O umení hereckom…

Preklad: Elena Flašková
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudba: Monkey
Réžia: Peter Mankovecký
Osoby a obsadenie:
Marc: Martin Horňák
Serge: Ján Kožuch
Yvan: František Výrostko
Premiéra inscenácie: 16. apríla 2010 v Štúdiu Slovenského komorného divadla, Martin
Martinská dramaturgia (Róbert Mankovecký) si v prípade divadelnej hry Kumšt francúzskej dramatičky Yasmniny Reza nemohla zvoliť lepšie. Nielen kvôli autorke hry, ktorá je prekladaná do nespočetného množstva jazykov a ktorá bola za svoju dramatickú tvorbu dokonca niekoľkokrát ocenená najvyššie stojacou cenou vo Francúzsku – Molierovou cenou. Ale aj zo žánrového hľadiska. Hra je priam školskou ukážkou (v tom najlepšom zmysle slova), ako je možné bravúrnu čistú komediálnu artistnosť spojiť so satirou, a to tak, že satira je vždy jej „dobrou“ podstatou…
Kumšt je však veľkým prínosom do repertoáru divadla aj z iného dôvodu. Poskytuje martinským hercom – opäť – veľký priestor pre ukázanie ich majstrovstva. Je síce komornou hrou, čo zvyšuje nároky na jej realizáciu, ale Martin má to šťastie, že má vo svojich radoch veľmi silných „hráčov“. Medzi nich nepochybne patria aj Martin Horňák, Ján Kožuch a František Výrostko, ktorých si režisér Peter Mankovecký vybral.
Základná dejová línia je – ako to už býva tým najlepším zvykom Yasminy Reza – jednoduchá, ale v psychologických súvislostiach života jej postáv veľmi zložitá, navyše však výsostne na „tepe“ doby. Zaoberá sa síce večnými témami ako cena priateľstva, daň za život v hojnosti, pokrytectvo, hranica medzi etikou a hýrením a pod., ale neustálymi odkazmi na dnešok či už úvahami o osamelosti, sebaodhaľovaním myšlienok a tajných túžob a trápení a akcentáciou „chlapáctva“, neustále v podtexte poukazuje na zázemie vzniku rôznych nezdravých javov v súčasnom živote nás všetkých. Režijná koncepcia Petra Mankoveckého tento akcent zachovala.
Základnou príbehovou líniou je stretnutie troch priateľov u jedného z nich, aby išli spolu na večeru. „Hostiteľ“ Serge (Ján Kožuch) si ale kúpil biely obraz od vysoko ceneného umelca za veľmi premrštenú cenu (200 000), čo roztáča kolotoč lepšie alebo horšie skrývaných averzií priateľov voči sebe, pretože tak obraz, ako aj cenu obaja priatelia hostiteľa považujú za nezmyselnosť a veľmi ťažko sa im toto vedomie skrýva.
Scénograf Jozef Ciller hru vsadil do čisto bieleho prostredia, v ktorom jeho „umeleckú“ sterilitu narúšali iba postavy a hra so svetlami, ktoré podobne ako jedna z postáv – Yvan (František Výrostko) – hľadali v bielej aj nejakú inú farbu…
Kým hudba (Monkey) zdôrazňovala komediálny rozmer hry, scénografia tak spolu hlavne s postojom postavy Marca (Martin Horňák) do deja prinavracala satiru (veď obdivovať čisto bielu farbu iba preto, že je blanc! Je smiešne!), v jej najostrejšej podstate.
Od premiéry inscenácia výrazne pokročila v stabilizácii typov všetkých troch postáv, aj keď za posledné sezóny v inscenácii z typového hľadiska najväčšiu príležitosť dostal František Výrostko, ktorého Yvan postupne, čím ďalej tým viac, prekvapoval a očarúval a v záverečnom obraze svojou plačlivosťou a zároveň komediálne veľmi dobre vyznievajúcou snahou o jej zakrytie – si získal srdce hádam každého. A to aj napriek zdravotným problémom, ktoré pravdepodobne ovplyvnili lepšiu zladenosť všetkých troch hercov a sústredenejšiu koncentráciu na typy, ktoré stvárňovali (ako komické im nevychádzali napríklad priame prehovory na divákov či ostrejšie strety). Aj napriek tomu hra v inscenácii ožila a herci ju navyše – oproti bratislavskej inscenácii – obohatili o jej ďalší akcent, stala sa viac príbehom o starnúcich mužoch, ktorí „zabudli“ na hodnotu priateľstva. Inscenácia tak síce mala v menej ostrej podobe anekdoticko-satirickú podstatu Rezinho príbehu, jej veľkým kladom bola práve táto vzťahová rovina a jemné pohrávanie si s absurdnosťou celej situácie. Taktiež scénografický koncept, ktorý podčiarkoval absurdnosť obdivu k bielej…
Významovo neukotvene však pôsobili niektoré režijné postupy (inscenácia by zaujímavejšie vyznievala iba v herecko-scénografickom rozmere), hlavne tie, prostredníctvom ktorých chcel P. Mankovecký oddeliť monológy všetkých troch postáv určené nám divákom od ich spoločných akcií všetkých postáv. Riešenie týchto scén bolo viac ako školometské, často až nemotorné. Na hercov sa svietilo samostatne a navyše sa aranžovali nejakým spôsobom „bokom“, prípadne po zmene svetla a jeho farebnosti napríklad na modrú, fialovú atď., v monologických častiach sa opätovne osobitne nasvietili či mali inak zostať „iní“ – napríklad v postoji tak, aby sa na nich sústredila pozornosť až na úrovni detailu.
Ak herci vedeli narábať s odhaľovaním vnútorného prežívania svojich postáv či s nadväzovaním kontaktu s publikom i cez niekedy polorétorské monológy, osobité oddeľovanie ich konania svetlom či ich nenáležité umiestňovanie „bokom“, ktoré nemalo hlbšie motivické a vzťahové prepojenie na ich samostatné výstupy bolo redudantným. „Zvýznamnenie“ monológov napríklad tak svetlom, ako aj osobitým umiestnením postáv v hracom priestore svetlom tak, aby bolo jasné, že ide o vybočenie zo základnej dejovej línie – „iba“ o ponor do seba, neprinieslo na javisko nielenže nič nové a bolo iba schématickým ilustrovaním základnej režijnej koncepcie. Na zvýraznenie odlišnosti týchto výstupov úplne postačovalo ich charakterizovanie hercami. Navyše, keď herci prestali rešpektovať to, že sú „zrazu“ v modrej, a nevedno prečo posledný, ktorý hovorí, je v nej ešte stále, aj napriek tomu, že pri monológoch jeho predrečníkov už svetlo na nich svietilo, tieto „oddelené“ výstupy prirodzene významovo poprepájali s celým priebehom inscenácie (napr. záverečný obraz s monológom M. Horňáka po pomaľovaní bieleho obrazu stierateľnou fixkou a spoločnom zotieraní kresby). Určite však ešte všetci traja herci musia prísť na to, ako sa do nich dá viac zapojiť publikum, aby účinok nezostal iba na type monológov, osvedčených „premosteniach“ komickými vsuvkami, ale aby bol zapojený aj podtext inscenácie/textu.
Na inscenácii martinského Kumštu je ale možné veľmi dobre inteligentne sa zabaviť, pretože humor smeruje okrem tradičného výsmechu z našich „necností“ aj k satire, ktorá podporuje a rozvíja humánne princípy života. Je možné tiež s pôžitkom sledovať herecký kumšt, ktorý nie je iba biely, ale rôznofarebný – a nielen vďaka textu Yasmine Rezy.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.