PREMÁRNENÁ PRVOLEZECKÁ PRÍLEŽITOSŤ
Hudobné naštudovanie Marián Vach, zbormajster Ján Procházka, dramaturgia Alžbeta Lukáčová, scéna Milan Ferenčík, kostýmy Jana Hurtigová, réžia Gustáv Herényi.
HAMLETOVA DVOJAKÁ OSAMELOSŤ
Shakespearov Hamlet je mnohovrstevná, trochu aj záhadná tragédia. Kedysi som ju nazval Monou Lisou svetovej drámy. Kladie najmä otázky – inscenátorom i publiku – a bolo by naivné sa domnievať, že raz môže vzniknúť inscenácia, ktorá odkryje všetky vrstvy, odhalí všetky tajomstvá tohto textu. V roku 1939 ju, napríklad, hrali v Londýne v smokingoch a namiesto Fortinbrasovho príchodu hučali bombardéry, nemecké bombardéry letiace na Poľsko.
NAKŔM HADA NA SVOJEJ HRUDI
… alebo keď sa nevieš postaviť k životu čelom, skús to zadkom?
LETNÉ SHAKESPEAROVSKÉ SNY
Rozprávku o Sne noci svätojánskej ponúkla inscenácia Ľubomíra Pauloviča na Bratislavskom hrade. Režisér jej podriadil všetko. Od vizuálnu až po výklad. Množstvo rovín, ktoré ponúka hra Wiliama Shakespera splýva v jedinej. V sne, v rozprávke. Sústreďuje sa na kúzla a čary. Konvenčný a zjednodušený pohľad na Shakespearovu komédiu vtipne rámcoval ,,spätným chodom" rozprávania Hippolity (Marta Sládečková) a Tezea (Stano Král) - delili ,,reálnu" a ,,fantazijnú" rovinu.
Géza Gárdonyi: VÍNO
V druhej polovici 19. storočia maďarské divadlá zaplavil žáner bez výpovednej, estetickej, myšlienkovej hodnoty, ktorý sa nazýval ľudová spevohra. Scénky z dedinského prostredia, kde dedina bola len ku skutočnosti sa vôbec nepodobajúca, falošná dedina, hrdinovia boli idealizovaní pseudosedliaci, dej bol jednoduchý až primitívny so šťastným koncom s množstvom pseudoľudových piesní, ktoré potom hrávala cigánska muzika, a spievali ich po krčmách a zábavách.
INTERAKTÍVNE NAZRETIE DO DÁVNEJ BRATISLAVY…
Divadelný život Pati Garajovej-Jariabkovej bol dlhé roky spätý s bratislavským Divadlom a.ha., kde uviedla rad rozprávkových inscenácií postavených na jej hereckej osobnosti (Úplne popletená rozprávka o princeznej, ktorá nikdy nebola tam, kde práve mala byť, 1997; Paťa pátra po neviditeľných bytostiach okolo nás, 1998; Barónky v prášku, 1998; Paťa a (asi) sedem trpaslíkov, 1999; Duchovplná rozprávka alebo nedotýkajte sa trollov..., 2001; Paťa a piráti alebo Koho stretneš na povale, 2002; O pyšnej Dore... alebo Paťa rozprávnica, 2003; O tetke psote alebo Paťa rozprávnica II, 2004). Okrem posledných dvoch inscenácií, v takmer každej viac či menej priamo oslovovala a kontaktovala aj detského diváka, snažila sa o jeho aktívne zapojenie bud do deja inscenácie, celkovej atmosféry predstavenia alebo iba do kresby jej postavy.
