Po záťaži na bránice intelektuálne prázdno

Preklad: Martina Vannayová
Dramaturgia: Lenka Garajová
Scéna a kostýmy: Ema Teren
Réžia: Roman Maroš
Obsadenie:
Nicol Urban: Ivana Kubáčková
Paula Bobotová: Iveta Pagáčová
Filip Šumanovský: Ján Dobrík
Dušan Pagáč: Michal Režný
Brandon Nagy: Matúš Kvietik
Premiéra 1. marca 2014 v Štúdiu Mestského divadla Žilina
Inscenáciou Konfety potvrdzuje žilinské divadlo smer, akým sa vydalo už dávnejšie, a síce podporu najmladšej generácie divadelníkov, dokonca aj súčasných študentov VŠMU. Ponúka im priestory svojho štúdia ako pôdu pre ich prvé spolupráce s profesionálnym súborom. Výhody plynú obojstranne – pre začínajúcich tvorcov, ale aj pre domáce divadlo. Žilinský herecký súbor je totiž jedným z najmladších na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne a pre jeho tvárnosť a umelecké dozrievanie je rozmanitosť tvorivých prístupov a poetík žiaduca. Štúdio žilinského divadla sa tak stáva akýmsi experimentálnym priestorom, ktorý (prirodzene, ako v iných divadlách) znesie viac, než veľká činoherná sála.
Po dvoch réžiách tiež ešte študenta Tomáša Procházku, poslucháča réžie a dramaturgie VŠMU, ktorý na žilinskej pôde naštudoval Lagarceovu hru Som doma a čakám, že príde dážď a dramatizáciu Zimnej cesty Elfriede Jelinek, prinášajú režisér Roman Maroš a dramaturgička Lenka Garajová (spolupracovala aj na Zimnej ceste) hru súčasnej nemeckej dramatičky Ingrid Lausund. Výber drámy nie je náhodný – Maroš a Garajová už spoločne inscenovali Lausundovej hru Zachráň si svojho Afričana na pôde VŠMU, v ktorej tragigroteskný pohľad pod pozlátku charitatívnych podujatí zaznamenal nemalý divácky úspech. Naštudovanie Konfiet naznačuje nielen zaľúbenie mladých inscenátorov v tvorbe tejto dramatičky, ale tematicky nadväzuje i na inú Marošovu inscenáciu, a to na naštudovanie hry poľského dramatika Michala Walczaka – Amazónia, v ktorej nazeráme do sveta seriálového a televízneho biznisu postaveného do kontrapunktu so svetom (pri)vysokého umenia. A hoci v Amazónii tvorcovia nedali najavo, čo je im z tejto rovnice bližšie, na margo súčasnej televíznej produkcie sa prostredníctvom Konfiet vyjadrujú kriticky.
Už letmý pohľad naznačuje, že Konfety logicky zapadajú do najucelenejšieho prúdu dramaturgie divadla, ktorú tvoria novšie inscenácie diel súčasných autorov nemeckého jazykového okruhu. Konfety sú akýmsi pokračovaním tejto línie tematicky a v porovnaní s ostatnou produkciou divadla možno i tu nájsť podobné kvality, ale i nedostatky spracovania.
Tie plynú okrem iného i z hereckého stvárnenia, ktoré tak, ako vo viacerých inscenáciách žilinskej scény, prezrádza ešte stále prítomný problém s precítením dramatickejších polôh, s tlmočením idey. V Konfetách však spomínané vychádza i z absencie jasne čitateľnej režijnej výpovede. Lausundovej nekoherentnú predlohu, v ktorej sama autorka vyzýva na jej ďalšie spracovanie, nakoľko ide iba o „projekt“ napísaný pre konkrétnych hercov, tvorcovia výrazne dramaturgicky i autorsky upravili. Roztrieštené výstupy bez jasnejšej kauzálnej následnosti výrazne zostručnili a definovali ako obrázky z oslavy 10. výročia vzniku lokálnej televízie, počas ktorej si jej zamestnanci viac či menej nútene a kŕčovito užívajú párty, odhaľujú svoje fóbie a podstúpené terapie.
Problematickým sa zdá byť spracovanie už vo vzťahu ku svojej predlohe. Samozrejme, v prípade Konfiet nejde o text, ktorého by bolo potrebné sa držať, no za zamyslenie stojí atmosféra, ktorú svojím „projektom“ tlmočí autorka, a to, čo z nej ostalo na žilinskom javisku. Už v pôvodine podrobne opisuje použité kúzelnícke triky, ktorých predvádzanie tvorí jadro viacerých obrazov. Ide tu najmä o zamyslenie sa nad ilúziou triku, ktorého základom je odpútanie pozornosti od priebehu fígľa natoľko, že sa divák cíti naozaj okúzlený čarom momentu. Lausundovej postavy triky predvádzajú a nahlas debatujú práve o potrebe odpútať pozornosť. Tým verbalizujú problematiku objektivity médií. Premýšľajú, či divákovi tendenčne neukazujú iba to, čo odpúta jeho pozornosť od reálnych, väčších a zásadnejších káuz. Veľmi vďačná je preto slovná hra pri triku s novinami, do ktorých postavy nalievajú vodu, bez ich poškodenia ju po určitom čase opäť vylejú a popritom hovoria o novinách ako o zásterke na odpútanie pozornosti. I noviny sú vlastne súčasťou veľkého (mediálneho) triku. Lausundovej ide prevažne o vtipy s politickým podtónom (možno by sme to mohli nazvať až politickou fraškou), no mladým tvorcom v Žiline akoby šlo najmä o humor. Politično sa v ňom objavuje pomenej, nie je všade jasne dešifrovateľné alebo naopak, objavuje sa až príliš nápadne vo forme náhodných a zbytočne narýchlo ušitých vtipov.
Päticu postáv nazvali inscenátori moderátormi, medzi ktorými funguje akási hierarchia ich dôležitosti. Na vrchole stoja moderátori večerných správ, kdesi pod nimi športový komentátor, redaktor a rosnička. Bizarné skupinové sedenie, ako možno nastolenú situáciu počas párty vnímať, zasadili tvorcovia do typického štúdia večerného spravodajstva. Scéne dominuje zbožne vyvýšený stolík pre dvoch moderátorov, ktorý je, zdá sa, vysnívaným miestom všetkých zúčastnených. Zaň umiestnila autorka scénických i kostýmových návrhov Ema Teren (tiež študentka VŠMU) veľkú mapu a okienkový paraván, ktorý asociuje televízne obrazovky – kulisy spravodajských štúdií. Je však jasne badateľné, že nejde o luxusné štúdio bohatej spoločnosti, ale práve naopak, o síce funkčné, ale ošumelé rekvizity malej lokálnej televízie. Priestor vyzdobený typickými párty rekvizitami, ako sú balóny a neodmysliteľné konfety, je po celý čas nemenný a poskytuje tak pôdu pre narúšanie posvätnosti   spravodajského Olympu, na ktorý si chcú i tí nižšie postavení kolegovia pri tejto príležitosti aspoň siahnuť. Princíp istej malosti aj punc nevkusu využila scénografka i pri návrhu kostýmov, ktoré opäť naznačujú, že nie sme na ozajstnej „celebritnej“ pôde. Najnápadnejšie sú tak kúsky ako gýčová pestrofarebná košeľa či prikrátke nohavice Brandona Nagya (Matúš Kvietik) alebo opäť pestrofarebné spodky a gumené sandále, ktoré skrýva Filip Šumanovský (Ján Dobrík) pod moderátorským pultom.
Bez zásadnejších politicko-spoločenských kontextov sú však Konfety najmä priehrštím zábavy, v ktorom cítiť, že režisér Maroš myslí na pobavenie diváka, menej na obsah inscenácie. Hereckému stvárneniu preto dominuje výrazne komediálna štylizácia a bujaré tempo korešpondujúce so živelnými tónmi nemeckého elektropopu, ktorý predeľuje jednotlivé obrazy. Snúbi sa tu konverzačná, situačná komika s prvkami hyperboly a konanie v kontrapunkte s vypovedaným textom s prídavkom charakteristických gest moderátorov, politikov a iných demagógov. K tomu pridávajú samostatné kúzelnícke výstupy, ktoré v sebe častejšie než myšlienku o odpútaní pozornosti nepodstatnosťami nesú charakter absolútnej exhibície a hýrivej jarmočnej zábavy. Tvorcovia definujú každú z postáv iným z trikov, definujú ich vzťahy, ale vzniknuté konflikty charakterizujú skôr ako nepodstatné žabomyšie šarvátky než seriózne strety zástancov protichodných svetonázorov, ktoré môžeme vytušiť z predlohy. Rosnička Paula Bobotová (Iveta Pagáčová) akoby útočila na spravodajkyňu Nicol Urban (Ivana Kubáčková) pre jej dlhé nohy, lukratívnejší post či záujem mužov, než pre čokoľvek iné. Podobne Dušan Pagáč (Michal Režný) a Brandon Nagy (Matúš Kvietik) závidia Filipovi Šumanovskému (Ján Dobrík) exkluzívnu stoličku moderátora večerných správ, jeho auru vlastnej dôležitosti a možnosť sedieť blízko Nicol. Hereckej interpretácii dominuje paródia, exaltovanosť a priliehavá typológia. Pozorujeme Režného vydarené stvárnenie utiahnutého komentátora športu, ktorý šport vlastne neznáša a svojím chvíľami až detsky naivným výrazom ustráchaného a paranoidného indivídua akoby vyhľadával otcovské uznanie. O to sa pokúša u cynického Dobríkovho spravodajcu, ktorý pôsobí ako necitlivý hromotĺk schopný úsmevu iba na povel počas smiechovej terapie, či u Kvietikovho ambivalentného redaktora, ktorý vie pôsobiť sebavedomo a štramácky, ale vzápätí kŕčovito dodať, že sa musí kontrolovať, aby neprepadol depresii. Mužský trojuholník dopĺňa dvojica žien. Jedna je výstredná a ukričaná rosnička Ivety Pagáčovej, v ktorej prejave ustavične cítiť absolútne pohŕdanie okolím a snahu za každú cenu prekaziť zábavu ostatným. Jej „úhlavnou nepriateľkou“ je naoko pokojnejšia a rozvážnejšia Kubáčkovej spravodajkyňa, z ktorej sa však veľmi rýchlo vykľuje naivná krásotinka.
Piati protagonisti dosahujú na scéne vzácnu rovnováhu výkonov, ktoré sa na seba ponášajú lepším i horším zvládnutím určitých polôh. Totiž u každého pozorujeme s nadhľadom zvládnutú komediálnu štylizáciu, jasne zvolenú typizáciu postavičky, zmysel pre situačné a nonverbálne gagy, ich načasovanie a tempo. V prípade serióznejších pasáží (ide zväčša o dlhšie monológy o znechutení z konzumu, o povrchnosti dneška, o terore dobrej nálady, paranojách a pod.) však postrádame spomínanú schopnosť tlmočiť ideu. Aj keď ide o formálne zvládnuté momenty, často im chýba emócia a zápal pre vypovedané slová. Vieme, aké názory postavy zastávajú, informujú o nich, no nepresvedčia. A tak sa opäť (ako už viackrát) pozastavujeme nad problematikou umeleckého vedenia mladého súboru, ktorý na to, aby dorástol a dokázal naplno využiť skrytý potenciál, potrebuje ešte chvíľu času alebo systematickejšie vedenie.
Moderátori Marošových a Garajovej Konfiet napokon sú kúzelníkmi, ktorí čarujú s informáciami, realitou a ilúziou. Nerobia to však takým apelatívnym spôsobom, ako u Lausund. Skôr bavia seba i nás a v situáciách splínu, keď na nich doľahne všetko zlo sveta, akoby predčítali z čítačky. Vytvárajú dojem, že i o katastrofách dneška sú schopní iba informovať (tak, ako im to káže ich zamestnanie), no za žiadnu cenu si ich nepripúšťajú. Ak by však i v zlomových situáciách chceli tvorcovia zviesť interpretáciu podobným smerom, a teda prirovnať celú súčasnosť iba k suchopárnemu predčítaniu bez záujmu o obsah, chýbala by postavám motivácia k ich plamenným prehovorom o zlom stave sveta.  Inscenáciu preto charakterizuje istá ambivalencia. Hoci spracovanie má svoje kvality, v tesnom závese za nimi nasledujú jeho „prečo-by-som-to-nepovedala“ slabiny, po záťaži na bránice intelektuálne prázdno.

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.