Oranžový muž nás z horiaceho domu nezachráni

Elfriede Jelinek: Endsieg/Dobytie

Preklad a dramaturgia: Martin Kubran

Koncept, úprava, réžia: Dávid Paška

Koncept, scéna: Julius Leon Seiler

Koncept, kostýmy: Maria-Lena Poindl

Hudba: Ivan Acher

Produkcia: Michal Denci

Kamera: Ráchel Rimarčíková

Zvuk: Filip Kriváň

Svetlo: Martin Puškár

Báseň prebásnil: Milan Richter (Todesfuge/Fúga smrti Paula Celana)

Účinkujú:

Zuzana Fialová

Robert Roth

Annamária Janeková

Dávid Hartl

Premiéra 7. a 8. novembra 2025 v Divadle Malá scéna v Bratislave

Režisér Dávid Paška sa v posledných rokoch na slovenskej divadelnej scéne čoraz výraznejšie etabluje. Inscenáciou Endsieg/Dobytie nadväzuje na svoju predchádzajúcu tvorbu, v ktorej sa systematicky venuje politickým a historickým témam. Po inscenáciách Krvavé sonety (Divadlo P. O. Hviezdoslava), Tatarka(Slovenské národné divadlo) a Negatívy snehu (Wetzler, Vrba, Schaumann, Lux) (Divadlo Jána Palárika v Trnave) sa tentoraz obracia k americkej politickej realite po znovuzvolení prezidenta Donalda Trumpa, alebo, ako ho nazýva Jelinek, Oranžového muža.

Americká kultúra je v inscenácii okrem textu zastúpená aj mnohými vizuálnymi prvkami. Kovbojská hudba a projekcie už v úvode nastavujú atmosféru divokého západu, ktorú ďalej rozvíja aj scénografia. Tá pripomína Biely dom, no v zmenšenom „westernovom“ prevedení, akoby išlo o kulisu z lacného žánrového filmu. Javisko je zaplnené slamou, ktorá hercom doslova „trčí z topánok“, a tento obraz dotvára aj dojenie kravy v podaní Zuzany Fialovej. Americký kontext naznačuje aj úvodný kostým Dávida Hartla – holá hruď, veľké džínsy a šiltovka s ikonickým nápisom Make America Great Again, odkazujúcim na hnutie MAGA. Vizuálne a zvukové prvky inscenáciu jednoznačne situujú do prostredia Spojených štátov amerických a pracujú so stereotypmi, ktoré si s touto krajinou spájame.

V úvode predstavenia herečky Zuzana Fialová a Annamária Janeková sedia pred hnedým plátnom a unisono recitujú text o mlieku. Mlieko sa v týchto počiatočných slovách stáva symbolom udalostí, ktoré k nám prichádzajú. Herečky neustále opakujú, že my ako spoločnosť to mlieko pijeme bez ohľadu na okolnosti. Pijeme ho, a tým nekriticky konzumujeme udalosti a informácie ako deti, ktoré sú síce nevinné, no aj nesvojprávne – a my sa na to vyhovárame, pretože dav, ktorý pije mlieko, je akoby nevinným dieťaťom. Keď sa plátno strhne, Zuzana Fialová drží v ruke zbraň. Tá podľa „čechovovskej tradície“ niekoľkokrát počas predstavenia vystrelí. Výstrely symbolizujú jednotlivé dejstvá, ktoré herci nazývajú „ďalším kolom“, čím sa vždy dostanú k novej téme.

Postavy sa v jednej zo scén objavujú v kožených motorkárskych odevoch, inscenácia zároveň pracuje s viacerými narážkami na Elona Muska, prezentovaného ako Trumpov „nohsled“. Vidíme aj odkazy na golf a americký futbal ako typické americké športy, tiež na reklamy symbolizujúce konzumnú spoločnosť či na solárium ako obraz túžby po umelo dokonalom tele. Dávid Paška spolu so scénickou výtvarníčkou pracujú so stereotypmi spojenými s USA a jej obyvateľmi, ktoré postupne vrstvia  do farebnej gýčovej koláže. Hoci Jelinekovej text tematizuje americkú politickú realitu, v mnohých ohľadoch až znepokojivo pripomína tú našu. Od kritiky konzumerizmu a nefunkčnej spravodlivosti, cez popieranie klimatickej krízy, až po vieru v dezinformácie, postrelenie politického lídra a slepé nasledovanie voličmi. Herci opakovane označujú motív slovom „mirákolo“. V Jelinekovej texte ide o explicitný odkaz na atentát na amerického prezidenta Donalda Trumpa a na spôsob, akým sa z násilnej udalosti okamžite stáva politický symbol. Paškovo inscenačné čítanie však tento moment rozširuje aj do nášho kontextu –  atentát na slovenského premiéra majú mnohí stále v pamäti. Opakovanie slova „mirákolo“ preto neznie ako oslava záchrany života, veď nikomu nemožno priať smrť, ale ako ironické pomenovanie mechanizmu, v ktorom sa zranený líder premieňa na martýra. Samotný fakt prežitia sa stáva súčasťou politického kapitálu a „zázrak“ funguje ako nová legitimizácia moci. V sarkastickom tóne, s akým herci toto slovo vyslovujú, cítiť skôr znepokojenie nad tým, ako rýchlo sa z tragédie rodí mýtus a ako ľahko sa kolektívna empatia mení na bezvýhradné nasledovanie.

Úvodný obraz inscenácie s Annamáriou Janekovou s obväzom cez oči odkazuje na justíciu a spravodlivosť, ktoré sú podľa Jelinekovej textu narušené, popierané a znásilňované. Tento motív  rozvíja ďalší obraz s touto herečkou, keď porodí dieťa, ktoré nechcela – dieťa pripomína amerického prezidenta. Pôrod sa odohráva v drevenom dome na slame, čo umožňuje čítať túto scénu aj ako parafrázu vianočného príbehu o narodení Ježiša Krista. Odkazy na kresťanstvo sa v inscenácii objavujú opakovane, napríklad v scéne, v ktorej Roth „dabuje“ premietaný obraz s Ježišom. V tejto súvislosti nadobúda význam aj replika „mier si vás získa, ale tam, kde ste“.  Možno ju vnímať ako ironický komentár k politickým naratívom, ktoré apelujú na utečencov z krajín zasiahnutých vojnou, aby „zostali doma“ a riešili svoje problémy vo vlastnom priestore, namiesto toho, aby hľadali bezpečie inde. Takéto argumenty často pracujú s predstavou, že presídlenie do inej krajiny je prejavom zlyhania či neochoty niesť zodpovednosť za vlastnú spoločnosť. Replika však odhaľuje napätie medzi abstraktným volaním po mieri, ktorým sú známi mnohí politickí predstavitelia dneška, a konkrétnou skúsenosťou tých, ktorí pred vojnou neutekajú z pohodlnosti, ale z obavy o holý život.

Inscenácia prináša rýchle herecké zmeny, filmové strihy a naratívny typ herectva. Text je prednášaný vo veľmi vysokom tempe, miestami až recitatívne, pričom neobsahuje priamu reč ani klasické dialógy, ale pozostáva z dlhých monológov. Herci podávajú kolektívny herecký výkon, v ktorom sa ich prejav neustále mení – miestami pôsobia jemne a citlivo, inokedy drsne, hrubo a nahnevane. Texty prednášajú s istým odstupom a jemnou iróniou v hlase, a to najmä v momentoch, keď zaznievajú zdanlivo „pochvalné“ slová na adresu amerického prezidenta. Objavuje sa aj odkaz na mýtus o Oidipovi –  ako vedomé hranie sa s divadelnosťou a s mechanizmami reprezentácie. Naratívna povaha inscenácie, rýchle tempo prednesu a veľké množstvo textu kladú na hercov mimoriadne nároky, čo si vyžaduje presnosť a koncentráciu – záleží na každom slove, na jeho rytme, intonácii a spôsobe pointovania. Najvýraznejšie pôsobí herectvo Zuzany Fialovej, ktorá mimikou a presným posadením hlasu dokáže najlepšie vystihnúť sarkastickú povahu Jelinekovej textu a udržať balans medzi iróniou, odstupom a vnútorným napätím.

Inscenácia miestami pracuje s doslovnou obraznosťou, napríklad v obraze, v ktorom herci zošívajú plátno a vytvárajú patchwork – „na hrubé vrece hrubá záplata“ – ako pokus spojiť nespojiteľné. Zvuk cvakajúcich zošívačiek pripomína streľbu zo zbraní či rytmus pochodov, čím sa z banálneho úkonu stáva násilný, hrozivý odkaz. Tento motív vyústi do obrazu horiaceho domu, ktorý vyznieva ako priamočiara metafora stavu sveta – domu, ktorý nám horí pred očami. Významným inscenačným princípom je aj využitie live cinema, ktoré sprostredkúva pohľady cez škáry a z nečakaných uhlov. Divák tak získava prístup nielen k tomu, čo sa odohráva na javisku, ale aj k vnútorným, intímnejším priestorom domu, v ktorom prebiehajú jemnejšie, osobnejšie scény, vrátane záverečného obrazu „pekla“:  dom horí a herci kričia, ako im je teplo. Live cinema je premietané na malé plátno na zadnom horizonte a veľká časť javiska zostáva zámerne prázdna.

Inscenácia Endsieg/Dobytie je dôkazom, že naratívne divadlo môže byť mimoriadne živé, dráždivé a divácky podnetné. Fragmentárna štruktúra, preexponovaná obraznosť a vysoké tempo tu nefungujú ako bariéra porozumenia, ale ako motor, ktorý diváka neustále udržiava v strehu a núti ho aktívne skladať významy – a práve v tom spočíva divadelná energia tejto hry. V ponuke súčasnej slovenskej scény pôsobí Paškovo inscenačné čítanie ako výrazne artikulovaný, sebavedomý divadelný jazyk, ktorý pracuje s presným, všeobecným a zároveň konkrétnym textom. S hercami ho dokáže pointovať tak, aby hovoril o Amerike aj o nás. Režisér pritom nepodlieha ilustratívnosti; podporuje mnohoznačnosť Jelinekovej textu a premieňa ho na presnú a znepokojivo aktuálnu výpoveď o svete, v ktorom spoločnosti konzumujú mocenské naratívy bez odporu, násilie sa normalizuje a zložité problémy sa redukujú na jednoduché, upokojujúce odpovede. Výrazné presahy do popkultúry – napríklad reklamné „prestávky“ ironicky komentujúce konzumnú spoločnosť – nepôsobia ako efektné vsuvky, ale ako organická súčasť celku. Sila inscenácie spočíva v dôslednej práci s metaforou, iróniou a sarkazmom, ktoré v konečnom dôsledku pôsobia oveľa presnejšie a bolestivejšie než akákoľvek doslovná kritika. Obraz horiaceho domu tu nie je len ilustráciou klimatickej či politickej krízy, ale silným varovaním pred stavom sveta, v ktorom sa katastrofa stáva normou a „teplo“ sa ešte chvíľu dá vydržať.