Nie je jedno, na ktorom brehu rieky stojíme

Roland Schimmelpfennig: Na druhom brehu
Preklad: Eva Melichárková
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Scéna: Michal Lošonský
Asistentka scénografie: Michaela Pavelková
Kostýmy: Ondrej Zachar
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Pohybová spolupráca: Elena Kolek Spaskov
Hudba: Kamil Mikulčík
Réžia: Viktor Kollár
Účinkujú:
Kamil Mikulčík, a. h./Martin Kochan
Vladimír Jedľovský
Tibor Vokoun
Tomáš Vravník
Tomáš Mosný
Petra Blesáková
Ingrid Baginová, a. h.
Martin Macko, a. h.
Michal Blaho, a. h.
Dáša Móderová, a. h.
René Sorád, a. h.
Sebastián Ruttkay, a. h./Michal Nvota, a. h.
Členovia Folklórneho súboru TRNAFČAN
Premiéra: 16. júna 2018, Divadlo Jána Palárika v Trnave
Hra Na druhom brehu (Das große Feuer) je napísaná ako rozprávanie, bájka o staronovej podobe nášho sveta. Je metaforou o hľadaní miesta pod slnkom, kde sa razom môže jednotlivec ocitnúť na druhom brehu. Na brehu, kde potrebuje pomoc a podporu tých druhých – šťastnejších, bohatších, spokojnejších, ktorí netrpia núdzou.
Dramatik Roland Schimmelpfennig nepatrí k autorom klasických dramatických textov. Jeho rukopis je charakteristický experimentovaním s formou v mene oslobodenia sa divadla od dramatických mantinelov, ktoré prinášajú dramatické texty s klasickou výstavbou. Jeho hry sú viac črty, glosy, v ktorých nachádza priestor k tomu, aby sa vyjadril k realite, ktorú stretávame všade okolo nás. Ponúka v každom diele nespočetné množstvo možností, ako ich interpretovať, uchopiť, tlmočiť v javiskovej výpovedi. Autorove texty neprinášajú nijaké hlboké či oduševnené sondy, ktoré by mali inšpirovať významové gesto inscenácie. To podstatné im majú dať predovšetkým inscenátori. Ďalší rozmer jedinečnosti a variability má v nich vytvoriť kontakt s divákmi.
Tento nemecký dramatik patrí k najhrávanejším autorom. Hrali ho vo viac ako 30 krajinách a jeho texty vyšli v mnohých prekladoch. V slovenskom profesionálnom divadle sa Schimmelpfennigova dramatika zviditeľnila najmä vďaka inscenácii Arabská noc v Slovenskom národnom divadle (2004). Na Slovensku patrí k jeho najvýznamnejším inscenátorom režisér a umelecký šéf Mestského divadla v Žiline Eduard Kudláč. Naštudoval niekoľko autorových hier na domovskej scéne, ale rovnako aj v iných divadlách.
Preklad Na druhom brehu, ktorého autorkou je Eva Melichárková, pôsobí veľmi prirodzene a plynulo. Nebolo v ňom badať žiadnu kostrbatosť a znel navýsosť zrozumiteľne. Nevtieravo, veľmi jednoducho, otvorene a priamo sprostredkoval príbeh bájky s posolstvom, ktoré je dnes, v čase pohybu migrantov, viac ako nástojčivé. Nekonkretizované postavy, v záhadne presvedčivom epickom rozprávaní si uvedomovali dilemy dnešných dní.
Dramatikov text nesmeruje k pozíciám postdramatického divadla, ani na nich nestojí. Skôr sa hrdo hlási k tradícii literárnej drámy. Text je pre dramatika východiskom a centrálnym referenčným bodom, z ktorého sa generuje inscenovanie. Jeho postavy nie sú postavami, sú to skôr figúrky, ktoré sa často strácajú v riave epického rozprávania príbehu. Inšpiruje tvorcov, aby odstúpili pri inscenovaní jeho dramatiky od tradície prideľovania úlohy konkrétnemu hercovi. Text je kolážou a často v sebe obsahuje surrealistické a fantastické momenty. Je to špecifická forma naratívneho divadla, ktoré chce najmä prekračovať hranice smerom k divákovi a podať mu správu o stave jeho vlastného sveta. O tom, nakoľko sa mu to darí, nerozhoduje autor, ale predovšetkým diváci. Je akoby prezieravou a fundamentálnou depešou či lekárskym nálezom hovoriacim vážno-smiešne o zložitostiach života, ktoré sú ľahšie ako dym z cigarety.
Režisér Viktor Kollár odvážne vstúpil na jednu z ciest dnešného divadla, ktoré sú nadmieru naplnené epickou zložkou. Chcel nám, divákom, odovzdať v dnešnej dobe potrebnú výraznú emóciu, obraz, možno i drámu, len sa to viac dialo prostredníctvom hovoreného slova, ako javiskovým obrazom a divadelne naplneným okamihom.
Výtvarná stránka inscenácie sa usilovala byť v maximálnej možnej miere jednoduchá, priam minimalistická. V prvom obraze jednoznačne i symbolicky inscenátori rozdelili, či skôr oddelili, dve dediny, ktoré sa nachádzali na protiľahlých brehoch tej istej rieky. Jedni chovali domáce zvieratá a druhí sa venovali lovu divej lesnej zveri. Na javisku umiestnili samostatne stojace, na kartóne prilepené čiernobiele obrazy domácich a divých zvierat. Symbolika príbehu – jednoduchej nadčasovej bájky, ktorú nám postavy najmä prerozprávali, akoby prirodzene vyrastala z týchto scénografických riešení. Striedanie ročných období výtvarníci dosiahli buď prostredníctvom svietenia, alebo rôznym obalovým materiálom, ktorý napríklad symbolizoval treskúcu zimu a sneh. Kostýmové riešenie inklinovalo skôr k rurálnemu štýlu a malo jemný historizujúci akcent. Vymykali sa z neho len dve postavy, Čas a Osud – Žena a Muž. Ingrid Baginová a Martin Kochan ich stvárnili plasticky a presvedčivo. Na javisku pôsobili nevtieravo prirodzene a postavami z iného sveta tlmočili svojrázny nadhľad nad naším ľudským pechorením sa. Výnimočne pôsobivo stvárnili svoje postavy – dvoch zámožných občanov z opačného brehu, ktorí oplývajú majetkom i nenávisťou – Tibor Vokoun a Vladimír Jedľovský. V nejednom detaile, hereckom geste aj v celej „orbite“ ich hereckých výkonov sa zračila tvorivá skúsenosť s podobným typom divadla, ktoré sa nezakladá a priori na interpretácii klasického dramatického textu. Mám na mysli ich skúsenosť najmä s viacerými inscenáciami Blaha Uhlára, v ktorých obaja herci účinkovali počas jeho pôsobenia v trnavskom divadle. Ďalší účinkujúci len ťažko hľadali odpovede na zložité otázky, ktoré im kládol nedramatický, rozprávačský, priam prozaický text.
Režisér pracoval maximálne sústredene a chcel napriek všetkým balvanom rozprávania tlmočiť v javiskovej metafore divadelne sýte posolstvo. Zarezonovalo asi najpresvedčivejšie vo chvíli, keď sa z javiska do hľadiska valila divadelná hmla z dymostroja. Otvorili sa zadné dvere do divadelnej sály a hmla zahalila aj nás v hľadisku. Boli sme podobne ako postavy bytostne ponorený do tmy, z ktorej sme mohli vyviaznuť aj na tom nesprávnom brehu. Pre nás ako divákov to bol jeden z najsugestívnejších momentov celej inscenácie. Inak do nedramatickej hmloviny vŕzgajúceho temporytmu predstavenie neraz sťahovala presila hovoreného. Neuškodilo by, ak by tvorcovia ešte viac škrtali a skrátili text. Podobne sa nám zdalo, že prírodnú symboliku a atmosféru dokázali herci omnoho presvedčivejšie stvoriť vlastnými hlasmi, zvukmi a pazvukmi. Možno ich mohli v predstavení používať kompozične častejšie. Hudba prírody, ktorú takto herci spoločne na javisku vytvárali, mala v sebe prirodzenosť a hravosť. Bola priam okúzľujúca a divadelne uveriteľne sprostredkovávala prírodnú atmosféru. Oproti týmto prostriedkom zvukovej imaginácie pôsobila komponovaná hudba Kamila Mikulčíka nesmierne odťažito a rušivo. Zdalo sa nám, že práca s vytváraním zvukových kompozícii v korelácii s výtvarným a mizanscénickým obrazom mohli príbeh vyrozprávať opravdivejšie ako „hromady“ epických viet.
Myšlienková, sociálna i ľudsky vyhranená téma inscenácie, ktorá neustále rozdeľuje ľudí po celej Európe, reflektuje vlnu migrácie do nášho geografického priestoru. Nenásilne otvára otázky o tom, či sa čoskoro aj my, ktorí „sme tu doma“ neocitneme na druhom brehu a nebudeme potrebovať pomoc druhých. Celý proces kladenia týchto otázok sa uskutočňuje prostredníctvom vrstvenia segmentov rozprávaného príbehu o dvoch dedinách na protiľahlých brehoch rieky, oddelených amorfnou i životodarnou vodou, oddeľujúcou i vytvárajúcou iný životný pocit.
Na autorovom texte i divadelnej inscenácii bolo podmaňujúce, že kládla viaceré, v dnešnej dobe navýsosť podstatné otázky o človeku a jeho mieste na svete. Nejedna z nich ostala otvorená a to je cenné – inscenácia sa nepokúšala o lacné pseudomesiášske odpovede. Celý príbeh prerozprávaný akoby z minulých čias ľahučko, niekedy aj jemne citovo vydieral a otravoval naše usadené a emočne otupené vnútro, ktoré rezignovalo na pomoc tým na druhom brehu, kde sa raz môžeme ocitnúť aj my sami. I keď sémantické gesto inscenácie nebolo v úplnej miere presvedčivé a divadelne uchvacujúce, predsa čiastočne ponúklo nastavené zrkadielko našej životnej realite. Hodnoty a systém nášho zdanlivo usadeného sveta, ktoré sa pod náporom tých z druhého brehu nenápadne rozpadajú, vyvolávali v divákovej imaginácii nejeden podnet na zamyslenie. Otváranie tejto trinástej komnaty sa však nedialo nijako banálne a z toho, čo sme videli v niektorých javiskových obrazoch, sme nadobudli presvedčenie, že tvorcovia prenikli dostatočne hlboko do vnútorného sveta metaforického príbehu zo zdanlivej minulosti. Nie vždy však vedeli naplno rozozvučať obrazný metaforický princíp a neraz sa nechali uniesť záľubou v kvantách vyslovených slov, ktoré akoby kradli silu dramatickému rozprávaniu. Inscenácia Na druhom brehu okrem otvorene kladených otázok ponúka viacero hodnotných hereckých výkonov. Badáme v nej uvzatú snahu vysloviť slovo na čase – pravdivo, otvorene a sugestívne blízko k realite našej každodennosti. Podobne ako postavy z tejto bájky – metafory o dnešnom svete, aj my sme si ten svet nevybrali a nie sme nijako pripravení na okolnosti a skutočnosť, ktoré nemáme pod vlastnou kontrolou.
Martin Timko

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.