Život ako chvíľkové opilstvo duše
Podtitul Biblia alkoholika aj poldecáky vyskladané do tvaru kríža na obálke programu tak trocha sugerujú, že v inscenácii prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča Moskva – Petušky pôjde najmä o rozmarnú, neviazanú zábavu. Každý z nás si istotne vybaví desiatky kreácií poľutovaniahodných, smiešnych opilcov, ktorými naši herci s takým gustom „oživujú“ javiskové diela rozličných žánrov a poetík (osobitnú kategóriu tvoria pijúce dedinské ženy v inscenáciách diel slovenských klasikov). Výrazový register týchto výstupov je už v podstate kánonom: potácavá chôdza a pády, nezrozumiteľné bľabotanie, strata sebakontroly, ktorá je príčinou všemožných spoločenských faux pas...
Groteskná sonda do života nielen divadelnej spoločnosti
Koljada nadväzuje na čechovovskú poetiku zobrazovaním existenciálnej bezútešnosti a neuskutočnených snov. Niektorým čechovovským témam tu ale chýba hlbší zmysel. Napriek tomu je komédia Sliepka dobrou voľbou a ponúka grotesknú sondu do života nielen ruskej spoločnosti.
Hysterický marazmus, posadnutosť nahotou a nechcená komickosť definujú Lulu
Z času na čas sa na niektorom z bratislavských javísk objaví provokatívna, priam šokujúca inscenácia, ktorá prinesie mix umeleckých prvkov nakombinovaných v dovtedy nezažitej kvantite a pomere, no často aj v rozporuplnej kvalite. To je aj prípad inscenácie Lulu, ktorej predloha vznikla spojením dvoch hier nemeckého divadelníka predweimarskej éry Franka Wedekinda Zemský duch (1895) a Pandorina skrinka (1904). Pre divadlo Aréna ju v búrlivom scénickom podaní pripravil provokatívny režisér Martin Čičvák.
Súčasnosť v pohybe
Súčasnosť v pohybe – tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.
Lesk a bieda kurtizán alebo Láska je zlý román
Občas sa diskutuje o tom, či epická literatúra má miesto na javisku. Niektorí sú zásadne proti a argumentujú tým, že veď sa ešte „všetky hry nehrali“. Iní v nej vidia konkurenciu a útočia na divadlá, že málo inscenujú pôvodnú dramatiku, rozumej texty napísané špeciálne pre javisko. Realita je taká, že epika, konkrétne veľké romány, sa v určitých vlnách masívne zmocňujú javísk. Moderné divadlo totiž už netrpí normatívnosťou, úzko dramatický kánon ho nezväzuje. Býva to pre divadlá i divákov neraz obohacujúce, keď môžu z množstva atraktívnych románových príbehov a sond do spoločnosti profitovať.
Krištofovičovej už vypadali mliečne zuby
Etogramy ako „mliečny zub“? Skutočne? Nenastal náhodou ten čas, aby Daša Krištofovičová dostala priestor, snáď aj s dostatočným finančným zabezpečením, na inscenáciu, s ktorou môže úplne pokojne kontrovať aj napríklad nedávno oceňovanej inscenácii Mama ma má_ _ _ _? Vzhľadom na doterajšiu tvorbu Daše Krištofovičovej možno veľmi jednoducho dedukovať, že jej umelecká produktivita bude narastať. Nenaznačuje to iba inscenácia Etogramy, ale napríklad aj Holá Madrid! či Chlap(c)i. Snáď dostane na Slovensku aj iný priestor, ako v projekte Mliečne zuby.
