Hastrošovci v Žiline
Žilinská dramaturgia sa po relatívne krátkom čase vrátila už po druhý raz k dielu Roalda Dahla, anglického spisovateľa s nórskymi koreňmi. Po uvedení jeho rozprávky Akčantyrok, v scenáristickom spracovaní Kataríny Aulitisovej (2008) zaradila jeho Hastrošovcov, ktorých zdramatizoval spoločne s Davidom Woodom.
Zložité dobrodružstvo pre čitateľa, no ešte zložitejšie pre diváka
Martin Hvišč získal za hru Triáda, ktorú sám nazval „divadelnou jednoaktovkou“, tretie miesto v súťaži pôvodnej slovenskej drámy Dráma 2010. V dramatickom texte sa odráža autorova orientácia na rozhlasovú tvorbu, ktorej sa vo svojom profesijnom živote venuje a za ktorú získal aj viacero ocenení. Dráma Triáda je založená na slove, na výpovedi postáv, na rozhovore. Nie je dôležité, kde presne, stačí vedieť, že v opustenej zadymenej kaviarni sa po záverečnej stretajú tri postavy: Barman, Hosť a On, ktorý do deja vstupuje ako posledný.
Veľa času a málo chuti
Asi nie je na škodu začať konštatovaním, aký je dnešný svet skazený, ako sa trendu nízkej zábavy podriaďuje mediálny priestor a s ním postupne chtiac-nechtiac aj ten kultúrny. Z televízie sa na nás usmievajú herecké hviezdy v seriálových ságach bez príbehovej či tematickej vrstevnatosti, alebo naopak radoví občania, resp. tí, čo ich už omrzelo ostávať v šedej zóne (pod)priemernosti a chcú sa zviditeľniť, zarobiť – najlepšie ľahko a rýchlo.
Nie náhodou halucinogénny, hypnotický a filozofický Woyzeck
Čiernobiela hypnotická špirála na veľkom kolese sa roztočí v temnom prítmí divadla, aby diváka vtiahla do psychedelickej atmosféry príbehu, ktorý má nasledovať. Nie náhodou práve takto začína inscenácia hry Georga Büchnera Woyzeck v réžii študenta Katedry réžie a dramaturgie na VŠMU Pavla Száza. Toto mystické koleso si netreba nevšímať, pretože mnoho napovie o svete, ktorý sa pred divákom otvára. Špirála ako tvar dvojzávitnice DNA aj obrovských galaxií symbolizuje mikrosvet aj makrosvet, je symbolom nekonečna, evolúcie ľudstva a duchovného rozvoja.
Zločiny budúcich Napoleonov
Minimalistický režijný štýl Eduarda Kudláča je divadelnej verejnosti známy. Jeho košická inscenácia Zločinu a trestu teda čo sa týka použitia (či skôr nepoužitia) divadelných prostriedkov neprekvapila. Pre domáce publikum, ktoré sa s podobným antiiluzívnym prístupom nestretáva tak často, však môže striedmo spracovaný Dostojevskij pôsobiť nezvyčajne.
Mama má ženu – žena má mamu – ….
Desaťročná existencia divadelného štúdia T.W.I.G.A. predstavuje dostatočný priestor pre možnosť akejsi „bilancie“, respektíve hľadania aspoň nesmelých čŕt pri budovaní tradície. Oveľa jasnejšie sa už ale rysujú charakteristické prvky v špecifickej tvorbe Ivety Škripkovej, ako autorky (v tomto prípade všetkých jej autorských identít) a režisérky tohto štúdia. A spolu s ňou sa o nezameniteľnú podobu a poetiku zaslúžili aj jej herecké protagonistky, azda najvýraznejšie Mária Šamajová a Marianna Mackurová.
