Niekedy stačí aj málo

Réžia a libreto: Martin Kákoš, hudba: Ľubomír Horňák, texty piesní: Marián Brezáni, scéna: Pavol Andraško, kostýmy: Ľudmila Várossová, choreografia: Mário Radačovský
Osoby a obsadenie:
Mata Hari: Sisa Lelkes Sklovská, Vadim Maslov: Patrik Vyskočil, Konferenciér: Pavol Plevčík, Prvý, druhý, tretí: Dávid Hartl, Lukáš Pišta, Vladislav Plevčík, Pierre Bouchardon: Ján Mistrík, Georges Ladoux: Dušan Kaprálik, Gabriel Astruc: Martin Kaprálik, Carl Krämer: Róbert Halák, Generál Maslov: Karol Čálik/Dušan Jarjabek, Rudolf MacLoud: Štefan Kožka, Sestra Léonida: Jana Lieskovská, Ženský zbor: Danuša Pelcrová, Katarína Čillíková, Biela tanečnica: Klaudia Bittererová/Gabriela Urbanová, Čierna tanečnica: Katarína Košíková/Mária Majeríková, Zlatá tanečnica: Katarína Kaanová/Magdaléna Čaprdová,
LUK.dance company: Veronika Handzušová, Viktória Pažitná, Zuzana Martinčeková, Martina Chválová, Gabriela Urbanová, Barbora Bláhová, Natália Némethová, Martin Mikulášek, Kristián Sedláček, Patrik Ščasnovič, Dan Datcu, Marek Kocák, Lukáš Onufer
Premiéra: 14. septembra 2013 v Divadle Nová scéna
Recenzia písaná z reprízy 30. novembra 2013
Záhadná a legendami opradená Mata Hari, prvá tanečnica, ktorá vystúpila pred publikum prakticky nahá, a ktorú v roku 1917 popravili za dvojitú špionáž, neustále púta a fascinuje nielen umelcov. Jej pseudonym (civilné meno Margaretha Geertruida „Margreet“ Zelle MacLeod) je synonymom hriechu, nebezpečenstva aj ženskosti. Podľa jej životopisu vzniklo niekoľko kníh a hraných aj dokumentárnych filmov. Bolo už len otázkou času, kedy po jej životnom príbehu siahne aj muzikálová scéna.
V období prelomu tisícročí, keď sa naplno roztočil vír pôvodných česko-slovenských muzikálov napísaných podľa rôznych historických či životopisných príbehov, si námet o Mate Hari nenašiel uplatnenie. Po rokoch však muzikálových tvorcov predsa len zlákala tematika príbehu tajomstvami opradenej tanečnice – a to paralelne hneď v dvoch divadlách. V pražskom Divadle Broadway a na bratislavskej Novej scéne. Nejde však o koprodukciu, ako to bolo kedysi s muzikálmi Kleopatra, Rebelové či Tři mušketýři. Pražská inscenácia s hudbou hitmakera Michala Davida, ktorý vlastný muzikál vyprodukuje skoro každé dva roky (!), v trojitej alternácii hlavnej postavy mala premiéru 26. 9. 2013. Nová scéna českých kolegov (či konkurentov?) predbehla takmer o týždeň (14. 9. 2013). V propagácii možno ešte skôr, keďže fotografia poodhalenej Sisy Sklovskej ako exotickej Maty Hari propagovala muzikál na bilbordoch už dávno pred premiérou. Ostatné informácie o novom diele ostávali však zatajené.
Po odchode Jozefa Bednárika do dôchodku ho na poste popredného slovenského muzikálového režiséra nahradil Martin Kákoš. Jeho inscenácie sa sústreďujú vždy na triezve vypovedanie silného príbehu, jednoduchú, pritom veľkolepo pôsobiacu výpravu a snahu o kooperáciu všetkých troch základných zložiek muzikálového diela – hudby, tanca, herectva. Aj pri réžii muzikálu Mata Hari sa pre neho stalo najdôležitejším triezve vyrozprávanie veľkého príbehu ženy, ktorá sa vďaka svojmu osudu stala nesmrteľnou. Na javisku teda vidíme základnú os životnej cesty slávnej agentky. Od jej svadby s vojakom Rudolfom MacLeodom až po jej popravu. Do toho režisér a autor libreta v jednej osobe vložil retrospektívny motív: na začiatku sa dozvedáme o smrti známej tanečnice a postupne sa vraciame k počiatkom príbehu. Lenže dialógy sú priveľmi stručné, nevýpovedné a ženú dej rýchlo k hlavnému vyústeniu (napriek tomu inscenácia trvá takmer tri hodiny). Postavy len rýchlo referujú základné informácie, ale neostáva tu čas ani priestor na výraznejšiu analýzu či už prostredia, alebo ústrednej témy – osobnosti Mata Hari. Z replík iných postáv sa o nej paradoxne dozvieme viac, než z jej vlastných výstupov. O živote, osobnosti a strastiach hlavnej postavy nás zároveň informujú len veľmi okrajovo, povrchne a muzikál nám predovšetkým neponúka na túto femme fatale nijaký názor. Aká vlastne bola? Ako to bolo s jej kariérou? Ako to bolo s jej špionážou? Ako ju vnímajú súčasní slovenskí tvorcovia? Akýkoľvek motív či téma sa rýchlo strácajú v prívale nových, ale taktiež len naznačených. Dialektika hlavnej hrdinky (či antihrdinky?) tu nie je prvoradou, a tak sa stretávame len s veľmi jednorozmerne vyrozprávaným príbehom o žene, ktorá túžila byť slávnou a milovanou. Oboje sa jej rýchlo splnilo, ale ešte rýchlejšie pominulo.
Nedostatky svojho libreta sa snažil Kákoš vyvážiť réžiou. Zameral sa predovšetkým na vytvorenie atmosféry prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva. To dosahoval premysleným svetelným dizajnom, ktorým presne charakterizoval nielen priestor, v ktorom sa scéna nachádzala, ale aj náladu výstupu. Presným vycítením atmosféry a gradácie situácie svetelné zmeny striedal, prispôsoboval, čo dodalo mnohým scénam náznak či intímnosti, exotickosti, civilnosti, ale aj muzikálovej spektakulárnosti. Zároveň jednoduchou prácou s rekvizitami a scénickou metaforou, bez zbytočnej efektnosti a gýčovitosti, výstupy dokázal presne vystihnúť a atmosférotvorne podfarbiť. Každému výstupu tak dokázal dať svojskú pečať. Pritom si vystačil aj s náznakom, bez okázalej výpravnosti. Vysúvacia plošina na ľavej strane javiska mu raz slúži ako posteľ s baldachýnom, inokedy ako salón u nemeckého atašé či interiér vyšetrujúcej väzby. Medzi najpôsobivejšie scény patria koniec prvej a začiatok druhej časti inscenácie. Zúfalá a výsmechom hnaná Mata odchádza na vlak do Berlína – blikajúce reflektory, zvuk lokomotívy, zhluky prechádzajúcich postáv vytvoria zmätočnú atmosféru železničnej stanice. Do tejto atmosféry padajú vyhlášky o začiatku vojnového konfliktu, ktoré aj následne pri otvorení zadného prospektu Pavol Plevčík vo vojenskej uniforme cituje. Cestujúci si obliekajú vojenské uniformy a za zvukov hudby začínajú pochodovať. Pomaly sa začne spúšťať opona, na ktorú sa premieta citovaná vyhláška. Aj druhá časť inscenácie sa otvára v ponurej vojnovej atmosfére: na javisku vidíme zákopy naznačené naskladanými vrecami piesku, kam za zvukov paľby padajú poranení vojaci. Podobne aj jedna z posledných scén – rozsudok nad zatknutou špiónkou – patrí k vrcholom inscenácie. Naplno tu vyznieva sivosť stien, osvetlenie lámp, ktoré na pravej strane vrhajú ostrý lúč na svedkov, a modrý štich v centre javiska, v ktorom sedí skrúšená Mata. A skupina vojakov v úzadí scény po každej výpovedi zborovo opakuje: Je vinná.
Tmavá a pochmúrna atmosféra je vlastná celej inscenácii. Čierna a odtiene sivej a modrej sa stali aj základnými farbami k výprave muzikálu. Kostýmy Ľudmily Várossovej sa koncentrovali na elegantnú módu začiatkov minulého storočia (ak pravdaže nepočítame vojnové uniformy). Väčšina z nich sa pohybuje v tmavých odtieňoch, jedine slávnej femme fatale pribudne aj pestrejšia škála. Scénografia Pavla Andraška sa vyznačuje minimalizmom. Každý výstup má svoju základnú rekvizitu či predmet, aby dotvoril/ilustroval prostredie. No zároveň nedochádza k zbytočnému opakovaniu, ako je pri slovenských muzikáloch zvykom, keď s jednou ústrednou rekvizitou (základnými predmetmi) vytvoria celú výpravu (West Side Story, Ôsmy svetadiel, Prekliaty básnik). Či sú to zrkadlové steny v  Ďagilevovej baletnej sále, ľanové závesy navodzujúce atmosféru Indočíny, či gigantická ruleta v scéne v kasíne. Dynamickosť výprave zároveň dodáva aj zadný prospekt, ktorý sa pravidelne odkrýva a ponúka možnosti na vytvorenie ďalších prostredí a následne ich rýchlej zmeny. Vojnovú atmosféru výtvarník vytvoril desiatkami vriec s pieskom, ktoré ostávajú porozkladané po scéne v celej druhej časti inscenácie. Je to nenásilná metafora neustále prítomného vojnového ošiaľu, ktorý Mata Hari berie ako biznis a už stabilnú súčasť svojho života.
Najočakávanejším komponentom pri pôvodnom muzikáli je pravdaže hudba. Ľubomír Horňák sa pri tvorbe inšpiroval viacerými hudobnými štýlmi, medzi nimi má ústredné postavenie pop. Songy však v sebe nesú aj prvky orientálnej melodiky, folku, typických francúzskych melódií aj jazzu. Veľkou výhodou je aj nerepetitívnosť hudobných motívov. Nenastalo, čo býva v tuzemských muzikáloch tiež častým zvykom – vracanie sa k dvom-trom vybraným základným hudobným motívom. No zároveň sa mu nepodarilo vytvoriť skladby, na ktoré divák nezabudne už po dvadsiatich minútach po odchode z divadla. Texty piesní Mariána Brezániho taktiež až na (možno zámerne) insitné verše piesne Shiva Shiva neupadajú do povrchnosti, ale hľadajú hravosť, vynaliezavosť a najmä zrozumiteľné tlmočenie myšlienky. Ani choreografia Mária Radačovského neupadla do jednoliatej šablóny, ale má vysokú pohybovú, štýlovú, výrazovú úroveň. Nehovoriac o výbornej disponovanosti tanečnej company, čo sa však o niektorých činoherných predstaviteľoch nedá povedať.
Postava Maty Hari nie je jednoduchou výzvou. Okrem náročných speváckych partov jej jadro spočíva najmä v činohernom obsiahnutí rozporuplnosti tejto výraznej ženskej osobnosti z prelomu 19. a 20. storočia. Lenže dialógy Kákošovho libreta sú príliš krátke, úsečné a predovšetkým nevýpovedné. Hercom dávajú len minimum príležitostí, aby predstavili svoje postavy viacvrstevnatejšie a povedali viac ako o nich samých, tak najmä o Mate Hari. Rudolf MacLeod, Matin manžel (Štefan Kožka), sa síce vyjadrí, že je jeho žena nevyrovnaná, egoistická, a k tomu sa ešte aj vláči s oficiermi, ale na javisku nedostala Mata Hari a ani jej predstaviteľka príležitosť predviesť divákom dôkaz o týchto jej sklonoch. Tieto nedostatky by možno neboli natoľko viditeľné, keby naznačené informácie interpretka dokázala svojím herectvom dopovedať. Nuansy protikladnosti postavy, niekdajšej celebrity a dvojitej špiónky, by sa možno dali vyhrať aj v podobne neprepracovanom librete, ale na to by musela Matu Hari stvárniť kvalitná činoherná herečka. Tou však Sisa Sklovská nie je. Herecké výstupy Sklovskej podliehajú prílišnej opisnosti a povrchnosti. Jej intonácie znejú hlucho a monotónne, a to takmer v každej situácii. Či ide o bežný konverzačný tón dialógu, či o emocionálne vypätú scénu. Jej mimika a gestá často prechádzajú k zbytočnej teatrálnosti či naopak statickosti. Pri pokusoch vyjadriť emócie sa spolieha len na svoj prirodzený prejav a štýl speváckeho hrania. Teda precítene spieva song, ale výraznejšie nezapája aj ostatné herecké komponenty. Či už mimiku, ktorú dômyselnejšie neobmieňa, gestá alebo aspoň pohľady. Jej Mata Hari nemá žiaden herecký (za čo môže skôr libreto), ale predovšetkým výrazový oblúk. Sklovská tak rýchlo upadá do šablóny a počas ďalších troch hodín predstavenia už len opakuje príliš naučené gestá a intonácie. Jedným z mála silných herečkiných momentov, takmer s dramatickým nádychom, je scéna zoznámenia sa a následný konflikt s Gabrielom Astrucom (Dušan Kaprálik). V krátkom výstupe dokázala byť racionálne chladná a intonačne pevná.
Mata Hari sa preslávila ako orientálna tanečnica. Aj keď sa už za jej života o nej hovorilo ako o priemernej tanečníčke, ktorá zaujme skôr zjavom než umením. Slovenský muzikál paradoxne neponúka pre herečku veľké sólistické tanečné čísla. Mnohé songy odznejú takmer stacionárne, keď Sklovská napríklad sedí na stoličke (Trinásta komnata), či si choreografia vystačí len s prechodmi po javisku (Zostaň so mnou). Vrcholným tanečným číslom mala byť pieseň Shiva, Shiva, tanečný debut Maty Hari v Paríži. Sklovská však nepatrí medzi excelentné tanečnice a aj pri tomto songu viac zaujme jej tanečné alterego, ktoré ju popri tanci sprevádza (Zlatá tanečnica – Katarína Kaanová). Napriek silnej choreografickej stránke company tanečné vsuvky Sklovskej si vystačili s jednoduchými analógiami indonézskych tancov. No o muzikálových hercoch sa hovorí, že by mali vo výkone integrálne prepojiť herectvo, tanec a spev. Sklovskej logicky najviac vychádzal tretí aspekt. V piesňach bola jej emócia precítenejšia a technicky najpresnejšia. No aj tak z mnohých songov cítiť viac technickú, než emočnú vibráciu. Vďaka piesňam písaným priamo pre interpretku však nepodľahla afektovanej koloratúre, ku ktorej má často sklony.
Zvyšná časť hereckého tímu nemala príležitosť výraznejšie vyniknúť, keďže libreto muzikálu sa sústredilo len na vyrozprávanie osudu Mata Hari a ostatné postavy sa stali epizódkami ako jej života, tak aj muzikálu. Majú len svoje „príde, povie, odíde“, a ani tam nedostali takmer žiadnu šancu na prekreslenie postavy či aspoň črty charakteru. Patrik Vyskočil zaujal svojím mladíckym temperamentom a výborným spevom, ale text mu neponúkol veľa hereckých príležitostí. Hral príťažlivého ruského vojaka Vadima Maslova ako sebavedomého, márnomyseľného oficiera, pri ktorom je od začiatku jasné, že Mata je pre neho len jednou z ďalších. Tento typ Vyskočil uchopil herecky presne, ale nemal šancu ukázať viac než menované adjektíva. A aj to len v základnom rozsahu, bez možnosti širšieho emočného rozvrstvenia. Pavol Plevčík patrí k hercom, ktorí zvládajú všetky nároky muzikálového divadla. Zároveň jeho činoherné herectvo disponuje zmyslom pre pointu, zveličenie, skratku. Po výborných muzikálových výkonoch v Boybande a Báthoryčke však tentoraz dostal nevďačnú postavu Konferenciéra. Postava Mastera of Ceremonies, pravdepodobne inšpirovaná rovnomennou postavou z muzikálu Kabaret (asociácia sa sama núka už pri úvodnej piesni), však v muzikáli len vágne sprevádzala dej. Konferenciér totiž do neho nijako nezasahuje, neovplyvňuje či nekomentuje a Plevčík vlastne nahrádza všetky epizódnejšie, ale pre príbeh dôležité postavy. No na kompaktnejší herecký prejav a dramatický oblúk nedostal priestor. Uceleným výkonom, aj keď len na malej ploche, zaujal Karol Čálik ako Vadimov zásadový otec Maslov (alternácia Dušan Jarjabek). Akcentoval polohy prísneho otca, ktorý vie, že úsečnou intonáciou a pevným postojom (nielen čo sa fyziognómie týka) dokáže syna presvedčiť o svojej pravde (pravdaže, tomu dopomôže fakt, že ho chce vydediť). Jeho výkon spočíva predovšetkým v duete s Vadimom Dôstojnícka česť, ktorý Čálik (spolu s Vyskočilom) výborne spevácky zvládol a dokázal v ňom nájsť množstvo nuáns na zvýraznenie hrdosti a cti starého ruského vojaka a prísneho otca zároveň.
Muzikál Mata Hari mal ambíciu rozvíriť už mierne sčerené vody pôvodného slovenského muzikálu. A neostalo len pri ambícii. Ku kvalitnému muzikálu, aj keď berieme na vedomie slovenské provizórne podmienky (v porovnaní so zahraničím), má blízko. Ale ešte mu predsa len niekoľko schodíkov chýba. Ako prvý prísľub je to určite úspech, teraz záleží na tom, či sa Nová scéna po tomto schodisku ku kvalitným inscenáciám muzikálov (či pôvodných, alebo svetových) skĺzne, alebo vystúpi nahor.

Karol Mišovic

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.