Pocit plavby s prúdom aj proti nemu

Andrej Petrovič, Vladislav Šarišský: Extáza/Obrazy o nej

Námet, choreografia a réžia: Andrej Petrovič

Texty, námet: Tomáš Straka

Hudba: Vladislav Šarišský

Scéna a kostýmy: Diana Strauszová

Dramaturgia: Eva Gajdošová

Svetelný dizajn: Karol Šimek

Prológ

Ona: Beáta Drotárová, a. h.

Dievčenstvo

Sólo: Silvia Borsetti/Františka Vargová

Dueto: Silvia Borsetti, Alessandra Improta/Františka Vargová, Kei Hirozane

Zbor: Silvia Borsetti, Františka Vargová, Vlada Shevchenko, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Terézia Fortunová, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev/Su Tanaka, Kei Hirozane, Iryna Ivaniv, Yevheniia Nikitina, Tetiana Lubska

Extáza muža

Sólo: Mariano Covone/Viktor Mikulišin

Zbor: Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino, Lukáš Nastišin, Mariano Covone, Davide Covone, Igor Pashko, Šimon Stariňák, Kostiantyn Lubko/Peter Rolik, Marcell Barnabás, Ervín Szelepcsényi, Marek Šarišský, Martin Bányai, Viktor Mikulišin

Matka

Dueto I.: Gennaro Sorbino, Tetiana Lubska/Martin Bányai, Klaudia Skopintsev

Dueto II.: Lyudmyla Vasylyeva Kolimečkov, Maksym Sklyar/Sergii Iegorov, Františka Vargová

Zbor: Silvia Borsetti, Františka Vargová, Vlada Shevchenko, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Terézia Fortunová, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev, Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino, Lukáš Nastišin, Mariano Covoine, Davide Covone, Igor Pashko, Šimon Stariňák, Kostiantyn Lubko

Čarodejnica

Sólo: Lyudmyla Vasylyeva Kolimečkov/Silvia Borsetti/Františka Vargová

Zbor: Silvia Borsetti, Františka Vargová, Vlada Shevchenko, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Terézia Fortunová, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev, Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino, Lukáš Nastišin, Mariano Covoine, Davide Covone, Igor Pashko, Šimon Stariňák, Kostiantyn Lubko

Kristka

Žena: Beáta Drotárová, a. h.

Zbor: Silvia Borsetti, Františka Vargová, Vlada Shevchenko, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Terézia Fortunová, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev, Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino, Lukáš Nastišin, Mariano Covoine, Davide Covone, Igor Pashko, Šimon Stariňák, Kostiantyn Lubko

Spoluúčinkujú deti z Detského baletného štúdia Štátneho divadla Košice.

Premiéra: 11. mája 2022, Balet Štátneho divadla Košice                    

Choreograf Andrej Petrovič je známy ako nezávislý tanečný tvorca s jedinečným a originálnym jazykom. Zároveň vstupuje do tanečných inscenácií ako mentor. Pred príchodom do Baletu Štátneho divadla Košice na miesto umeleckého šéfa mal skúsenosti s prácou s veľkými zriaďovanými baletnými telesami (napr. Balet Slovenského národného divadla, inscenácia Tempest). Jednou z kľúčových bola pre Petroviča ako tanečníka spolupráca na inscenácii medzinárodného divadelného štúdia Farma v jeskyni Refuge/Útočiště. Skúsenosti z choreografií súčasného tanca a fyzického divadla ovplyvnili jeho cit pre dôležitosť témy a jej pohybové stvárnenie na javisku. Po úspešnom pôsobení v zahraničí preto v Štátnom divadle Košice tvorí spôsobom nie veľmi spätým s klasickým chápaním baletu, ale skôr s menej zaužívanými formami či dramaturgickými štruktúrami, ktoré otvárajú priestor aj pre nových divákov. Taká je aj autorská inscenácia Extáza/Obrazy o nej, ktorú vytvoril spolu s hudobníkom Vladislavom Šarišským.

Režisér a choreograf Andrej Petrovič vychádzal z námetu ženy a jej rôznych podôb počas života. Spolu s dramaturgičkou Evou Gajdošovou pracovali na týchto podobách ženy ako na ústrednom motíve inscenácie. Ide nielen o telesné zmeny, ale aj zmeny v myslení a pohľade na svet. Inscenácia vo forme eseje otvára v dramaturgicky presne ukotvených obdobiach priestor pre pohľad do ženskej intimity. Tému, ktorá by mohla byť vágna, aj keď stále aktuálna, buduje Petrovič v choreografiách postavených na precíznom komponovaní intimít. Vytvára tak atmosféru, ktorá sa pri vygradovaní jednotlivých scén môže posunúť aj do ďalších rovín. Formálne sa inscenácia delí na prológ, štyri časti odrážajúce životné cesty ženy – Dievčenstvo, Extáza muža, Matka, Čarodejnica – a záverečný epilóg Kristka.

V Prológu vystupuje Žena, Beáta Drotárová, ktorá v dlhých šatách, s rukávmi natiahnutými cez prsty pôsobí ako bytosť posmrtne zakuklená vo svojom tele. Uvedomuje si svoju krehkosť a pominuteľnosť – minimalistickými pohybmi vyjadruje sled bolestnejších i veselších myšlienok naznačených drobným gestom, potom nasleduje prechod do valčíka a zakuklenie sa. V inscenácii niekoľkokrát odznejú verše – „zbohom telo a myseľ, / telo môj šat“[1], v ktorých sa tematizujú telo, spomienky, prchavosť a nestálosť myšlienok. Vidíme Ženu v spomienkovom snení za zvukov a slov básne Tomáša Straku.

V časti Dievčenstvo súbor pracuje s charakteristickým znakom zjavu mladých žien, vrkočmi, ktoré vyjadrujú silu a zdravie. Dotýkajú sa ich a pri interakcii si ich vzájomne ťahajú. Choreografia je orientovaná práve na tento element, ktorý tanečnice prepája a dáva im určité obmedzenie, vhodne využívané na variovanie pohybov. Dynamicky sa za sebou otáčajú a vrkoč slúži aj ako metafora zbrane. Výpady s ním sú dynamizované do pôsobivej choreografie. Hudba v dramatickejších rovinách akcentuje rivalitu jednej ženy voči druhej, vyčlenenie i splynutie so zborom. V interakcii sólistky (Silvia Borsetti/Františka Vargová) so zborom, ktorý je vedený vrkočmi, otočky, výpady i zborové mizanscény reflektujú rôzne polohy dievčaťa: neistotu, nežnosť, nevyrovnanosť, bojovnosť. Táto časť sa vďaka dynamicky vystavanej choreografii vhodne vyhýba patetizmu a sentimentu, ktoré sa s týmto obdobím spájajú.

Ženskú energiu vystriedajú v časti Extáza muža sebastrední, narcistickí muži. Prichádza skupina tanečníkov; jeden voči druhému sa vymedzujú fyzickou silou, napínaním svalov. Jeden z nich (Mariano Covone/Viktor Mikulišin) prevyšuje intenzitou „aktivity“ ostatných, ironizuje ich a komunikuje s divákom. Táto ironizácia narcizismu, sebauvedomovanie si sily a príťažlivosti, spolu s dobrou komunikáciou tanečníkov s divákmi pôsobí vtipne.

V časti Matka bol rozšírený priestor pre spojenie ženskej a mužskej časti baletného súboru do dynamických scén naplnených partnerskými súbojmi. Expanzia mužských tiel sa mieša so ženskou energiou a tanečníci s tanečníčkami vytvárajú energické duetá, v ktorých sa mužsko-ženské póly spoja do jedného. V závere pribudnú aj detskí tanečníci a celý obraz dramaturgicky uzatvoria. Prvé z duet v tomto obraze pracuje s princípom prijímania a odmietania tela partnera, v druhom duete splynú telá do jedného tanečného celku.

V časti Čarodejnica tvorcovia zaznamenávajú obdobie ženy v zrelom veku, uprostred jej neistôt, duševných poryvov a zmätkov. Telo sólistky (Lyudmyla Vasylyeva Kolimečkov/Silvia Borsetti/Františka Vargová) sa takmer bez pohybu a reakcie prepadáva do svojho vnútra. Scéna vyvrcholí v zmyselnom a okázalom tanci divožienky v červenom korzete.

Koncept inscenácie pracuje s atribútmi zmyselnosti, erotickosti, sily, ale aj nevinnosti, nemohúcnosti a slabosti, ktoré sa v tanečných obrazoch striedajú ako sled spomienok. Prebudenie pocitov k vlastnému telu prostredníctvom toho, že si uvedomíme svoj vzťah k nemu, vyburcuje divokosť, ktorá otvorí cestu k vytvoreniu zmyslu života. To z inscenácie vytvára súvislý prúd stelesneného prechodu cez rôzne životné fázy ženy. Extáza ako poblúznenie mysle, ale zároveň aj uvedomenie si svojej hodnoty.

Prednosti choreografie spočívajú v technicky vyspelom tanci a v nekonvenčne riešených sólach včlenených do zborových výstupov, v ktorých cítiť silnú emóciu a ktoré sa postupom času menia. Divákom a diváčkam tak ponúka intímnu výpoveď o témach, o ktorých uvažujú aj oni sami. Pohybová práca s herečkou Beátou Drotárovou je založená na minimalistických fragmentoch pohybov zachytávajúcich esenciu prežitého života. Rovnako aj prirodzené gestické či mimické výrazy väčšiny členov súboru pomáhajú silnejšiemu vyzneniu inscenácie. Choreografiu výrazne posúva hudba Vladislava Šarišského. Určuje nielen atmosféru zmien, ale aj štruktúru pohybov, interpretáciu scén a cestu divákov k porozumeniu diela. Spolupráca autora hudby a choreografa je vyvážená, jeden na druhého sa odvoláva buď v pohybe, alebo v hudbe. Hudba založená na strunových nástrojoch prechádza z intímnych pasáží do väčších orchestrálnych plôch.

Scénografiu na pozadí scény (Diana Strauszová) tvorí drevená štruktúra stromoradia, za ktorou sa odohráva druhý plán, hlavne pri nástupoch alebo v záveroch scén, kde sa v protisvetle objavujú postavy tanečníkov (svetelný dizajn Karol Šimek). Výraznými vo výtvarnej stránke inscenácie sú kostýmy (Diana Strauszová). V ženskej verzii sú to dlhé voľné sukne a trikoty v telovej farbe, ktoré sú v ďalších častiach farebne kombinované, plavkového strihu. Pri mužských tanečníkoch telo zostáva spolovice odhalené a spolovice oblečené do voľných nohavíc, rovnako telovej farby.

Záverečný efektný obraz s príchodom detí, ktoré sa šplhajú po chrbtoch tanečníkov až na vrchol, pôsobí ako prepojenie medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Akcentuje to, že pokračovanie života v mnohom zabezpečuje práve žena. Záverečný obraz tak na demonštratívnom základe vyjadruje silu ženy, ktorá spája a zároveň spoluvytvára predpoklad pre budúcnosť.

Choreograf Andrej Petrovič a skladateľ Vladislav Šarišský vytvárajú priestor pre iné spôsoby vnímania baletu, prinášajú témy a formy, ktoré nevznikajú na základe literárnej predlohy, a vytvárajú platformu pre uvedomenie si mnohých aktuálnych problémov. Takéto spracovanie, skôr charakteristické pre súčasný tanec, môže byť dobrým krokom k novým výzvam pre súbor a pre divákov môže zase znamenať nekonvenčné stretnutie s formou baletu, na ktorú nie sú zvyknutí. Ide o náročný proces, ku ktorého naplneniu by určite prispela častejšia reprízovanosť diela. Výnimočnosť inscenácie Extáza/Obrazy o nej ocenili aj kritici a kritičky v ankete Dosky, kde získala Cenu za mimoriadny počin v oblasti tanečného divadla a Vladislav Šarišský Cenu za najlepšiu scénickú hudbu.

---

[1] STRAKA Tomáš. Extáza/Obrazy o nej. Bulletin k inscenácii, s. 21, zostavila Eva Gajdošová.