Nevesta hôľ po druhý raz

Dramaturgia: Daniel Majling
Scénické návrhy: Pavel Borák
Kostýmové návrhy: Pavel Čanecký
Scénické návrhy: Pavel Borák
Hudba: Andrej Kalinka
Pohybová spolupráca: Marta Poláková
Réžia: Roman Polák
Účinkujú:
Libor: Daniel Heriban
Zuna: Petra Vajdová
Tavo: Jozef Vajda
Weinhold: Alexander Bárta
On, Neznámy: Milan Ondrík
Bača: Leopold Haverl
Bačova žena: Božidara Turzonovová
Sestra bačovej ženy: Zuzana Kocúriková
Mlynár: Dušan Jamrich
Mlynárka: Gabriela Dzuríková
Liborova matka: Soňa Valentová-Hasprová
Knieža Ivan: Ľubomír Paulovič
Knieža Vasilij: Ján Gallovič
Knieža Boris: Ľubomír Bukový a. h.
Knieža Igor: Erik Peťovský a. h.
Radca: Štefan Bučko
Hlásnik: Vladimír Obšil
Žandár I.: Dušan Tarageľ
Žandár II.: Ivan Vojtek ml.
Krivý: Adam Jančina posl. VŠMU
Svalnatý: Kochan Martin posl. VŠMU
Vysoký: Tomáš Stopa posl. VŠMU
Pekný: Martin Varínsky posl. VŠMU
Dievčatá: Dominika Žiaranová posl. VŠMU, Danka Svetlíková posl. VŠMU, Anna Rakovská posl. VŠMU, Monika Potokárová posl. VŠMU, Barbora Palčíková posl. VŠMU
Dedinčania: Michal Noga posl. VŠMU, Ivan Nagy a. h., Svetozár Hanes a. h., Mária Faltusová a. h., Beáta Hrčková a. h., Helena Neradovičová a. h.
Inscenovať prózu nikdy nie je jednoduché a nie vždy je nový – divadelný – jazyk láskavý tak k nadšeným čitateľom inscenovaného prozaického diela, ako aj k nadšeným divákom divadelných diel. Jazyk literatúry a jazyk divadla sú totiž rozdielne – a to mimoriadne – v tom základnom. Jazyk literatúry iba čítame, pričom všetko, čo čítame, si máme zároveň buď predstavovať, alebo pociťovať. Jazyk divadla však vidíme a počujeme, pričom máme predovšetkým vnímať, myslieť a cítiť a až v druhom rade predstavovať si. I keď jazyk divadla stojí a padá na tom, že sme súčasťou imaginovanej skutočnosti (divadelnej fiktivity), bez znalosti kódu ktorej by sme neporozumeli, o čo ide.
To, že inscenovanie prozaického textu je vždy prekladom, a to intersemiotickým, je známe. Zároveň však ide aj o objasnenie nášho názoru naň, čiže o interpretáciu. Čo v inscenačnej praxi konkrétne znamená, že v novom – divadelnom – tvare musia byť jasné hlavné znaky pôvodného diela, pretože inak by sme ako diváci nevedeli, nielenže na čo sa divadelné dielo vzťahuje, ale ani o čom je.
Inscenovanie takého ikonického literárneho diela, ako je Švantnerova Nevesta hôľ, je z divadelného hľadiska vždy iba dobré. Divadelné publikum totiž tým, že je oboznámené so základnými dejovými faktami, t. j. sú mu známe znaky literárneho príbehu ako takmer prirodzená súčasť jeho kultúrneho a spoločenského myslenia, je schopné viac sa sústrediť na podstatu nového jazykového kódu, a teda divadelní tvorcovia si môžu dovoliť viac ako v prípade napríklad súčasných textov. Môžu si teda dovoliť aj experimentovať…
Doteraz sa na slovenských činoherných profesionálnych javiskách inscenoval Švantnerov román Nevesta hôľ celkovo tri razy. Od prvej interpretácie Romana Poláka v Slovenskom komornom divadle v Martine sa v prístupe k nej veľa zmenilo nielen u neho. Kým jeho Nevesta hôľ z roku 1986 (scénografia Jozef Ciller) v základnom mizanscénickom riešení podčiarkovala lyrický princíp v nej obsiahnutý, Nevesta hôľ Michala Ditteho a Ivety Jurčovej z roku 2009 (Divadlo Pôtoň – Centrum umenia a kreativity, Bátovce, scénografia Tomáš Žiška) akcentovala iný princíp – odcudzenosť človeka od svojich koreňov, mýtov a prírody. Polákova druhá Nevesta hôľ sa sústredila na dramatizmus vášnivej a nespútanej lásky Zuny na pozadí mýticky chápanej scénografie (Pavel Borák) a často v hlbokom ponorení do bludov a halucinácií Libora.
Mizanscénické riešenia všetkých troch inscenácií však vždy symbolickým jazykom rešpektovali základnú topografiu Švantnerovho románu i s jeho slovenským – mýticko-zemitým – uchopením základného príbehu. Pri martinskej inscenácii bola zrealizovaná tak, že javisko bolo plné drevených dosák, ktoré boli zoskupené do veľkých rôzne k sebe nakláňaných/lámaných plôch s presvitajúcim svetlom (1986). Scéna sa svietením členila na potrebné interiérové či exteriérové prostredia. V inscenácii Divadla Pôtoň bolo scénografické riešenie Tomáša Žižku vytvárané dvomi typmi prostredí: reálnym, v ktorom sa so slúchadlami na ušiach podľa pokynov rozprávača pohybovali diváci a mali si pritom predstavovať prírodnú scenériu, a priehľadnou kockou, v ktorej aj pršalo a aj – „pomedzi“ tečúcou vodou – sa v nej pohybovali ústredné postavy a diváci stáli okolo nej. V druhej Polákovej inscenácii Nevesty hôľ základ scénografického riešenia Pavla Boráka tvorila veľká šikmá drevená štvorcová doska, na ktorú pršalo a voda z nej stekala do tichého „riečišťa“ okolo nej. Dosku môžeme prirovnať ku skale, bralu, symbolu hôr či zeme, ktorej patrila tak Zuna, ako aj Libor, ale môžeme ju považovať aj za znak stavu, v ktorom sa nachádzali takmer všetky postavy – na šikmej ploche. Vo vode sa postavy brodili, chodili v nej, padali do nej, plávali v loďke, plávali v nej vence z kvetov atď. Na „dosku“ pršalo, padali drevené palice, horel oheň, na ktorom si Tavo s Liborom opekali barana či Tavo v ňom pálil uhlie alebo spaľoval mŕtvoly zavraždených ruských kniežat, bol na nej kus vetvy z listnatého stromu atď. Interiérové alebo exteriérové prostredia boli taktiež riešené v podobnom – symbolickom – duchu. Obrovská perina naplnená senom označovala stodolu, v ktorej sa milovala Zuna s postavou On/Neznámy, ale aj milostné lôžko Libora a Zuny či iných, stolom so stoličkami sa zmenilo základné scénické určenie na Weinholdovu krčmu či stoličkou na kuchyňu dvoch sestier – Bačovej ženy a Sestry bačovej ženy atď. Zvolené scénografické riešenie umožnilo aranžovanie, v ktorom sa neustále prepájala konkrétna, realistická kresba hereckých akcií s „nadreálnou“ symbolikou, a to nielen so Švantnerovou, ale i s mytologicko-rozprávkovou.
Polákov druhý text sa viac-menej pridržiava štruktúry i kompozície prvej verzie dramatizácie. Avšak kým prvá – voľná dramatizácia – zachytáva Liborov život od jeho príchodu priamo do Prietržín až po neslávny odchod z nich (je prepustený), druhá – adaptácia – začína konkrétne rozprávať jeho život už od Štiavnice – stretnutím s Radcom, ktorý mu oznamuje, že bol prijatý za horára v Prietržinách, ale začína sa inak. Na začiatku je krátke, o to silnejšie poeticky vyjadrené stretnutie so Zunou s názvom Zjavenie, ktoré určuje kľúč k celej inscenačnej výpovedi. Stretnutie totiž nepatrí žiadnemu konkrétnemu času a ani priestoru, nesie iba znaky poetickosti, symbolickosti a tragickosti. Znaky, ktoré sa následne v rôznych podobách nesú celou inscenáciou. Na rozdiel od prvej dramatizácie však v druhom texte Polák utlmil niektoré konkrétne dejotvorné a informačné fakty, čím text väčšmi otvoril jeho inscenačnej interpretácii vyzdvihujúcej prvky tajomného, mýtického, nekonkrétneho a rozprávkovo-bludného a pod. Napríklad po stretnutí s Radcom jeden obraz patrí postave ON a jeho novej ticho kričiacej obeti – mladej žene, ktorú vlečie cez vodu a prstami jej vylúpne oči, prvé stretnutie so starými kamarátmi z Prietržín je hneď smerované k obdivu jeho zbrane atď. Záver textu/inscenácie je taktiež symbolicky nekonkrétny – posledná replika patrí postave On. Na javisku nie je prítomný fyzicky, je iba Liborovým echom – opakuje jeho posledné vety. Význam repliky je opäť symbolický – predstavuje znovuzrodenia zla, ktorého je reprezentantom. Najvýraznejší odklon od prvej dramatizácie (a aj od románu) je prítomný v dvoch postavách, ktorým sú pripísané celé výstupy. Ide o postavy Bačovej ženy a Sestry bačovej ženy, ktoré majú v inscenácii svoju nezastupiteľnú úlohu takmer od začiatku. Sú súčasťou Liborovho príbehu už v skupine dedinčanov, ktorí vychádzajú z kostola a boli im pripísané repliky, ktoré v prvej dramatizácii hovorili dedinčania pri zvítaní sa s Liborom. Ich životné osudy sú napísané formou detektívky – až postupne (takmer ku koncu inscenácie) – sa dozvedáme o ich zložitom milostnom trojuholníku s Bačom. (Bača si zo Sestry Bačovej ženy urobil milenku už od útleho veku, za manželku si ju však nezobral.)
V čom sa všetky doterajšie tri inscenácie Nevesty hôľ výrazne rozišli, je spôsob tvarovania – interpretácie postavy Zuny. Zuna z roku 1986 v podaní Ľubomíry Hlaváčovej-Krkoškovej bola krehko-lyrickou, Zuna Henrietty Rab z roku 2009 je zasneno-tajuplnou a Zuna Petry Vajdovej z roku 2015 vášnivo-živočíšnou. Kým martinská Zuna bola takou v súlade s režisérovou požiadavkou – tematizovať vo veľkej miere aj romantický rozmer Švantnerovho románu, Polákova bratislavská tematizuje predovšetkým Liborovo videnie príbehu. Jeho halucinácie, bludy, preludy, neschopnosť racionálne a ani emocionálne zvládnuť svoju vášeň k Zune, t. j. expresívny až agresívny rozmer Švantnerovho románu.
Svedčí o tom napríklad aj záver oboch scenárov/inscenácií, a to pri porovnaní so záverom románu.
V martinskej Horár (Maroš Geišberg) hovorí Tavovi:
HORÁR: Vrátil som sa sem, do krajiny detskej nevinnosti a chcel som splniť sľub, ktorý sme si dali so Zunou. Prišiel som po svoju nevestu, bojoval som o ňu so všetkými protivníkmi, i so sebou samým. Prehral som a teraz odchádzam. Pred sebou nemám nič, iba široký výhľad s dlhými cestami, na ktoré moja noha ešte nevkročila.^[1]
Libor v Neveste hôľ (Dano Heriban) vo verzii pre Činohru SND 2015 sa vyjadruje už veľmi expresívne:
LIBOR: Prečo nepovieš, že zošalela, túla sa niekde po lesoch a napokon zahynie od hladu, alebo ju roztrhajú divé zvery? Prečo to nepovieš? Prečo?
ON (ako ozvena) prečo to nepovieš? Prečo?^[2]
Román sa však končí inak, Tavovými slovami, v ktorých je priamy odkaz na mýticko-rozprávkový kontext románu:
TAVO: (…) Hole si ju vychovali, nuž si ju i vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty.^[3]
Z inscenačného hľadiska bratislavská inscenácia priniesla ešte jeden významný odklon od oboch spomínaných. Jeho základ nájdeme už v texte. Sústredila sa viac na Liborov stav, na jeho neschopnosť žiť v skutočnom svete. Z kompozičného hľadiska sa režisér/adaptátor zameral viac na tie časti zo Švantnerovho románu, v ktorých Libor prežíval hlboké duševné muky, trápil sa kvôli nevere Zuny, jej nočným milovaniam s kdekým, prenasledoval vlka, bola búrka, či v ktorých mal halucinácie a preludy z nemiestneho pitia alebo z nezvládnutého nešťastia. V inscenácii veľmi často nevieme rozlíšiť reálne a nereálne časti inscenačného príbehu (Libor je napríklad priamo prítomný v spomienkach Tava na okolnosti zavraždenia ruských kniežat, do reálnej časti jeho života „zrazu“ vojdú ireálne postavy atď.). Z hľadiska štruktúry však ide o pokračovanie línie, ktorá je prítomná aj v martinskej inscenácii.
V bratislavskej inscenácii sú prítomné aj autocitáty z martinskej – napríklad palice (dedinčania nimi ohrozovali Zunu), celé repliky či ich časti a pod.
Novým výrazovým prostriedkom v bratislavskej inscenácii boli tiež tanečno-pohybové vsuvky ako vychádzanie dedinčanov v procesii z kostola, tanec veľkých prsnatých a bruchatých žien (naddimenzované kostýmy telovej farby), lyrický tanec-pochod mladých diev s venčekmi na hlavách (nevedno prečo mali nohavičky telovej farby), tanec nahej Zuny či smrtný tanec Zuny a postavy On (obaja nahí), na konci ktorého ho zabila. Zaujímavé na nich bolo, že celkovo gradovali príbeh. Smerované boli od realistickej kresby až po expresívnu (cez výstupy nahých postáv).
Inscenácia nevyužívala spev a piesne systematicky, jediná pieseň mala viac-menej tiež funkciu lyrickej vsuvky, išlo o pieseň Libora, ktorá sa týkala jeho veľkej lásky k Zune. (Sedel počas nej na okraji „dosky“ a s vencom z kvetov na hlave.)
Jej významnou súčasťou bola aj prítomnosť farby červenej krvi – či už na Tavovej tvári, alebo na odevoch zneužitých žien (Mlynárova slúžka), či zabitých postáv (ruské kniežatá) a i.
Inscenácia bola veľmi náročnou aj z hereckého hľadiska. Tým, že inscenačný zámer nespočíval iba v snahe vytvoriť romanticko-lyrickú, ale predovšetkým expresívno-mýtickú výpoveď o románe i o dobe, v ktorej sa odohrával, bola veľkou výzvou pre všetkých hercov. Všetci herci podali štandardné profesionálne výkony, pričom potešujúce je, že mnohí z nich boli obsadení do svojich postáv typovo či charakterovo odlišne ako pri posledných inscenáciách, ktoré predchádzali premiére (Heriban, Vajdová, Bučko, Jamrich atď.).

---

[1] Švantner, František: Nevesta hôľ. Voľne zdramatizoval Roman Polák. Bratislava : LITA, 1985, s. 61.[2] Švantner, František: Nevesta hôľ. [Bulletin.] Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2015, s 57.[3] Švantner, František: Nevesta hôľ. Zostavila: Jana Kuzmíková. Bratislava : Kalligram, 2007, s. 294. ISBN 978-80-7149-994-7.