Osviežujúce návraty

Lásky jednej plavovlásky
Adaptácia scenára filmu pre divadlo: SKUTR
Preklad: Marián Amsler
Text piesne: Szidi a Pavel
Scéna: Martin Chocholoušek
Kostýmy: Alexandra Grusková
Hudba: Petr Kaláb
Réžia: SKUTR
Premiéra 16. 1. 2018, Divadlo ASTORKA Korzo ´90 Bratislava
Hrajú: Dominika Morávková, Rebeka Poláková, Zuzana Porubjaková, Pavol Šimun, Peter Šimun, Zuzana Kronerová, Robert Jakab, Marián Labuda, Miroslav Noga, Marián Miezga, Vladimír Hajdu, Juraj Kemka, Matej Landl, Vlado Černý, Anna Šišková, Marta Sládečková, Zita Furková, Szidi Tobias.
Šesťdesiate roky dvadsiateho storočia sú už legendárnou studnicou tvorivosti nielen v bývalom Československu, ale v celej Európe. Nielen Nová vlna vo filme, ale aj výbuch tvorivosti v literatúre, výtvarnom umení či v hudbe a divadle, ale aj v iných oblastiach umenia aj vedy určili celkom nové smerovanie ľudských úsilí. Obdobie oslobodenej tvorivosti vytvorilo oázu slobodomyseľnosti a odpútanej ľudskej nespútanosti. Z takejto trampolíny slobodomyseľnosti imaginácie a predstavivosti bez hraníc sa odrazilo celkom nové umelecké smerovanie, kde sa búrali nielen hranice zovretej zvieracej kazajky ideológie, ale aj hranice nemožnosti sebavyjadrenia. To dostalo priam bezbrehé možnosti voľného rozletu, nastal čas neobmedzených možností umeleckej tvorivosti na poli profesionality aj spontánnej lásky k umeniu, ktoré sa vo filme prejavili nielen miešaním žánrov, ale aj spolupútnictvom amatérskych umelcov a profesionálov v mene autenticity vyjadrenia podstaty skutočnosti. Z tohto žriedla sa zrodil aj Formanov slávny film Lásky jednej plavovlásky, a ako sa ukazuje dnes, nebol to len nový pohľad na skutočnosť, ale aj špecifický a mimoriadne zaujímavý podklad, scenár ukotvujúci samotný príbeh do neodolateľnej a pôsobivej surovej skutočnosti.
Film svetoznámeho oceňovaného režiséra Miloša Formana, ktorý sa stal emblémovým dielom československej kinematografie 60. rokov, preslávil seba aj hlavných predstaviteľov tohto filmu vo svete, ale predovšetkým v západnej Európe hneď po jeho vzniku. Scenár vytvorili Ivan Passer, Jaroslav Papoušek a Miloš Forman. Miloš Forman film aj režíroval a preslávil sa ním ako tvorca Novej vlny českého filmu, ktorá formovala úsilie celej generácie tvorcov šesťdesiatych rokov svojím novým zorným uhlom pohľadu na skutočnosť, originalitou a autentickosťou, ktorú znásobovali obsadzovaním nehercov. A zaujímavé typy neobohratých hercov vyhľadávali do jednotlivých postáv príbehu, čo si spontánne získavalo diváka.
Režijná dvojica, ktorá tvorí pod emblémovým názvom SKUTR (Martin Kukučka – Lukáš Trpišovský) je v Českej republike už dobre známou značkou kvality. SKUTR je oceňovanou dvojicou tvorcov, ktorí pristupujú k svojim témam s invenciou a nemalou dávkou originálnej nápaditosti, ktorá diváka nenecháva na pochybách, že sa stretáva s tým najpozoruhodnejším z českej divadelnej súčasnosti. Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský sú kolegami z odboru réžie na pražskej DAMU. Začali spolupracovať už počas študentských rokov, ich absolventské inscenácie vzbudili záujem kritiky aj divákov. Typické pre oboch je miešanie činohry, tanca, pohybového divadla, akrobacie, ale využívajú aj bábky, projekcie, svetelný dizajn či zvukové efekty. Inscenácia, ktorú ponúkli na doskách divadla Astorka a ktorej východiskom je pôvodný scenár filmu Lásky jednej plavovlásky, nie je imitáciou filmovej predlohy tak, ako príbeh poznáme z rovnomenného filmu, ale animovaním príbehu na javisku a oživením jeho vnútorného zmyslu divadelným jazykom.
Jazyk filmu a jeho postupy strihu a montáže jednotlivých sekvencií, ale aj filmová „montáž atrakcií“ – tak ako ju už pred takmer storočím definoval a uskutočnil vo svojich filmoch Ejzenštejn, je dnes už aj pre moderné divadlo samozrejmosťou, hoci to znie ako paradox. Čo však nie je samozrejmosťou, je vystihnúť správny rytmus týchto prvkov v reči javiska a intonovanie v jazyku divadla. To sa však v inscenácii na scéne Astorky podarilo priam výnimočne. Herci sa naladili na jazyk tandemu SKUTR a svoje výstupy obohatili ozvláštneným a presným humorom bez zbytočnej lascívnosti či lacnej zábavnosti. Ľahký peľ naivity prisúdili tvorcovia predovšetkým ústrednej postave Anduly, ktorú s jemným humorom stvárňuje veľmi pôsobivá a presvedčivá Dominika Morávková. Jej priateľky Bohunku a Jarušku rovnako bezprostredne a vtipne hrajú Rebeka Poláková a Zuzana Porubjaková. Tomuto dievčenskému triu kontruje trio matrón z tej istej malomestskej society, z mestečka Zruč: Anna Šišková, Marta Sládečková a Zita Furková, ktoré sú už „vyslúžilými“ tanečnicami večierka. Zita Furková pointuje ako predsedníčka ROH situácie s chuťou a dobovou autenticitou. Námet filmu pochádza z príhody, ktorú Miloš Forman skutočne zažil. Trio mladých slečien a skôr narodených dám stojí oproti triu mužských vojenských „záložákov“, ktorých účasť na vysnenom večierku je základom situačných nedorozumení a komických zámotkov. Vojenské trio stvárňujú M. Noga, M. Miezga a A. Hajdu s ľahkosťou a príznačným humorom, s vtipom ich násobia V. Černý, M. Landl a J. Kemka.
K najpôsobivejším situáciám večera patria nielen mužsko-ženské navrávačky a prekáračky, ale aj hudobné čísla gitaristu a speváčky, či rozpaky zvodcu Mildu, keď sa spolu s jeho rodičmi ocitne v spoločnej posteli po nečakanej návšteve Anduly.
Návšteve nezabudnuteľnej rovnako z Formanovho filmu, ako aj z inscenácie. Mildovi rodičia v stvárnení Zuzany Kronerovej a Petra Šimuna tvoria dvojicu rodičovských moralistov, ktorí nechápu nič zo synových úsilí a nad realitou absurdnej situácie len upadajú do hlbokého neporozumenia. Práve to vyvoláva komiku možno ešte aj vyhranenejšiu, než je tá z filmu. Aj preto, že tvorcovia rodičov so synom uložia do akéhosi skleníka postojačky, vo vertikále, a úbohú Andulu uložia nad nich. Scénografické riešenie Martina Chocholouška nápadito podčiarkuje vyznenie jednotlivých situácií.
Tie korení aj hudobné duo Mildu v podaní Pavla Šimuna a speváčky skupiny Meteor, ktorú veľmi vtipne hrá Szidi Tobias. Jej vstupy do deja zdôrazňujú divadelnosť príbehu podobne ako konania ostatných postáv v zadnom pláne javiska. Réžia sa nesústreďuje na lineárne konanie na javisku, ale zapĺňa celý priestor v niekoľkých vrstvách. Takéto vrstvenie postáv aj situácií ozvláštňuje anekdotický príbeh, ktorého pointami sú situačné skraty, ale aj celkové vypointovanie príbehu a jeho meandrov. Trio slečien neprestáva veriť svojmu snu o láske, aj keď ide len o sebaklam a vzdušné zámky.
Veď všetko je akoby na dosah ruky, stačí si navliecť prstienok a uveriť, že Tonda na hučiacej motorke (presvedčivý Robert Jakab) príde s priehrštím budúceho šťastia. Pražský ideál napokon sklamal, ale ten malomestský sen sa isto-iste naplní. Aj keď kŕdeľ letiacich husí svojím gagotom vyjadruje nástojčivú pochybnosť, mladučká Andula neprestáva veriť a zasnene sa v závere zahľadí na prstienok na svojej ruke. Divák pochybnosť zachytí, ale trio naiviek ďalej snuje svoj sen. A to je aj základný akord inscenácie: nevtieravé poznanie a láskavý humor a vtip v opare melanchólie.
Bratislavská inscenácia len potvrdzuje, že filmové scenáre možno preniesť na divadelné javisko, ak tvorcovia nájdu ten správny divadelný interpretačný kľúč a tím, ktorý ho dokáže realizovať. A to sa v tomto prípade podarilo.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.