Pasáž spomienok

Kolektív Divadla NUDE: Pasáž 5
Réžia a dramaturgia: Veronika Malgot, Lýdia Ondrušová, Jana Smokoňová
Kostýmy, scéna: Laura Štorcelová
Video: Juraj Mydla
Pohybová spolupráca: Michal Heriban
Hudobná spolupráca: Matúš Uhliarik
Produkcia: Martina Kotláriková, Veronika Malgot
Účinkujú: Lýdia Ondrušová, Miriam Ryšavá, Peter Tilajčík
Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti. No v určitom veku sa cesty odlišných vekových kategórií a doby k sebe priblížia a my začíname chápať. Alebo si aspoň myslíme, že im rozumieme. A keď sme o niečo starší, stávame sa ich rodičmi my. Vraciame im požičané – opateru, čas, lásku. No niekedy toho nie sme schopní a niekedy sme len sebeckí. Niektorí starí ľudia si však vedia poradiť aj sami, pretože sú mladí duchom, aj keď telo nevládze. Alebo aspoň chcú byť navždy mladí. Aspoň spomienkami.
Inscenácia divadla NUDE Pasáž 5 hovorí o starobe a jej rôznych stránkach. Aké má starý človek postavenie v spoločnosti, aké v rodine. Fragmenty zo života troch hercov a ich rodín sú zobrazené autorsko-konverzačno-dokumentačnou metódou. Lýdia Ondrušová, Miriam Ryšavá a Peter Tilajčík hrajú samých seba a zároveň postavy rodinných príslušníkov. Ďalším prvkom inscenácie sú staršie reprodukované hlasy, ktoré prednášajú grécky mýtus o zrodení človeka, fakty o dôchodkovom sporení, či štatistiku o tom, v koľkých rokoch sa považujeme za starých.
Inscenácia je akousi skladačkou výstupov hercov, rozprávajúcich príbehy o svojich starých rodičoch a tiež zobrazujúcich rôzne postavy starých ľudí, ktorí hovoria o svojom živote a postoju k starobe. Zmeny medzi výstupmi sa dejú nenásilne, sú ľahko čitateľné. Vo výrazových prostriedkoch nedochádza ku klišé zobrazeniu staroby, žiadne ohnuté chrbty, žiadny zmenený hlas, či triaška rúk. Starnutie a staroba je párkrát zobrazená iba pohybom, cielene sa opakujúcim, ktorý ústi až do akéhosi frenetického konca.
Kostýmy Laury Štorcelovej sú minimalistické, vo svetlých tónoch, ale vypracované v detaile, ktorý napovie, že herec práve predstavuje starého človeka. Peter Tilajčík si napríklad oblečie pletenú vestu a na nohách má tenisky. Lýdia Petrušová zas akoby vyšla z katalógu aktívnej staršej panej, ktorá chodí hrať bingo. Miriam Ryšavá je elegantná s prepínacou blúzkou a skladanou sukňou.
Herci na bielom pozadí „maľujú” životy rodičov a starých rodičov a svoje postoje k nim. Snažia sa zachytiť pocity starých ľudí zo staroby, pričom s nimi konfrontujú vlastný názor na starobu, starnutie a smrť. Traja herci na bielom javisku pomocou rôznofarebných francúzskych bariel, farebným svietením a hudbou ponúkajú prenikavý pohľad na životné situácie jednotlivých postáv. Či už sú to oni sami, alebo postavy, ktoré stelesňujú. Biely priestor sa zaplavuje spomienkami. Zároveň sa im do príbehov miešajú reprodukované hlasy. Autorky si vybrali do nahrávok starších ľudí, ktorí pôsobia zemito a autenticky, nakoľko pravdepodobne dostali za úlohu text len prečítať. Najzaujímavejšia nahrávka je báj o stvorení človeka, do ktorej herecké trio znázorňuje pohybom, ako je človek zmietaný v rukách osudu, a že jeho údel zostarnúť a mať v živote trápenie je len výsledok božieho rozmaru.
Inscenácia sa snaží povedať veľa, zachytiť mnoho situácií, priestorov, pocitov a názorov. No neponúka odpoveď. Nedáva nádej, že starobu s ľahkosťou prekonáme, alebo že sa jej vyhneme. Skôr iba ukazuje, o čom všetkom to je, a čím by to mohlo byť. Striedanie výpovedí hercov samotných a postáv je rýchle, založené na pohybe, svetle, či speve. Snaha mnoho vypovedať vedie k tomu, že sa im podarilo urobiť dva konce. Asi po hodine sa ich rozprávanie dostane do bodu, kedy sa všetko zastaví, stmaví a v divákovi tým navodia pocit, že je koniec. Pauza pôsobí zmätočne. Po nej prichádza ďalšia vlna rozhovorov a príbehov. Až všetko zavŕši pieseň Forever Young, ktorú v závere spieva Peter Tilajčík. Pieseň vystihuje niektoré pocity starých ľudí, ktorí nechcú umrieť ako „starý nepotrebný kôň“, ale chcú byť navždy mladý a „byť ako diamant“. Veční.
Pre inscenáciu je prínosné, ako sa tvorivý tím postavil k práci so zástupným predmetom. Je zaujímavé sledovať, ako sa biely priestor zapĺňa farebnými barlami, ktoré sú v jednu chvíľu oporou, inokedy náhrobkom, či ťarchou zberateľstva. Stávajú sa znakom, ktorý má veľa významov a divák si môže nájsť ten svoj. Podobne pracujú s pohybom a spevom, z ktorých sa stáva skoro rituál. Trhaný pohyb natierania boľavých krížov, pozorovania nových zmien na pokožke, opakujúci sa, zrýchľujúci sa až do frenetického vyvrcholenia. Podobne spev ľudových piesní naberá rituálny charakter, keď sa postavy spevom symbolicky lúčia s mŕtvymi príbuznými. A striedanie farebných svetiel, ktoré odrážajú nielen náladu, ale sú aj akýmsi ohraničením priestoru a tiež určujú zmenu. Prechod z fragmentu do fragmentu.
Celá inscenácia vyžaruje, aj napriek téme, pokojné vibrácie, pretože nevadí, ani občasné neartikulovanie hercov, keď slová zanikajú v hrmote bariel či iných zvukov. Inak je herectvo všetkých troch hercov vyvážené. Všetci traja si držia linku, podľa ktorej postupujú vpred. Či už sa to týka výrazu, pohybu, či slova. Herectvo je skôr civilné, postavené na odstupe. Výstupy, v ktorých herci hrajú o sebe, pôsobia uvoľnenejšie. V častiach, v ktorých rozprávajú o osude iných príbuzných, miestami cítiť smútok (hlavne u Ondrušovej). Svojimi výpoveďami sa snažia odľahčiť tému, priniesť do starnutia trochu humoru. Ale ani zvyšok nie je ťaživý, skôr vecný, akoby rozprávali o niečom vzdialenom. O faktoch, ktoré raz nastanú. Aj keď pracujú s emóciou, je to skôr smútok. Pretože ich príbehy sú smutné a nostalgické. Všetci v hľadisku určite prežili podobný príbeh či už sami, alebo sprostredkovane.
Najsmutnejší moment je, keď si cez herecké repliky uvedomíme, že sa starí ľudia boja len toho, že sa na nich niekto hnevá. Majú pocit, že mladí ľudia sa na nich stále hnevajú. Preto frázu, „nehnevajte sa, že…” počúvame od starých ľudí často. Či už sa nás na niečo chcú opýtať, alebo chcú len s niečím pomôcť, alebo sa porozprávať. A ešte chcú, aby boli všetci zdraví, šťastní a boli všetci spolu.
Päť príbehov z Pasáže 5 neukazuje len starobu, smrť a masti na kríže. Hovorí aj o tom, že by sme sa mali o svojich starších príbuzných starať, dávať im to, čo oni dávali kedysi nám. Že by sme mali myslieť na ich pohodlie a na to, že sociálne zákony, ktoré dnes tvoríme, nerobíme pre tých starých ľudí, ktorí sú teraz, ale pre tých starých ľudí, ktorými raz budeme my sami.

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.