NARODENINY – ÚSPEŠNÁ HRA DIVADLA SKRAT
Na úvod by sa žiadalo vyzdvihnúť historický fakt, že dediči výlučne autorského divadla Stoka prvý raz siahli po texte inom ako vlastnom, vytvorenom kolektívne. Keby to bola pravda. Pátranie po mladom írskom dramatikovi Christopherovi McKeyovi je zatiaľ neúspešné, a to aj s takým zdatným detektívom, akým je Mr. Google. O talentovanom Írovi nič netuší.
SÚČASNÝ TANEC – SMRŤ ZA ŽIVA?
Postavenie súčasného tanca na Slovensku je z pohľadu dvadsiateho prvého storočia viac než alarmujúce. Umelci, ktorí sa rozhodli v tomto žánri „podnikať“ jednoducho neprežijú. Musia „emigrovať“; a nie z politických dôvodov, ako to bolo zvykom kedysi, ale z dôvodov čisto ekonomických, aby nezomreli „od hladu“.
STAČÍ BYŤ, O TO OSTATNÉ SA POSTARAJÚ TÍ S KRÍDLAMI
Biela a čierna. Jin a jang. Zlo a dobro. Jednota a večný boj. Sú tu, hoci ich nevidíme. Sily, démonov a anjelov. Cítime ich, lebo oni sa nás dotýkajú. Hoci ten dotyk nie je fyzický, ale čosi tušíme. Možno práve teraz sa kdesi okolo nás vznášajú a vyzerá to vážne: obaja by chceli zasiahnuť. O tom, ako blízko sú duchovné bytosti alebo energie, ak chcete, rozpráva najnovšie tanečné predstavenie Blízkosť vzdialených zo Štúdia tanca v choreografii jeho zakladateľky Zuzany Hájkovej.
FUCKING BLOODY KOCÚRKOVO!
S inscenovaním národnej klasiky bývajú nemalé problémy. Vieme o nej, dôverne ju poznáme, no neinscenujeme ju tak často, ako by si zaslúžila. Dôvody sú rôzne. Tým najčastejšie uvádzaným je jej jazyk, ktorému dnes ťažko porozumieť.
PASTVA PRE OČI, UŠIAM PÔST… AŽ DO PRVEJ REPRÍZY…
Hoci svet zažíva renesanciu predverdiovského belcanta už vyše pol storočia, v našich končinách patrí táto oblasť k vytrvalo obchádzaným miestam. Z viac než 120 diel trojice belcantistov Rossini – Donizetti – Bellini sú slovenskému divákovi dôverne známe len komické opery - Nápoj lásky, Don Pasquale, Barbier zo Sevilly. Tragické opery belcantistov sa na slovenské javiská - až na skromné výnimky - nedostali.
SALSA V DOME BERNARDY PRÁZDNOTY
Španielska dramatika je v slovenských divadlách zriedkavá. Stabilnými titulmi v posledných rokoch sú iba tri hry Federica Garcíu Lorcu. Tri vidiecke drámy s tragickým koncom, tri hry o osudovej sile hlasu krvi, ponímané už ako divadelná klasika. Dom Bernardy Alby sa chápe ako rodinná bunka, ktorá je základom totalitného štátneho systému. A Bernarda Alba je obeťou – obeťou všadeprítomnej verejnej mienky, ktorá je pre ňu viac než evanjelium.
