vysoký, pohyboval sa po javisku nenápadne, ako figúrka, ktorá nemá veľkú rolu v hre. Jeho mierne zhrbený postoj, nohavice na traky, šuchtavá chôdza tomu len napomáhali. Predviedol niekoľko emočných vzruchov, no väčšinu času zostával pokojný, čoby verne plniac Gretinu vôľu. No z malého poskoka sa vykľul veľký manipulátor.Voľba hereckých prostriedkov sa ukázala správnou až v závere, kedy sa Robertov charakter naplno odhalil.
Stálicou trnavského súboru je herečka Edita Borsová, ktorá v posledných sezónach intenzívne pracovala, veď patrí medzi najobsadzovanejšie herečky divadla. Dokladom o jej rozvíjajúcom sa talente a hereckej skúsenosti je postava psychiatričky Lindy v Tajomstve Grety Garbo. Borsová Lindu predstavila najprv ako doktorku, ktorá si ešte nie je celkom istá, no má za sebou už dlhšiu prax. Je zaskočená ponukou pracovať výsostne len pre jednu pacientku – Garbo. V jej hlase i konaní cítiť obavy i váhanie. Najmä vo vzťahu k Robertovi si je neistá – ona, ako doktorka uprednostňuje a pozná lekárske postupy a on, laik, jej ich chce zmeniť. Aj Lindino prvé stretnutie s Gretou je plné neistoty, nevie celkom presne, ako sa má k nej správať a čo si môže dovoliť, čo vlastne Greta od nej očakáva. Linda pôsobí ako plná škrupúľ, pravidiel. Vybuduje si u Garbo dôveru tým, že sa dokáže uvoľniť (hoci za pomoci alkoholu), prejaví sa ako človek, nielen ako prísny lekár. V súkromí bola Linda ako hravé dievčatko, no nenápadne dominujúce vo vzťahu s Davidom. Aj zmena v oblečení jej pomohla – ružová sukňa namiesto prísneho kostýmu. V druhej polovici hry sa Linda zmenila z krotkého baránka hrajúceho podľa pravidiel na pomstychtivú beštiu – no len potiaľ, aby nestratila vlastnú tvár. U Lindy sa všetko odohráva pod povrchom, navonok vždy pôsobí dokonale.
Lindinho priateľa Davida stvárnil Branislav Bajus. V prvej časti hry sa nechal viesť Lindou, hoci nerád. Bol to typický muž trpiaci komplexom z úspešnejšej partnerky. Keď však zacítil šancu u Grety Garbo, premenil sa na „sviniara“ – keď vystúpil na proscénium, aby prehovoril smerom k divákom, diabolsky nasvietená tvár tento efekt len podporila. K premene sa Bajus dopracoval postupne, neodhalil svoj charakter hneď. Najprv len nenápadne, odtienkom v hlase naznačoval, že svoju lásku ku Garbo nemyslí úplne vážne, i keď bol očarený jej osobnosťou. Neskôr sa začal po dome pohybovať sebavedome, vzťah k Robertovi zmenil z podriadeného na nadradeného, pristupoval k nemu ako k sluhovi.
Scénograf Ján Zavarský umiestnil na javisko pre hercov tri priestory. Vľavo na proscéniu jedno kreslo vytvára Lindin domov. Napravo je pracovný stôl, ktorý charakterizuje Robertovu pracovňu, priestor na prijímanie návštev. V zadnej časti vľavo sa nachádza veľká svetlá diera – dvere do miestnosti Gretinho domu, kde je krb a pohodlná sedačka, rovnako i lehátko na terapie. Dvere sú osvetlené a proti tmavému zvyšku javiska vytvárajú až priam filmový efekt perspektívy – človek vynárajúci sa, či strácajúci v diaľke. Ako to už u Zavarského býva, scéne dominuje čierna a odtiene sivej.
Aj v kostýmoch strihom i farbou cítiť atmosféru päťdesiatych rokov. Z farieb prevláda bordová až fialová, Garbo chodí výsostne v čiernej. Zmena nastane len počas jej zdanlivého šťastia s Davidom – svoj čierny top vymení za svetlý s nádychom červenej s červeným šálom.
Dráma sa odohrávala do ticha. Hudba – v štýle blues z päťdesiatych rokov – slúžila len na vyplnenie ticha medzi obrazmi.
Tajomstvo Grety Garbo nepatrí medzi prevratné inscenácie Divadla Jána Palárika. Text je však divákovi veľmi prístupný a téma je zaujímavá. Réžia nepriniesla veľké prekvapenia, avšak decentne sledovala text. Dala sa použiť výraznejšia úprava, najmä úvodnej časti hry, ktorá sa dlho rozbiehala. Herecká bravúra hlavných predstaviteľov však zahnala predierajúcu sa nudu. Preto sa inscenácia pohybuje na hranici bulváru a umenia. Je to zvláštne konštatovanie, pretože ani nejde o komédiu. Viaceré prvky však svedčia o „pro-diváckom“ smerovaní, no vyvažujú ich ďalšie, s umeleckými kvalitami. Hoci takéto zmiešanie zaraďuje inscenáciu medzi „lepší priemer“ v trnavskom divadle, na druhej strane potvrdzuje, že Trnava sa v posledných sezónach urobiť čo najviac preto, aby vo svojom repertoári skĺbila divácku zábavu i náročné umelecké kusy. A to rozhodne nie je zanedbateľné.

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).