Ukončenie prešovskej trilógie
Dramaturgicko-režijná koncepcia inscenácie vychádza zo skúseností a zohratosti tímu autorky a dramaturgičky M. Zakuťanskej a režisérky J. Rázusovej. Rozohrávajú princíp divadla v divadle, odkazy na ruskú divadelnú klasiku skĺbené s jasnými prešovskými alebo východniarskymi aktualizáciami a stavom dnešnej hereckej profesie, sebairónia autorky, keď sa počas hry rieši „nejaká autorka Zakuťanská, ktorú nik nepozná“, hra s textami a ich významami, detailné herecko-výtvarné domyslenie každej scény, ironická štylizácia jednotlivých postáv.
Stratená Čajka
Nvota totiž postavil svoje divadlo na presvedčení, že divák dôverne pozná príbeh a charaktery postáv Čajky a dostatočne je informovaný o životných peripetiách Čechova. Na tomto princípe napísal a zinscenoval svoju zaktualizovanú, veršovanú, pouličnú hru Čechov na ulici. Pri Nvotovej literárnej rozhľadenosti a nápaditej divadelnosti, opierajúcej sa o autorove vlastné skúsenosti s týmto žánrom, ponúkol mu práve Čechov bezhraničné možnosti.
Krutosť a násilie
Dramatizácia románu spisovateľky a dramatičky maďarského pôvodu Agoty Kristof Veľký zošit (1. vydanie 1986) z pera Daniela Majlinga je ďalším dôkazom jeho dramatického a dramaturgického majstrovstva. Takmer v nej necítiť literárnosť a ak aj áno, je výsostne funkčná.
Dejiny sú jatky
„A čo ak je svet len chaos a temno a keď sa občas zjaví nejaká doba, ktorá vám nepripadá ako úplná katastrofa, je to len náhoda. A aj to len krehká,“ takúto otázku si spolu s tvorcami kladie divák po skončení inscenácie nazvanej Labyrinty a raje Jána Amosa.
Odvrátená strana mesiaca
Pod rúškom bežných, vtipných a blízkych situácií z rodinného života, umocnených aj tým, že autor ponechal postavám osobné mená hercov, zaznievajú silné lyrické tóny majstrovského herectva Emílie Vášáryovej, ktorá noblesne hosťuje v pivničnom divadle a premieňa jeho poetiku.
Voda, čo nás drží pod vodou alebo Don’t Panic on the Titanic
Ak za vznikom tejto inscenácie stála myšlienka postaviť vedľa seba dvoch skvelých hercov, ktorí by mohli prípadne nadviazať na tradíciu slávnych komických dvojíc (akou bývala aj niekdajšia domovská dvojica tohto divadla), tak nie sú Sväťo Malachovský a Michal Kubovčík márnymi adeptmi na prípadnú dlhšiu spoluprácu. Sú dostatočne rozdielni a zároveň majú kompatibilný štýl humoru. Hmotnostne pripomínajú skôr duo Laurela a Hardyho a ani jeden z nich nie je typom intelektuálneho komentátora lasicovského typu, príjemné bolo však sledovať, ako obaja veľmi vyrovnane bojujú o dominanciu na javisku.
