Bizarné postskriptum za riaditeľskou epizódou Petra Dvorského
Premiéra súčasného operného diela spĺňa na Slovensku atribúty sviatku – snáď žiadny iný jav nie je v ponovembrových dejinách nášho operného divadla taký vzácny. Javiskový krst diela rakúskeho skladateľa Rolanda Baumgartnera (1955) s názvom Maria Theresia však namiesto osláv vyvolal rad trpkých otáznikov.
Mačka v čižmách
Bela Schenková predlohu Charlesa Perraulta výrazne upravila v medziach vlastnej poetiky formovanej štúdiom bábkoherectva na DAMU, vplyvmi cirkusu, jarmočného divadla a prácou v experimentátorských divadlách vo Francúzsku a Čechách. Kocúr v čižmách sa v jej inscenácii stal prefíkanou, dynamickou mačkou.
Kto je matkou a kto Katkou?
Pospolitý ľud odchádzajúci z predstavení Jakuba Nvotu obyčajne konštatuje, že to bola dobrá sranda. Jeho pôsobenie v dvoch slovenských bábkových divadlách (Žilina a Nitra, banskobystrického Witkiewicza do tohto žánru nepočítam) vyvoláva preto vážnu a oprávnenú otázku, čo je to vlastne sranda? Pojem nenájdeme ani v slovenských odborných divadelných slovníkoch, ba zbytočne by sme ho hľadali aj u Pavisa, isteže preto, že pri písaní svojho Divadelného slovníka nepoznal Osvobozené divadlo V+W a už vôbec nevedel preložiť do francúzštiny tento špecifický výraz Čechov a Slovákov.
Nevinná ženba
Nikolaj Vasilievič Gogoľ považoval divadlo za možnosť šírenia myšlienok, a to najlepšie s humorom. Vo svojej dobe sa však snažil bojovať proti nízkym žánrom (akým bol napríklad vaudeville) a skôr vytvoriť niečo ako vysokú komédiu – čo sa mu svojím spôsobom aj podarilo, pretože jeho hry nie sú naivné, postavené na ľúbostnej zápletke a happy ende, ale sú satirickým pohľadom na pokryteckú spoločnosť ženúcu sa za majetkom a titulmi. Nadčasovosť jeho komédií však tkvie nielen v univerzálnej zápletke a satirickom prístupe k téme, ale najmä v jeho večne živých postavách. Pritom práve Ženba je na Slovensku jeho najhrávanejšou komédiou.
Bájka nad zlato
Divadlo Ludus dáva značný priestor študentom VŠMU a mladým divadelníkom, aby na jeho scéne mohli realizovať svoje nápady. Tento krát tu uviedli jednu inscenáciu dokonca troch mladých režisérok, Jany Mikitkovej, Nade Uherovej a Kristíny Chlepkovej. Celý koncept, v ktorom sa detskému publiku predvedú tri bájky, je dielom Kamila Žišku a Petra Kubu. Každá režisérka uviedla divadelné spracovanie jednej bájky. Príbehy sú prepojené jednotnou výtvarnou koncepciou, keď sa odzadu nasvietení herci prezliekajú za bielym závesom. Táto tieňohra je nielen pôsobivým vizuálnym a zjednocujúcim prvkom, ale aj otvoreným priznaním divadelnej konštrukcie.
Od mýtu k dvojnásobným mesačným lupom
Jánošík je možno náš jediný poriadny mýtus. Určite však nie jediný fenomén. V texte Michaely Zakuťanskej väčšina slovenských fenoménov krúži okolo národného hrdinu a takpovediac mu nedá ani len zomrieť na háku, ako sa na tradičného slovenského zbojníka patrí. O tom to ale je, Jánošík zo spisu 00 7 nie je tradičný, ale takzvaný poriadny slovenský zbojník. Namiesto toho, aby na háku odvisol, stanú sa kľučky a háčiky jeho novým spôsobom boja. A samotný Jánošík? Ten by spočiatku mal všetko najradšej na háku.
