Pasívne čakanie na splnenie sna
Inscenácia Čakanie na GOdoTA mala de facto dve paralelné roviny. Na jednej strane známy príbeh postáv hry S. Becketta (Estragona, Vladimíra, Luckyho, Pozza a i.) a na druhej strane autorský vklad hercov Divadla z Pasáže. Tvorili ho zväčša individuálne vyjadrenia nesplnených túžob, prianí, snov jednotlivých hercov a herečiek ako organický jednotiaci kontrapunkt k Beckettovej hre. Absurdnosť, zakotvená v jadre tohto diela, sa následne objavne využila a akcentovala aj inscenátormi. To, čo predstavovalo zdroj absurdnej logiky konania, prejavov, situovania jednotlivých postáv hry S. Becketta, sa hravo i adekvátne premietalo i do individuálnych autorských častí inscenácie, lemujúcich rad za radom príbeh.
Tanečné pravdy o nás a tých druhých
Divadlo Štúdio tanca v roku 2015 prešlo naozaj rôznorodým a turbulentným obdobím. Na jar prezentoval súbor dve premiéry hosťujúcich režisérov: Jozefa Vlka – Roots, a legendy divadelnej improvizácie Julyena Hamiltona, ktorý pripravil inscenáciu Strieborná tekutina, strieborná niť. Na jeseň však divadlo muselo zrušiť festival Dni tanca pre vás – Focus Švajčiarsko a koncom roku odpremiérovalo v jeden večer dve svoje najnovšie inscenácie Androgén a Jadro.
Národ, to znie hlúpo
Jedným z hlavných pilierov Bachyncovej interpretácie je zosmiešnený obraz prepiateho národovectva, ktorý reprezentuje práve karikovaná postava Hany. Takýto predobraz nachádzame už u Timravy, čo je nielen dôkazom jej kritického postoja k súdobej spoločnosti, ale aj jej pokrokových a moderných názorov na vtedajší mýtizovaný koncept „národa“.
O štúrovkyniach, mladoňoch a tých ostatných
Podkladom inscenácie Misky strieborné, nádoby výborné realizovanej v Štúdiu 12 je rovnomenná dráma od spisovateľky Jany Juráňovej. Táto divadelná hra bola od svojho vzniku v roku 1997 uvedená dvakrát – v skrátenej verzii ju vo forme scénického čítania predstavilo divadlo Stoka, neskôr ju inscenovalo Rado(sť)dajné divadlo v Kláštore pod Znievom. Tentokrát bola nová premiéra zasadená do špecifického rámca – rok 2015 bol vládou vyhlásený za Rok Ľudovíta Štúra. A práve táto súvislosť sa pri novom uvedení tejto hry so „štúrovskou tematikou“ často skloňovala. Vďaka ironizujúcej línii Misiek, ktorú môže inscenačné spracovanie ešte viac posilniť – ako sa to stalo i v tomto prípade –, bolo však úplne iným druhom spomínania na Štúra a štúrovcov, než na aké sme obyčajne zvyknutí.
Kým kohút v Paríži nezaspieva
Na Malej scéne prešovského Divadla Jonáša Záborského sa diváci pozerajú do neveľkého, kvôli vojne slabo zariadeného parížskeho bytu. Miestnosť s takmer štvorcovým pôdorysom má iba dve steny a jeden z rohov miestnosti vybieha do hľadiska. No hoci je polovica hľadiska obklopená divákmi, medzi hľadiskom a javiskom neexistuje žiadna interakcia. Do parížskeho bytu sa pozeráme cez dôkladne dodržiavanú štvrtú stenu realizmu.
Priveľmi tichý bič
Hra Jany Juráňovej Tichý bič sa prioritne nezameriava na Urbanovu literárnu tvorbu, ale vracia sa k autorovej kontroverznej vojnovej pôsobnosti na poste redaktora profašistických novín Gardista. Dramaturgia Modrého salónu SND týmto titulom neformálne pokračuje v mapovaní zlyhaní elít. Leni Riefenstahlová, Miroslav Válek či Milo Urban majú spoločné nielen talent a obľúbenosť u širokej verejnosti, ale aj kolaboráciu s nedemokratickými režimami.
