Oslava Záborského ako nevydarený žart

Úprava: Michaela Zakuťanská
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová-Rácová
Hudba: Martin Burlas
Réžia: Eduard Kudláč
Osoby a obsadenie:
Kobozy, zemský pán v Chujave – Jozef Úradník
Vybubnovaná, jeho manželka – Ľuba Blaškovičová
Gejza, ich syn – Michal Soltész
Gacek, ich gazda – Peter Cibula
Ošust, ich mládenec, záhradník, kľučiar a kuchár – Stanislav Pitoňák
Cica, ich chyžná – Lívia Dujavová
Chreňovský, zemský pán v Hahure – Ľubomír Záhon
Sajha, jeho manželka – Beáta Drotárová
Ľudmila, ich dcéra – Henrieta Kecerová
Jablonkay, tejto milenec – Ivan Krúpa
Kozák, ev.farár – Andrej Palko
Mrňúz, prostý zeman – Attila Bocsárszky
Čipka, prostý zeman – Peter Vaco
Rojkovička, vdova – Adriana Krúpová
Maňuša, jej dcéra – Katarína Horňáková
Läuser, žid – Peter Čižmár
Kavka, cigánka – Iveta Pagáčová
Chruňo, Sajhin kočiš – František Balog
Vlha, tejto slúžka – Adriana Ballová
Holba, furman z Liptova – Juraj Zetyák
Fedor, furman z Magury – Tomáš Diro
Premiéra: 23. novembra 2012, Historická budova Štátneho divadla Košice
Inscenácia uvádzaná pri príležitosti 200. výročia narodenia autora
Po šiestich desaťročiach vytiahla na svetlo divadelných reflektorov dramaturgia Štátneho divadla hru Jonáša Záborského Najdúch a venovala ju autorovej tohtoročnej dvojstoročnici. Väčšina inštitúcií si však pri takomto výročí pripomína akokoľvek kontroverzných, či „problémových“ autorov s náležitou úctou, resp. aspoň s novým, aktuálnym, výnimočným výkladom ich diela. Pri tomto uvedení som ale na pochybách pri dešifrovaní ani nie tak dramaturgického (tomu samozrejme rozumiem), ale skôr režijného zámeru košického Najdúcha.
Dramaturg hry M. Gazdík siahol po absolútnej slovenskej klasike, ktorú poznáme nielen z čítaniek, ale aj z najrôznejších divadelných spracovaní a úspešnej televíznej inscenácie z roku 1992. Nie je mi však jasný jeho zámer uviesť tento titul v pôvodnej jazykovej verzii. Aj vďaka jazyku, v ktorom sa mieša slovakizovaná čeština, nárečia, poľština, slovenčina atď. predstavenie nie je zrozumiteľné a divák musí len kontextovo odčítavať príbeh na javisku. Ďalšou otázkou je zadefinovanie žánru. Ide o veselohru? Komédiu? Karikatúru? Satiru? Paródiu? Grotesku?
Textová úprava Najdúcha M. Zakuťanskou, mladou dramaturgičkou a veľmi dobrou autorkou, prinášala nádej, že sa s textom pohrala, ponúkla mu istý generačný rozmer a posunula ho do roviny, s ktorou sa divák 21. storočia dokáže ľahšie vyrovnať a prečítať Záborského ako nepochopeného kňaza, národovca, intelektuála a spisovateľa. Aj keď je jej úprava z javiska zjavná, celkovému tvaru to vďaka režijnej nekoncepčnosti nevidieť.
Výtvarníčka E. Kudláčová-Rácová navrhla jednoduché vizuálne poňatie hry. Tradičné klasické kostýmy vidiecko-zemianskeho charakteru a jednoduchá scéna pozostávajúca zo zošikmenej drevenej plošiny na takmer celej ploche centrálneho javiska doplnená o baly sena a spílené konáre. Celé proscénium je obsypané slamou. Môže to byť odkaz nielen na samotný dedinský kolorit textu, ale aj na to staré známe „slama mu trčala z topánok“.
Moderné poňatie hudby M. Burlasa zas aktualizuje tému hry, avšak nevytvára ďalšiu rovinu, má len funkciu predelov medzi obrazmi.
Režisér E. Kudláč sa v priebehu krátkeho času už po druhý raz predstavil ako tvorca v Štátnom divadle Košice. Zatiaľ čo v Dostojevského Zločine a treste ponúkol svojský a zaujímavý výklad tejto klasiky literatúry, v prípade Záborského Najdúcha to bol krok vedľa. Jednak sa jeho režijný zámer parodizovať Záborského a vysmiať sa z jeho spôsobu uvažovania a mravokárstva minul účinkom a jednak inscenácia, ktorú divák zúfalo sleduje celých 75 minút, je zmesou chaosu v hereckých výrazových prostriedkoch, v interpretácii textu i zmäteného režijného výkladu. Ak teda nejaký bol. Svoj postoj, zdá sa, vyjadril režisér pri premiére, keď po jej skončení vyšiel na javisko v teplákoch a teplákovej bunde. Aký je teda Kudláčov Záborského Najdúch? Divadelne nespôsobný, nudný, nepripravený. Z kritiky maďarónstva a zemianstva zameraného len na honobenie majetku veľa nevidieť. Divákovi ponúka ale niekoľko gagov, ktoré sú vystavané na podpásovom a prvoplánovo oplzlom humore. Motív najdúcha, aj keď sa v samotnom texte môže čítať až v druhom pláne, je na javisku nepodstatný. Postavy ho berú len ako spôsob, ako sa dostať v priestore z jednej strany na druhú. Keď už hovoríme o postavách, dovolím si pochybovať o tom, že režisér hercom v ich stvárnení pomohol. Každý z nich, a mimochodom, je ich tam dvadsať, hrá iné predstavenie – niekto s väčšou, iný s menšou chuťou bez konkrétnejšej dramaturgicko-režijnej motivácie.
Keďže Najdúch nemá vyslovene hlavné postavy, ale každá z nich je svojím spôsobom epizódnou, pokúsim sa o ich charakteristiku na základe jednoduchého deja.
Hoci je príbeh notoricky známy, pripomeňme si ho v skratke. Kobozyovci sú schudobnení zemania, ktorí majú veľké ambície uspieť v nadchádzajúcich voľbách na úradné miesto, preto sa upínajú na vyhliadku zlepšenia svojej situácie po úspešnej reštavrácii. Ich milovaný jedináčik Gejza je „študovaným“ kandidátom, ktorého výhru vo voľbách chcú zabezpečiť výhodným sobášom s Ľudmilou, dcérou bohatej zemianky Sajhy zo susedného chotára. Ľudmila je ale tajnou milenkou Gejzovho protikandidáta Jablonkaya a tajne sa s ním zosobáši, a napokon  po vyhorení rodičovského domu dostáva aj matkino požehnanie. Vo voľbách samozrejme vyhráva ten, kto lepšie zaplatí za hlasy – Jablonkay. Ako jedna z mnohých zápletiek sa ukáže aj výskyt nemanželského Gejzovho dieťaťa, o ktoré nemá nik záujem. To sa objaví práve vo chvíli „handlovania sa“ o manželstvo Gejzu a Ľudmily, a tak vďaka intrigám cigánky Kavky putuje najdúch z ruky do ruky, až sa dostáva k tým najlakomejším, ktorí sa k nemu priznajú – ku Kobozyovcom, teda tam, kam v skutočnosti aj patrí…
A čo na to herci? J. Úradník a Ľ. Blaškovičová ako predstavitelia zemanov z Chujavy Kobozyovcov hrajú svoje party s profesionalitou a jemnou parodickou štylizáciou. M. Soltész ako Gejza sa snaží ponúknuť komický nadhľad nad postavou, a tak jeho hlúposť a surovosť dopĺňajú zbrane, či už je to zelená gumená hadica na sťahovanie vína, ktorú využíva ako korbáč, alebo dar od Žida, puška. Hahurská zemianka Sajha Chreňovská je v podaní B. Drotárovej príliš exaltovaná, avšak jej poňatie postavy sa azda ako jedno z mála ponáša na, predpokladám, režisérom zamýšľanú paródiu alebo grotesku. H. Kecerová ako Ľudmila je miestami civilná a realistická, a vzápätí jej postava prechádza do hyperboly a štylizácie. I. Krúpa ako Jablonkay je na javisku prirodzený a aj vďaka tomu jeho scény vyznievajú vtipne a nenásilne. Cigánku Kavku hrá I. Pagáčová. Je prehnane hyperbolizovaná v pohybe, gestách i mimike. Jej postava je na javisku jedným z mála zdrojov komiky, a aj to iba na základe lacných oplzlých gest a sexuálnych narážok. Pomocník Kobozyovcov Gacek P. Cibulu je na jednej strane sošným stvárnením domýšľavej nadradenosti zemanov, na strane druhej práve svojou statickosťou a ignorantstvom vyjadruje herec aj svoj postoj k postave, ktorú stvárňuje. Jeho charakteristikou je ustavičné vypľúvanie slnečnicových šupiek. Komický moment ale nastáva pri jeho zmene z tvrdého chlapa na zničeného poloslepého človeka. Je to moment, ktorý jeho postavu konečne začleňuje do kontextu zmätku na javisku. S. Pitoňák ako Ošust vytvára vtipné mizanscény, keď má pred Sajhou hrať niekoľko postáv odrazu. Pomocou kŕčovitej gestikulácie a takmer zaostalého spôsobu vyjadrovania vypracoval svojej postave veľmi zaujímavý výraz, no napokon ho neudržal po celý čas predstavenia a postupne ho celkom opustil. P. Čižmár predstavoval ako Žid Läuser milé osvieženie tradičného dedinského prostredia; jeho postava už v texte nesie v sebe komickosť a metaforu. Nerozumiem však celkom scudzeniu jeho postavy v momente, keď mu liptovský furman z nevysvetliteľných dôvodov odtrhne bokombradu. Alebo to máme chápať ako priznanie jeho podvodníctva? F. Balog si ako Sajhin pomocník Chruňo našiel k postave cestu cez opakované používanie fistulového smiechu po takmer každej vete, do konca hry sa však nedozvieme, prečo. Vrcholom nepochopiteľnosti je však pre mňa postava farára Kozáka, ktorého hrá A. Palko. Na jednej strane si svoju postavičku veľmi dobre vystaval ako sparodizovaného hysterického homo- alebo asexuálneho exota (ťažko túto karikatúru definovať), na druhej strane je to z hľadiska dramaturgicko-režijného výkladu postavy znak potretia a popretia osoby a názorov samotného autora, ktorý sa práve prostredníctvom farára k problémom svojej doby a neduhom spoločnosti vyjadruje. Chyžná u Kobozyovcov Cica v podaní L. Dujavovej, Vlha A. Ballovej, vdova Rojkovička A. Krúpovej, jej dcéra Maňuša K. Horňákovej, prostí zemania Mrňúz (A. Bocsárszky) a Čipka (P. Vaco), ako aj furmani Holba (J. Zetyák) a Fedor (T. Diro, prečo má pri speve mikrofón?), či nezrozumiteľný Chreňovský Ľ. Záhona ponúkli, čo ich predstavitelia v rámci svojich hereckých skúseností a možností mohli svojim postavičkám dať, hoci ich konanie je málokedy z akcie, či textu jasne čiteteľné.
Aký je teda Najdúch v Štátnom divadle Košice? Podľa môjho názoru, zlým a necitlivým hraním sa na nové poňatie klasiky. Ponúkať toto inscenovanie poučenému divákovi pravdepodobne vyvolá prinajmenšom rozpaky. Pre žiakov škôl je zasa nevhodný absolútne posunutý výklad myšlienok a ideí klasika slovenskej literatúry. A to je veru škoda a už spomínaný „krok vedľa“.
Hana Rodová
publikované online 31. 12. 2012

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.