Od slabej predlohy k chabej inscenácii

Réžia: Ján Janča
Dramaturgia: Tomáš Hájek
Scéna: Anna Revická
Kostýmy: Terézia Kosová
Hudba: Jozef Miklós
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Svetelný dizajn: Zuzana Hurová
Účinkujú:
Gréta: Petra Blesáková
Bruno, Doktorka: Braňo Mosný
Žermén: Tomáš Vravník
Filip: Martin Križan
Igor: Michal Jánoš
Korytnačka: Tomáš Mosný
Divadlo Jána Palárika v Trnave tvorí aj pre detských divákov a diváčky. Ponúka im vlastné inscenácie, no i pravidelné hosťovania iných divadiel, program Čítam, či tu i rôzne tvorivé dielne. K starším inscenáciám, ktoré majú na repertoári (Traja tučniaci, Modrý vták a Malý princ) pribudla Veľryba Gréta.
Knihu Gréta napísala Andrea Gregušová a vydalo ju štúdio Egreš, ktoré má na konte viacero graficky pútavých publikácií. Svojou tvorbou kultivujú estetické vnímanie malých čitateľov. Navyše s ich prácou je silne spojené environmentálne cítenie, čo nielen deklarujú, ale aj dodržiavajú pri praktických veciach, ako je výber papiera na tlač kníh a podpora filozofie pomalosti. Rozprávku Gréta vydali v roku 2018. Dopyt po nej sa prejavil aj skorou dotlačou a vydaniami v anglickom, českom a maďarskom jazyku. Viac ako príbeh je hodnotou knihy jej výtvarná stránka (ilustrácie Nastia Sleptsova) a predovšetkým edukácia v oblasti environmentálneho cítenia. Na konci knihy o veľrybe, ktorá stratí hlas, pretože je more plné odpadkov, je malý atlas veľrýb a dvojstránka venovaná znižovaniu množstva odpadu. Krátkymi textami a obrázkami približujú autorky deťom viackrát použiteľné tašky, fľaše, či vrecúška na nákup potravín a tiež recyklovanie odpadov.
Samotný príbeh o Gréte je veľmi prostý a konanie často nemotivované. Autorka si pomáha vetami ako napríklad: „Iste viete, že veľryby nerady čakajú.“ Gréta bez hlasu stretne v čakárni u lekárky žraloka s vylámaným zubom, korytnačky, ktoré namiesto medúz požrali igelitové tašky, delfína s ranou na plutve od rybárskej siete a chobotnicu s vyrážkami. Úhor ochorel z priveľkej lodnej prepravy a kraby z toho, že sa nasťahovali do konzerv a plechoviek. Morské zvery lieči (paradoxne) človek – doktorka Zvieracia.
Na stránkach Bibiany – revue o umení pre deti a mládež polemizovali o dvoch knihách s veľrybami, ktoré vyšli v roku 2018 aj literárni vedci a vedkyne. Okrem Gregušovej Gréty to bola aj Gerda, príbeh veľryby od Adriána Macha a Patra Kaveckého. David Dziak upozorňuje na silný marketing týchto kníh (okrem iného možnosť zakúpiť si súvisiace predmety od maľovaniek a tetovačiek po vankúše). Príbehu však vyčíta enumeratívnosť a banálne riešenie konfliktu. Zuzana Stanislavová v kontexte pôvodnej slovenskej prózy pre deti a mládež roka 2018 hodnotí knihu ako úžitkovú literatúru (vníma dôraz na edukáciu) a konštatuje, že ak by knihu hodnotila kritériami umeleckej literatúry, muselo by byť hodnotenie oveľa kritickejšie.[1] Gréta Andrey Gregušovej nepatrí k tomu najlepšiemu, čo v oblasti slovenskej literatúry pre deti v posledných rokoch vyšlo a ako problematický môžeme vnímať aj jej prenos do dramatickej podoby. Autorka knihy sa nevenuje vysvetleniu, prečo je hlavná postava speváčka. Tieto morské cicavce vydávajú špecifický zvuk a práve preto sa hovorí, že veľryby spievajú. No to, čo pri čítaní môže dospelý dieťaťu rýchlo vysvetliť, v divadelnej adaptácii chýbalo. Druhou ťažšie prenositeľnou zložkou sú opisy a nimi vyvolané pocity: slnko sa oprie o hladinu mora, more sa kolíše a šumí, či obrazné opisy pohybu jednotlivých morských živočíchov. To, že Gréta nie je bezproblémovým námetom pre javiskové spracovanie, dokazuje aj dramatizácia Lucie Mihálovej. Od knihy sa líši nielen mnohými detailmi, ale aj štruktúrou príbehu. Vo výsledku pôsobí predloha ako prekážka na ceste k inscenácii. Pre účely divadelného stvárnenia bolo potrebné dodať príbehu motivácie a hlbšie súvislosti. Jednotlivé zvieratá sú v hre už od počiatku – sú členmi hudobnej skupiny a Gréta je speváčkou. Na skúške sa pohádajú, Gréta príde o hlas a znova sa všetci stretnú v čakárni u lekárky. Babičku Priscilu z knižnej verzie príbehu iba spomenú, nie je to ona, kto Gréte poradí. Hlavým ťahúňom deja je jej brat Bruno. Kapelu tvoria basgitarista žralok Žermén, gitarista úhor Igor a na bicie hrá chobotnica Filip. Kapela je však čisto formálny motív dramatizácie. Režisér inscenácie Jan Janča nevyužil muzikálnosť hercov, v inscenácii znie nevábna reprodukovaná hudba Jozefa Miklósa a herci iba predstierajú hru na hudobné nástroje vyrobené z plastových odpadov.
Ani výtvarníčky scény (Anna Revická) a kostýmov (Terézia Kosová) neponúkli silné estetické podnety. Scénografka umiestnila doprostred javiska konštrukciu inšpirovanú trupom veľryby. Evokuje jej kostru – rebrá. Nápad je to inšpiratívny, no režisér ho nijako nevyužil. Stala sa len dekoráciou. Sú na nej umiestnené hadice, do ktorých trúbením zvolajú v závere všetky morské živočíchy. Keď sa im to podarí, rozsvietia sa. To len zvýrazňuje „kolotočiarsku“ atmosféru, ktorú výtvarná stránka inscenácie má. Podporuje ju aj svetelný dizajn Zuzany Hurovej. Výtvarníčka kostýmov Terézia Kosová reagovala na ideu kapely, ktorou sa inscenácia začína. Gréta a rovnako jej brat Bruno majú dlhé kabáty zakončené v tvare plutvy. Grétin zovňajšok je doplnený trblietavými topánkami, výraznými umelými mihalnicami a namodro nafarbenými perami. Svojím výzorom nevzbudzuje sympatie, evokuje skôr druhotriednu barovú speváčku. Všetky javiskové postavy majú zovňajšok doplnený maľovaním tváre a čela. Toto líčenie nie je významotvorným znakom, je skôr ilustratívne, no vo väčšine prípadov nie je jasné, čo má predstavovať. Pri ostatných členoch kapely sa snažila výtvarníčka čerpať z idey rockbandu. Najviac sa jej to podarilo pri kostýme žraloka. Ide o dlhý kabát s alúziou na žiabre (ružové pásiky) a golierom v tvare roztvorenej žraločej papule. Drsného tvora evokovali aj mohutné červené topánky „kanady“. Chobotnica má koženkovú bundu, na ktorej sú došité chápadlá z identického materiálu. Diskutabilný je aj kostým úhora. Tvorí ho celotelový lesklý overal s baletnými piškótami. Azda ide o inšpiráciu nejakým extravagantným producentom elektronickej hudby, keďže je to elektrický úhor, no hercovmu koncipovaniu postavy ani celkovej estetike inscenácie to na úspechu nepridáva.
Režisér nepracoval s detailmi kostýmov, ako je napríklad odnímateľný žraločí zub a jednotlivé prvky scény boli tiež len nefunkčnou dekoráciou. Práca s rekvizitou tu absentovala. Na javisku sú od začiatku plastové sudy, pneumatiky a siete naplnené vrecami na odpad. V prestávkach medzi jednotlivými výstupmi padajú z povraziska prázdne pet fľaše a otvorom v zadnej časti javiska pribúdajú vrecia so smetím. Jeho pribúdanie na javisko (teda do oceánu) nie je dostatočne scénicky, režijne stvárnené. Nevzniká tu apel, pocit pribúdajúceho a všetko gniaviaceho odpadu. Ekologická téma sa z inscenácie vytratila. To, že sú všetci chorí z odpadkov, prichádza v deji neskoro a pointa, v ktorej morské živočíchy vyhádžu odpadky z mora na breh, je kontraproduktívna. Deti dostanú informáciu, že morské živočíchy si s tým vlastne poradia aj samé. Priveľký priestor má úvodné hašterenie sa kapely a najsilnejšou témou inscenácie sa tak stávajú kamarátske vzťahy a schopnosť ospravedlniť sa.
Na tomto podklade už potom len ťažko očakávať obstojné herecké výkony. Základným pohybovým prvkom účinkujúcich sa stalo mierne vlnenie sa ako reakcia na imaginárne prúdenie vody. Tento pohyb je zakrátko nefunkčný, zbytočný až nezámerne komický. Obzvlášť predstaviteľka Gréty Petra Blesáková sa ocitla v náročnej úlohe. Kým v predlohe veľryba nemôže spievať, ale rozprávať áno, tu po úvode, kde herci prvoplánovo zahrajú rozhádanie sa kapely dva týždne pred koncertom, stratí Gréta hlas úplne. Potom už je herečka odkázaná len na výrazové prostriedky tela a mimiky. Nenašla si však žiadnu špecifickú štylizáciu. Ostala pri vlnivom pohybe tela a vystretých dlaniach, ktoré mali evokovať plutvy.[2] V prejave pracovala skôr so zápornými Grétinými vlastnosťami. Tá je (aj vďaka kostýmu) v konečnom dôsledku nie obeťou neekologického konania ľudstva, ale namyslená barová speváčka. Všetky sympatie na seba preberá jej brat Bruno. A to aj vďaka hereckému stvárneniu Braňa Mosného. Nesnažil sa silene „hrať pre deti“. Jeho pohybovou štylizáciou je tanečný krok a do rečového prejavu primiešal niečo z tvrdej trnavčiny. Sestre napríklad vyčíta: „S tebú je to horšé jak s malú ikru!“[3] V texte je viacero „vtípkov“ pre dospelých. Otázkou je, či sú súčasťou dramatizácie, alebo je ich autorom Mosný. Bruno hľadá svoje okuliare „rajabeny“ (alúzia na známu značku Ray-Ban), konštatuje, že doktorka bude mať „nátresku“, bojí sa, aby ich niekto „nepredplával“ a sťažuje sa na podvodné zdravotníctvo. Medzi aktualizácie pre rodičov, ktorí prišli s deťmi do divadla, patrí aj stvárnenie žraloka ako konšpirátora. Podľa neho ich chce ľudstvo vyhubiť, aby sa mohlo nasťahovať do mora. V týchto častiach má Tomáš Vravník dobrý podklad na kreovanie úlohy. Výborný je, keď sa v čakárni sťažuje, že nik nie je na recepcii, no z jeho neistých odpovedí sa môžeme dovtípiť, že recepčné zožral on. Braňo Mosný stvárňuje okrem Bruna aj Doktorku. Divákom ostáva utajený tvorivý proces, no môžeme sa len domnievať, že inscenačný tím dlhšie hľadal spôsob, ako zobraziť lekárku v potápačskom neopréne, ktorá vpláva veľrybe do hrdla. Konštrukcia veľrybej kostry, ktorá je dominantou scénografie, napovedá, že možno na to výtvarníčka pri navrhovaní scény myslela. Doktorku však stvárňuje Braňo Mosný pomocou svojej nohy. Na časti od chodila po koleno má bielu podkolienku. Na ňu nasadí potápačské okuliare a priložením svojich rúk k predkoleniu vytvára ľudskú postavu. Toto riešenie, hoci sa na prvý pohľad zdá ako nápadité, pôsobí v neistej inscenácii ako z núdze cnosť. Do postavy Korytnačky zhmotnila autorka dramatizácie edukáciu o odpadoch. Kostýmová výtvarníčka ju zaodela ako starú dámu – do zelenej sukne s dĺžkou nad kolená a mokasín. Jej zovňajšok, pochopiteľne, dotvára pancier na chrbte herca. Tomáš Mosný zobrazuje starú Korytnačku pomalými pohybmi a dlhšími odmlkami, počas ktorých zaspí. Má ich veľmi dobre dávkované a načasované. Jeho prejav má komický efekt, no učiteľka Korytnačka v jeho podaní ostáva zároveň aj nositeľkou múdrosti a skúsenosti.
Po zhodnotení výtvarnej, hudobnej i režijnej stránky ostáva len prosté konštatovanie, že inscenácia Veľryba Gréta neobstojí ani pri veľmi znížených nárokoch na divadelnú tvorbu pre deti.

---

[1] Literatúra:
DZIAK, Dávid. Z priemerných rozprávok knižné hity alebo Súčasná pseudokritika detskej literatúry. In Bibiana, 2019, roč. 25, č. 1, s. 34 – 36.
STANISLAVOVÁ, Zuzana. Fantázia a poznávanie v tvarových a hodnotových premenách. In Bibiana, 2019, roč. 25, č. 3, s. 1 – 11.[2] Zvieracia postava sa dá v činohernom divadle stvárniť nápadito, bez afektu a prvoplánových „barličiek“. Dôkazom je napríklad výkon Lucie Jaškovej, ktorá v inscenácii Muflón Anciáš (2011) v SKD Martin hrala dážďovku.[3] Zdroj: Zápisky recenzentky na predstavení.