Plešivá speváčka má už dlhú bradu

Účinkujú:
PÁN SMITH: Kamil Kollárik
PANI SMITHOVÁ: Edita Borsová
PÁN MARTIN: Štefan Martinovič
PANI MARTINOVÁ: Katarína Baranová
MARY, au pair: Kristína Tothová
KAPITÁN POŽIARNIKOV: Michal Rovňák
Preklad: Andrej Záthurecký
Dramaturgia: Peter Janků
Svetelný dizajn: Peter Stránsky
Scénografia: Peter Janků
Kostýmy: Daniela Kytková
Úprava a réžia: Peter Kuba
Premiéra 12. máj 2017, Divadlo LUDUS
Slová, slová, slová. A stalo sa, že postavy 20. storočia boli také ironické, že „autori“ (života) sa nepoučili, lež naopak; inšpirovali sa pre „uletený“ život 21. storočia. Irónia absurdnej drámy nesie totiž v sebe hlboký odkaz volajúci po náprave narušeného, a to najmä v oblasti vzťahov a dorozumievania sa. Toto pravdivé posolstvo je odeté veľmi vábivým šatom, ktorý láka „obliecť si ho“. Žiaľ; na hocičo. Neustále nás pokúša testovať hranice „formičiek“ absurdity, a ani sme si pri tom nevšimli, že sa z nich pravdivý odkaz krok po kroku nenápadne vytratil. Veď napokon: „Čo je to pravda?“ Pridávame sa aj dnes k irónii citujúc Piláta, ktorý sa pri týchto slovách na Pravdu drzo díval. Nič nové; vedeli to už sofisti, že slová sa dajú všelijako obracať, a dokážu sa pyšne povýšiť nad svoju podstatu. Vďaka Protagorovej vety, kde je človek mierou všetkých vecí, azda sa nám javí, že môžeme ľubovoľne zaobchádzať s formou i významom. Avšak kam to až zájde, keď sa slovo človeka vytýči manipulatívne nad pravdu, a neobsiahne v sebe spoznanú hĺbku?
Ako výstižne nám môže odpovedať absurdná dráma, v ktorej sa nesúvislý dej točí dokola, kde absentuje konanie, téma, konflikt, zápletka, nastavujúc krivé zrkadlo ľudským chybám a zmechanizovaným vzťahom. V absurdnom jazyku, ako prostriedku nedorozumenia, znejú devalvačné metafory sťa živé ľudské deformácie. Postavy svoj život žijú bez odpovedí; nezmyselne až do konca… A predsa tu máme rozdiel oproti súčasnosti. Eugène Ionesco, pre ktorého bolo tragické komickým a komické tragickým, popierajúc repliky replikami, díval sa kriticky na zdoslovnenie metafory. No jeho postavy si ešte dokázali klásť otázky. Navyše, čiernym groteskným humorom, hyperbolou či vulgarizmami prejavovali úzkosť a strach zo života a poznali svojho nepriateľa (vtedajší meštiacky konzervativizmus). Poznáme svojho nepriateľa dnes? Dokážeme ho umelecky pomenovať a stvárniť?
Nielen forma od obsahu, ale aj človek od človeka vzdialil sa na hony. Paradoxne vo svete internetu a globálneho „zjednocovania“. Prázdne pózy, floskuly slov, nezmyselné motivácie, stereotypy, materializmus, lož reklám, verejného i súkromného sveta. Poklona zlatému teľaťu zdeprimovala človeka a dohnala ho až k acédii; lenivosti ducha. Súčasníka zamestnávajú požiadavky jednostranného materializmu natoľko, až je vyčerpaný, aby si vôbec spomenul, že by si mal položiť (nieto ešte zodpovedať) otázky o zmysle života a inšpirovať sa radšej aktívnym étosom.
Práve umenie by mohlo poslúžiť vyššou inšpiráciou, keď aspoň ako jednu z mnohých možností ponúkne aj vznešené ciele. A teda hovoríme o skutočnom umení, ktoré nebude len zrkadliť „biedu“, ale aj povznášať k duchu. Povedané s „otcom divadla“ Williamom Shakespearom: „Všetko, čo sa zveličí, vybočuje zo zmyslu divadla, ktorého poslaním od nepamäti bolo a je i teraz nastavovať zrkadlo prírode, ukazovať cnosti jej krásu, zlobe jej ošklivosť a dobe jej vernú podobu, jej odtlačok… Napravte to teda úplne!“ (Hamlet) Veď, ako vraví inde Friedrich Schiller: „Ak sa v pomilovania hodnej podobe na javisku zjavuje cnosť, s nie menšou ohyzdnosťou sa v jeho hrôzostrašnom zrkadle odrážajú neresti.“ (Divadlo ako mravná inštitúcia.)
No azda prišlo obdobie pocitu, že je trápne, ak forma hrdo nesie obsahové vnútro. Napokon, je to aj veľmi nepohodlné a berie to čas. A tak už nie ironicky, ale sarkasticky, a teda „sekajúc do mäsa“, dostávajú opäť zelenú rečníci poloprávd a klamstiev. Médiá, žiaľ aj umenie, spoločnosť, rodiny vedú diskusie, blogy či sms-ky s mnohými logickými argumentačnými chybami. Niekto vedome, niekto nevedome… Dôraz je takmer výlučne na neživom či pocitovom asociatívnom myslení všedného dňa, prípadne diskurzívnom logickom myslení. Je to však myslenie, podvedome podmienené sympatiami a antipatiami. Alebo myslenie chladne kalkulujúce počítačovou logikou, ako by bolo možné vybrať si len medzi áno a nie. Absentuje živé, tvorivé myslenie, ktoré je schopné premeny a objavenia nového, a to logikou umu i srdca. Schopné spolupráce s nadčasovým…
A tak sa so slovami už nehráme, slová sa hrajú s nami. No nie sú to tie skutočné hlboké slová, kde forma je umne a láskavo zasnúbená s obsahom. Zmocnila sa nás forma. Či skôr lepšie povedané, nechali sme sa zmocniť formou. A preto spolu s postavami z absurdnej drámy Plešivá speváčka môžeme, ba priam musíme nanovo priraďovať obsahy…
Peter Kuba (úprava a réžia) v Divadle LUDUS poukázal na túto neradostnú aktuálnosť hravo, stručne a s presahmi do súčasných slovenských pomerov (dramaturgia Peter Janků). No aj táto hravosť je len zrkadliaca. S myšlienkou „povstať z dna a premeniť sa“ musí si divák poradiť sám, ak si to vôbec dovolí.
Scéna (Peter Janků) je situovaná do britskej obývačky, o čom nás presvedčí nielen nábytok, ale aj papučky domácich. Slovensko pripomenie „slúžka“ Mary, ktorá pochádza zo Šamorína, s príznačným maďarským prízvukom. S ružou vo vlasoch, rozohnená, podobne ako oheň v krbe, ktorý plápolá na televíznej plazme.
Herci vytvorili postavy na hrane civilnosti a ironickej štylizácie, každý inou mierou. Kamil Kollárik vystaval Pána Smitha na detaile – nasadil mu do tváre tiky, dal mu jemné „gentlemanské“ gestá a štylizoval jeho pohyby i pózy. Absurdné vtipy dotvára „žartovaním“ tela. Edita Borsová ako jeho manželka Pani Smithová sa snaží kde-tu nájsť uvoľňujúcim úsmevom pochopenie aj u diváka; pochopenie alebo zhnusenie… Veď reč je už len o jedle, doktoroch a ľuďoch, pri ktorých si už nie sú istí ani pohlavím… Automatický stereotypný život, ktorý sa končí v posteli. Najlepšie v čase, keď prichádza návšteva, ktorá musí počkať.
Štefan Martinovič a Katarína Baranová ako manželia Martinovci, ktorí sa väčšinu času na scéne nepoznajú, sa zatiaľ spoznávaním unavia natoľko, že skončia v štylizovanej póze „nečakane“ prepletených tiel.
Kristína Tothová ako au pair z južného Slovenska vnáša dikciou a pohybom do inscenácie rozkoš a sexuálnu hravosť, aby nakoniec jej Mary zahorela na javisku skutočným ohňom. Michal Rovňák ako Kapitán požiarnikov vo svojej uniforme nemôže odolať. Keby tak ešte vedel uhasiť tie ohne, ktoré hasiť nesmie…
Kostýmy (Daniela Kytková) ostatných predstaviteľov sú viac-menej civilné a prepájajú postavy drobnými detailmi či farbou. Napr. manželov Martinovcov škótskymi prvkami, ktoré ich odlišujú od Britov Smithovcov. Rekvizity ako mobil či plazma upozornia divákov na onen bradatý presah Plešivej speváčky.
Divadlo LUDUS v roku 1970 programovo vyhlásilo, že názov ich divadla nesie význam hry ako základného umelecko-pedagogického východiska, hry ako krídel slobodného človeka a fantázie, hry oslobodzujúcej od všednosti, konvencie a nepravdy, hry ako kľúča k svetu a životu, a ako prapodstaty umeleckého prejavu a tvorby vôbec. A Plešivá speváčka, krátka inscenácia pre mládež a dospelých, má predovšetkým hodnotu hravej pripomienky, kam až môžeme zájsť, keď neskúmame podstatu. Najmä, ak si porovnáme časy, keď Eugène Ionesco zanechal odkaz, a súčasnosť, ako sa k odkazu staviame v novom storočí. A to nielen v divadle, ale najmä vo svojich životoch. A čo bude ďalej?
(Recenzia prešla iba jazykovou, nie odbornou korektúrou.)

Stanislava Matejovičová

Stanislava Matejovičová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002–2005) a slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (1998–2003). V roku 2008 získala na VŠMU titul PhD. v odbore dejiny a teória divadelného umenia – moderné slovenské herectvo (Anna Javorková, výrazná herecká osobnosť „generácie 70. rokov“). Do roku 2016 pôsobila interne na Katedre divadelných štúdií DF VŠMU, kde vydala vysokoškolské učebnice (Herecká generácia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia, 2013 a Základné pojmy teórie drámy a divadla v dialógoch, 2014). Na FiF UK dokončila monografiu Hľadisko a javisko. Potenciál (divadelného) umenia (ŠPÚ, 2018). Je redaktorkou Rádia Devín, pričom naďalej tvorí a publikuje.