Ostrov dobrého pocitu

Réžia: J. Rázusová
Dramaturgia: M. Baláž
Hrajú: G. Marcinková, D. Križanská, R. Poláčik, D. Fischer
Hudba: L. Chúťková, P. Čaputa, R. Kolář, M. Kmeťková
Scéna a kostýmy: V. Keresztesová
Výtvarná spolupráca: K. Podlucká, deti z 3. A ZàNarnia
Premiéra 19. apríl 2010, Štúdio 12 Bratislava.
Dano miluje Gabiku. Gabika miluje Romana. Oboch mužov miluje Denisa. Dano Denisu nie. Avšak Roman miluje iba hry. Barbados je hra o divadelnej realite a mimojaviskovej ilúzii. Postavy dostali mená po svojich hercoch. Herci vlastnosti po postavách. Aj vzhľadom na to, že niektoré z vzťahov medzi postavami sčasti kopírujú aj realitu, hranica medzi skutočnosťou a fantáziou je v inscenácii Julky Rázusovej viac než tenká.
O to lepšie vyznieva pirandellovská línia príbehu. Na javisku vidíme herca, ktorý predstiera, že je hercom, a ten zase predstiera vlastnú vymyslenú realitu. Ak sa však na inscenáciu pozeráme z hľadiska talianskeho dramatika naďalej, je trochu škoda, že i keď je rozdiel medzi realitou a skutočnosťou minimálny, stále sa dá, možno až príliš jednoducho, sledovať. Jedna skupina hercov predstiera, druhá nie. Tým síce potláča relatívnosť pravdy, no výhodou paradoxne je, že pre diváka ponúka záchytný bod. Ten napomáha lepšiemu vnoreniu sa do imaginatívneho sveta Barbadosu. Inscenácia sa totiž nesnaží ponúknuť divákovi priestor pre filozofické zamyslenia, ale v prvom rade hlboký pocitový zážitok. To, že vo výsledku dôjde k obom spomínaným, je iba čerešničkou na chutnej torte.
Okamžite po vstupe do sály čaká diváka prekvapenie. Inscenátori zotreli rozdiely medzi hľadiskom a javiskom nielen dejovo a už spomínanými vzťahmi, ale aj priestorom. Stoličky rozložili po celej miestnosti, uprostred ktorej síce je aké-také prázdne miesto, no nie je dosť veľké na to, aby mohlo fungovať ako bariéra medzi divákmi a hercami. Ak by niektorí z návštevníkov predsa len trval na odstupe a na prítomnosti takzvanej štvrtej steny, s jednou by si určite nevystačil. Interakcia je totiž jedným zo základných princípov na Barbadose. Nestačí, aby návštevníci na ostrove uverili mágii ostrova, musia na ňom začať žiť. Rovnako ako hudobníci, ktorí už po pár minútach pôsobia ako neodlučiteľná súčasť priestoru. Počas celého predstavenia podporujú celkovú príjemnú atmosféru a diváci si na nich spomenú opäť až v momente, keď ich postavy zapoja priamo do deja.
Spojiť sa s imaginatívnym svetom Barbadosu divákom okrem špecifického priestoru pomáha aj špagát, hlavný prvok scénografie. Ten sa postupne mení z metaforického väzenia na prvok vytvárajúci ilúziu ozajstného života na ostrove. Možno aj kvôli premyslenej práci s priestorom a scénografii V. Keresztesovej sa môže divákovi zdať, že mu autori neposkytli dostatočný čas na prežitie hlbokej mágie priestoru. Barbados sa v Štúdiu 12 zhmotní iba na polhodiny. Počas nej vytvoria postavy atmosféru, ponúknu divákom uveriteľnú koncepciu alternatívneho fantazijného sveta a naučia ich v ňom žiť. Naozaj si ho vychutnať však môžu až doma. I keď je každé predstavenie v niečom iné od tých predošlých, v dĺžke sa líšia iba minimálne. Táto zdanlivá nevýhoda je však aj výrazným plusom inscenácie. V porovnaní s ťažkými a hlavne dlhými produkciami v klasických kamenných divadlách je Barbados akýmsi ostrovčekom naozaj zhusteného dobrého pocitu v slovenskom divadelnom kontexte.
Výkony všetkých hercov primerane súzvučia s atmosférou, ktorú sa režisérka snaží vytvoriť. Divadlo na divadle pôsobí prirodzene aj vďaka schopnosti hercov hrať aj „nehrať“. Najmä dve neveriace postavy Dano (Dano Fischer) a Gabika (Gabika Marcinková) pravidelne a uveriteľne striedajú barbadoské pasáže s tými realistickými. Gabika Marcinková tak trocha už tradične predvádza svoju širokú paletu štylizovaného herectva. Tak, ako jej postava, aj ona sa úspešne snaží diváka presvedčiť, že ak chce, vie byť aj škaredá. Podobne Dano Fischer svojím výkonom potvrdil svoje kvality, najmä jeho klaunovské výstupy vynikajú vyhýbaním sa klišé, a hoci na malom priestore sa mu podarilo vytvoriť úplne samostatnú postavu. Jeho šašo nie je iba bezduchým zabávačom alebo shakespearovským filozofom, jeho hlavnou črtou je krutosť beznádejne milujúceho.
V opozícii voči Gabike s Danom sú zvyšné dve postavy. Roman (Roman Poláčik) je čímsi ako garantom existencie Barbadosu. Ako zaujímavá sa jeho postava začne javiť až v posledných sekundách hry. Dovtedy je natoľko odpútaný od reality, že je len ťažké ho uchopiť lepšie, než sa to podarilo Romanovi Poláčikovi. Vždy nečakane, no akoby mimovoľne, narušuje realitu, ktorú si udržiavajú Dano s Gabikou a presúva ich späť na Barbados. Naopak Denisa (Denisa Križanská) vstupuje do príbehu vypočítavo a premyslene. Nikto ju nečaká, no ona si takmer okamžite uvedomuje jediný možný spôsob, ako sa na Barbadose udomácniť. Keďže ju Dano nechce, zameria sa na Romana. Presne takto túto postavu hrá aj Denisa Križanská. Cítiť z nej, že jej viera v Barbados začína a končí v logike jej záujmov. Uvedomuje si vlastnú silu narušiť existujúce vzťahy, čo aj primerane využíva. V tvári jej často badať jemný úškrn, ktorým trefne komentuje nielen Romanov vysnívaný svet, ale aj realitu vzťahov medzi týmito štyrmi postavami.
Nevyhnutná interakcia medzi tvorcami a návštevníkmi Barbadosu je pre inscenáciu Julky Rázusovej a Martina Baláža základným stavebným prvkom. Dá sa uvažovať nad tým, či sa im podarilo tento kvalitný základ dostatočne využiť a či sa nebolo možné ešte viac zamerať na vytváranie vzťahu medzi priestorom divákov a hercov. Občas totiž divák môže nadobudnúť pocit, že niektoré pokusy sú prvoplánové, navyše autori akoby sa miestami nesnažili hľadať viac spôsobov, ako zaviesť na Barbados aj diváka. Napriek tomu sa im to ale podarilo. Rovnako sa totiž dá postaviť protiargument. Príliš násilné vťahovanie diváka do diania by mohlo túto kvalitnú inscenáciu potopiť. Takto naozaj mnohí chcú žiť na Barbadose a v kuloároch sa dokonca hovorí, že niektorým sa to už podarilo.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.