Tri v jednom
Pucciniho Triptych sú tri kratšie opery – Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi, ktoré mali premiéru v MET v roku 1918. Aj keď si skladateľ želal, aby sa hrali všetky tri pospolu, jeho želanie málokto dodržiaval. Podobné to bolo aj na Slovensku, kde sa najčastejšie kombinovala prvá opera s treťou (v SND v roku 1967 a v Košiciach 2015), no Plášť v SND hrali aj so Schönbergovou operou Erwartung, Komorná opera si zvolila druhú a tretiu časť Triptychu v kombinácii s Poulencovým Ľudským hlasom, v Košiciach zasa Angeliku hrali s Ferenczyho Nevšednou humoreskou a v Banskej Bystrici s Leoncavallovými Cigánmi. Kompletne sa teda všetky tri časti triptychu dostali na slovenské javisko až teraz (premiéry 17. a 19. 2.) v SND.
Bez Astridinho šarmu
Režisér Peter Palik sa v košickej inscenácii snažil skĺbiť poetiku Lindgrenovej textu, teda silný ekologický motív príznačný pre jej texty z 80-tych rokov, a zároveň jej celoživotnú snahu o pochopenie detského čistého a úprimného vnímania sveta a vzťahu medzi deťmi a dospelými, s vlastnou interpretáciou istej generačnej výpovede a vlastným cítením javiskového tvaru na pomedzí bábkového a činoherného divadla.
O smrti s nadhľadom
Hra Lišiak a Lišiačik spracúva tému života a smrti, pominuteľnosti, neba, priateľstva, lásky a času. Tie sú v bábkovom divadle nezvyčajné. Hoc sa už o tabuizovaných témach, akou je smrť, veľa hovorí a píše (napr. BALLAY, Miroslav et al. (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia, 2016), stále sú v našich končinách atypické. Bábkarská Bystrica 2016 vo svojom prvom impulze venovanom deťom predstavila slovenským divákom viaceré takéto inscenácie: Teatr animacji, Poznaň – Bodaj to hus kopla!, Theater Couturier & Ikkola, Berlín – Kačka, smrť a tulipán, Teátro Neline, Budmerice – Oskar. Všetky sa so smrťou vysporiadali veľmi prirodzene, ako so súčasťou života.
Sága rodu Esterházyovcov
„Esterházy. Toto meno je sen.“ – napísal Péter Esterházy v románe, ktorý je napoly reálnou, napoly vymyslenou ságou známeho šľachtického rodu. Jeho voľnú dramatizáciu zinscenoval režisér Roman Polák na scéne SND.
Vtedy v Bratislave
Keď v roku 1991 vyšiel román Petra Pišťanka Rivers of Babylon, čítali sme ho všetci a kráľovsky sa pri tom bavili. Mali sme – som Petrova vrstovníčka – okolo tridsať, a hoci náš domáci gründerský kapitalizmus už naplno ceril zuby v podobe rôznych káuz a škandálov, ešte stále sme do budúcnosti hľadeli s nadšením, očarení možnosťami, ktoré nám dáva totálne zmenený svet. Vždy dobre naladeného Petra som vídavala v Kultúrnom živote na schôdzach Spoločnosti Rogera Krowiaka. Skupina mladých literátov, ktorá tento dnes už legendárny komiks na pokračovanie pre časopis vytvárala, bola prepojená spoločným záujmom o žáner, ktorý nemal na Slovensku vlastne nijakú tradíciu, no najmä zmyslom pre humor a slobodnú ironickú, sarkastickú literárnu hru. Petrov román sme vnímali ako iný konár toho istého krowiakovského stromu.
Nám sa ešte nechce spať!
Večerné zaspávanie detí je známym traumatizujúcim problémom rodičov, ktorí v zúfalstve vymýšľajú rôzne taktiky. Nečudujem sa, že zaspávanie detí sa stalo jednou z aktuálnych tém tohtoročnej sezóny Bratislavského bábkového divadla. Dramaturgička Katka Jánošová našla v Hevierových Buvirozprávkach vtipného a nemoralizujúceho pomocníka nielen pre vymýšľajúce deti, ale tiež pre psychicky vyčerpaných rodičov. Pochopila však, že Hevierovým literárne úsmevným rozprávaniam chýba pre ich javiskovú realizáciu dramatický konflikt. Bez neho by nezískali pozornosť detských divákov. S riešením sa preto obrátila na osvedčený liberecký česko-slovenský tvorivý tandem Michaela Homolová (slovenská režisérka) – Vít Peřina (český dramatik), ovenčený v tomto žánri niekoľkými domácimi i zahraničnými úspechmi.
