V októbri 2013 obletel internet článok britských novín The Guardian. Jeho názov znel „Prečo sa mladí Japonci vzdali sexu“ a opisoval zvláštny sociologický trend – rastúci počet obyvateľov Japonska do 35 rokov, ktorí sú dobrovoľne single a nevyhľadávajú trvalé vzťahy ani sexuálnych partnerov. Článok okrem iného poukázal na fakt, že títo ľudia si nedostatok skutočnej blízkosti kompenzujú pomocou virtuálnej reality – príkladom za všetky bol v článku muž, u ktorého dokáže vyvolať sexuálne vzrušenie iba sledovanie ženských robotiek v počítačovej simulácii. Na druhej strane, zhruba v rovnakom čase sa v médiách písalo o robotovi Kenjim, naprogramovanom prejavovať lásku. Napriek istým komplikáciám s Kenjim jeho stvoriteľ, Dr. Akito Takahashi, vyjadril úprimnú vieru, že „jedného dňa budeme žiť bok po boku s robotmi, budeme ich milovať a oni budú milovať nás.“ Nuž, znie to trochu desivo, ale úroveň technologického pokroku nás presviedča o tom, že táto vízia Dr. Takahashiho sa raz zrejme naozaj môže stať skutočnosťou. A či už je táto túžba prirodzená alebo zvrátená, je možné predstaviť si výhody takého spolužitia. Kým človek je tvor emocionálne komplikovaný, nestály, ťažko predvídať jeho konanie, ktoré je pričasto v rozpore s jeho slovami, robota možno naprogramovať podľa prianí jeho majiteľa. Aspoň zdanlivo.