Pane, nezabi ma za zlú zvesť, ktorú prinášam

Dramaturgia: Peter Kováč a. h.
Scéna: Jaroslav Valek a. h.
Kostýmy: Peter Čanecký a. h.
Hudba: Dano Heriban
Réžia: Ján Sládeček, a. h.
Osoby a obsadenie:
Mešťanosta: Martin Horňák, Šľachtic: Viliam Hriadel, Magister Leonard: Ján Kožuch, Lenius: Frantiček Výrostko, Servitius: Michal Gazdík, Ferro: Dominik Zaprihač, Rocco: Ivan Kollár a. h., Stráž: Rastislav Zelina – poslucháč 3. ročníka herectva FDU AU v Banskej Bystrici, Posol: Peter Butkovský: poslucháč 3. ročníka herectva FDU AU v Banskej Bystrici
Premiéra: 24. 4. 2009, Slovenské komorné divadlo Martin, Národný dom
Recenzia vznikla na základe predstavenia 2. 10. 2009
Zobrazenie biblických právd, a v takmer čistej podobe základnej filozofie, je na našich javiskách veľmi zriedkavé. Osoba Ježiša Krista, ktorá predstavuje esenciu tejto filozofie sa tiež málokedy stáva postavou, ktorá po celý čas deja inscenácie nepríde na scénu a zostáva neznáma nielen pre ostatné postavy, ale aj pre divákov. Máloktorý dramatik sa tiež vydá na jednu z najneľahších ciest v jej divadelnom spodobnení: ukáže ju v plnej sile jej dramatickosti. Teda v takom prostredí, vzťahu k iným postavám, čase a toku udalostí atď., v ktorých sa naplno prejaví nielen jej charakter, ale aj charakter všetkých, ktorí sa podieľajú na vytváraní obrazu o tejto „sile“.
Barčova hra Neznámy spĺňa všetky tieto kritériá. Jej majstrovstvo však spočíva nielen v bravúrne vystavanom stretnutí charakterov, ale aj v tom, že či už na úrovni priameho výkladu hry ako diskurzu veriaceho Barča, alebo metaforického – ako príbehu o ľuďoch, ktorí stratili moc, pretože v nich zomrela láska k ľuďom a nádej v lepší svet – je hra modelovou situáciou, ktorú je ťažké nielen inscenovať, ale aj herecky uchopiť. Jej „realizmus“ postavený na zdanlivo ľahkej logike – neustálom spochybňovaní čohokoľvek takmer všetkými postavami – by totiž mohol viesť k veľmi jednoznačným výkladom.
Režisérovi martinskej inscenácie Neznámeho – Jánovi Sládečkovi – sa tejto jednoznačnosti podarilo vyhnúť. Spolu s hercami, dramaturgom, scénografom, kostýmovým výtvarníkom a scénickým hudobníkom vytvorili inscenáciu, v ktorej naplno zazneli všetky tóny textu. Nielen však textu, ale aj herectva. Výber Barčovho Neznámeho umožnilo siedmim martinským hercom ukázať, čo je to stavba dramatickej javiskovej postavy, čo je to herecké remeslo a tiež, čo to znamená, keď sa herec plne sústredí na konanie svojej postavy a vie, čo znamená tak v symbolickej, ako aj konkrétnej rovine jej divadelného bytia.
Výber hry je možné oceniť aj z iného hľadiska. Divadlo jej opätovnou realizáciou po 45 rokoch od jej prvého vojnového uvedenia práve na doskách martinského divadla, symbolicky takmer jeden rok pred jej skončením, zas rozhodne odpovedalo na základnú otázku aj našej dnešnej reality: čo je ľudské a čo iba neľudské v našom konaní. Tým „IBA“ neľudským je aj dnes opäť: lakomosť nad súcit, obžerstvo moci, smilnenie s nevinnosťou atď., hriechy, ktorými „trpí“ každá z postáv…
Túto otázku však otvorilo aj iné výročie späté s uvedením Neznámeho – 100. výročie narodenia Júliusa Barča-Ivana. Represie voči nemu a dodnes bohaté dezinterpretácie jeho tvorby i osobnosti ju kladú priam nástojčivo.
Z pohľadu na repertoár martinského divadla v sezóne 2008 – 2009 je uvedenie Neznámeho taktiež niečím výnimočné. Jeho premiére predchádzala realizácia iného netradičného projektu divadla – inscenácie A budeme si šepkať, ktorá vznikla pre čisto ženskú časť hereckého súboru. Obe inscenácie sú si však vo výsledku seberovné tak z hľadiska témy, náročnosti jej spracovania, ako aj možností, ktoré poskytli hercom.
Režijno-dramaturgická koncepcia martinskej inscenácie je však okrem takmer rovnocenných hereckých výkonov silná ešte v dvoch aspektoch: scénografii a hudbe. Jaroslav Valek Neznámeho zasadil síce do prostredia radnice, ako v poznámkach uvádza aj J. Barč-Ivan, v ktorom je aj stôl a aj ďalšie scénické prvky, avšak jeho scénografické riešenie je metaforické, nie iba spodobujúce scénické požiadavky dramatika. Významovo je postavené na dvoch priestoroch. Prvý je umiestnený do prednej časti javiska a tvorí ho stôl, dlážka, v ktorej sa všetko zrkadlí a kľačadlo. Druhý priestor je však paradoxne dôležitejším, aj keď je umiestnený v zadnej časti javiskového priestoru. Tvorí ho oltár so závesom, pomocou ktorého je možné zakryť „obraz“, ktorý ukrýva. Tým je veľké zrkadlo, v ktorom sa odráža celé dianie v prednom priestore. Oltár stojí na vyvýšenom pódiu, ku ktorému vedie niekoľko schodov a je obklopený stoličkami, na ktorých sedia tak všetci siedmi muži – ctení poprední členovia mesta, ako aj malé postavy (Stráž, Posol) vždy vtedy, keď čakajú na svoj výstup. Postavy tak k nám – dopredu – chodia z priestoru, v ktorom sa do jedného významového celku spájajú ako do nemej výčitky postupne tri symboly: zrkadlo, do ktorého sa nikdy nikto nepozrel, oltár, pred ktorým nikto nikdy na nič neprišiel a mĺkvosť postáv, ktoré nikdy nemali čo povedať.
Priestor „vpredu“ je tak iba javiskom, na ktorom nám postavy chodia až „barokovo“ bohato ukazovať svoju falošnosť, klamstvo a vražedné úmysly.
Ani v scénografii tak nie je prítomné nič, čo v sebe nosí Neznámy.
Zaujatosť témou a citlivý prístup k nej je typický aj pre scénickú hudbu. Danovi Heribanovi sa ňou podarilo v hereckom konaní akcentovať hlboký duchovný rozmer Barčovej hry, jej neustály dialektický diskurz na tému etiky.
Pane, nezabi ma za zlú zvesť, ktorú Ti prinášam: lebo mne i iným dokázala, že v ľuďoch ešte je láska a nádej.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.