Michail Afanasievič Bulgakov: Molière
Michail Afanasievič Bulgakov ako spisovateľ, dramatik aj divadelník mal bohaté skúsenosti s kultúrnou politikou stalinistického Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa teda čudovať, že mnoho jeho diel sa zaoberá vzťahom moci a umenia. O tejto problematike hovorí aj jeho hra o Molièrovi, ktorá je o vzťahu divadelníka-dramatika a panovníka Ľudovítova XIV., o jeho konflikte s cirkvou, o posledných dňoch jeho života. Hru pod názvom Sprisahanie svätuškárov uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne v réžii Martina Hubu. Hneď v úvode môžem konštatovať, že aj z tejto spolupráce (už šiesta réžia v Komárne) sa zrodila zaujímavá, dôležitá, hodnotná inscenácia.
György Spiró: Kuracia hlava
György Spiró často zdôrazňoval, že chcel byť vždy spisovateľom-dramatikom, čo v maďarskej literatúre s výraznou prevahou básnikov a prozaikov je skutočnou raritou. Navyše mal dlho ambície ponúknuť maďarskému divadlu osobitnú dramaturgiu, ktorá v histórii maďarskej drámy nemala obdobu.
Teraz v Martine slabšie ako Vtedy v Bratislave
Tvorcov Patrika Lančariča a Petra Pavlaca si kniha Vtedy v Bratislave získala natoľko, že sa ju po dvoch rokoch rozhodli opätovne spracovať. Po rozhlasovej adaptácii z roku 2013 jej dali aj divadelnú podobu. V oboch prípadoch treba vyzdvihnúť predovšetkým dramatizáciu Petra Pavlaca (rozhlasové a divadelné spracovanie sa v tomto ohľade líšia iba minimálne), ktorý Langerovej rozprávanie formuluje ako odpovede na otázky jej dcér. Jednoduchým nápadom sa Pavlacovi nenútene darí vystihnúť podstatu predlohy a zámer autorky.
Aj žánrovka je umenie
Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo. Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.
Nenaplnené túžby troch sestier a jednej inscenácie
Ak si niekto ako predlohu pre svoju prvú riadnu (celovečernú) inscenáciu vyberie hru od Čechova, vždy sa to považuje za krok odvážny, ak nie dokonca diskutabilný. I vo všeobecnosti platí, že keď sa dnes nejaký režisér rozhodne inscenovať Tri sestry, púšťa sa do boja s vopred jasnými predsudkami, ktoré prirodzene vyplývajú z dlhej inscenačnej tradície všetkých Čechovových hier. V oboch prípadoch je preto rozhodujúca najmä režijno-dramaturgická koncepcia, ktorá by mala/mohla priniesť určitú invenciu v interpretácii Čechova. Ak však práve toto absentuje, môže sa stať, že inscenácia skĺzne do klišé a stereotypného výkladu.
Je falocentrizmus v dnešných dňoch až taký problém?
Komické vo všeobecnosti vzniká, keď divák spozná svoju nadradenosť nad odohrávanou situáciou, ale rovnako pociťuje sympatie k menejcennosti toho druhého na javisku. V sále bolo počas celého priebehu predstavenia, ako som už načrtla, ticho: Bolo to preto, lebo ľudia neporozumeli dvojitému vrstveniu reality v štylizovanom šate? Alebo neboli schopní sympatií s biednymi bytosťami, ktorými by mohli byť oni sami?
