Nestoj na tom kraji, lebo spadneš

Eliška Brtnická a kol.: Cez okraj
V inscenácii sú použité úryvky básní Márie Ferenčuhovej.

Réžia: Eliška Brtnická
Dramaturgia: Ondřej Holba
Hudba: Stanislav Abrahám
Scéna a kostýmy: Lucia Račková
Svetelný dizajn: Katarína Ďuricová
Účinkujú: Peter Pavlík, René Sorád, Lukáš Tandara, Timea Rošková

Premiéra: 27. septembra 2024, Bratislavské bábkové divadlo

Tvorba pre násťročných je v slovenských divadlách na vzostupe zhruba od roku 2015. Inscenácie pre vekovú kategóriu 12+ mali rôznorodé východisko. Zahraničné hry, pôvodné texty, ktoré vznikli priamo pri tvorbe alebo dramatizácie reflektovali problémy teenagerov, ich online život, spoločensko-politické otázky a v značnej miere sa venovali dejinám 20. storočia. Je veľmi prínosné, že aj keď z dramaturgického a z organizačného hľadiska to nie je jednoduchá úloha, slovenské divadlá (činoherné i bábkové) takéto inscenácie pripravujú. Dôkazom dlhodobo zvýšeného záujmu divadelníkov a divadelníčok o násťročných je aj vznik festivalu Teen Theatre Fest, ktorý na konci sezóny 2023/2024 v Trnave zorganizovalo Divadlo Jána Palárika, alebo fakt, že inscenáciu špeciálne pre mládež chystá už aj národnostné Divadlo Romathan v Košiciach. (Trieda rebelov má premiéru v novembri 2024.)

Bratislavské bábkové divadlo napĺňa poslanie rodinného divadla. Nie sú to však len rodiny s malými deťmi, ktoré ho navštevujú, niektoré inscenácie oslovia aj stredoškolákov a dospelých. Najnovšie dielo cieli priamo na obecenstvo 12+. Nečerpá z tém histórie, ale ani z oblasti priamo teenagermi žitých problémov ako sú romantické vzťahy, nástrahy online sveta, či šikana. Inscenácia Cez okraj ide hlbšie k podstate myslenia násťročných.

Výskum v oblasti neurovied napreduje a pribúdajú i poznatky o pubertálnom období vývinu človeka. Dostupná je aj vedecko-populárna literatúra či dokumentárne filmy, ktoré sa snažia  dospievajúcim aj ich rodičom priblížiť, čo sa s ich telom a správaním deje. Ide o zložitý vývinový proces dozrievania mozgu a hormonálnej sústavy a evolučne podmienené procesy, ktoré nútia dospievajúceho človeka viac riskovať, vymedzovať sa, získať postavenie v skupine, oddeliť sa od svojej rodiny, a dôležitý je i fakt, že tento proces je pre jeho zdravý dospelý život nevyhnutný.

Inscenácia Cez okraj pracuje s témou – ako naznačuje aj názov – balansovania na okraji, riskovania, prekračovania zákazov nie zo zlomyseľnosti, ale ako prostriedok skúmania sveta a seba v ňom. Textová časť je postavená na príbehoch účinkujúcich, ale aj na iných zozbieraných výpovediach. Inscenácia kombinuje priame prehovory hercov a zostrihané zvukové stopy. Sú o preliezaní plotu, o tom, ako sa dieťa vzdiali matke a stratí sa na ceste do škôlky, o živote na sídlisku… Príbehy o strachu, ktorý prišiel po riskantnom správaní, prechádzajú do veršov Márie Ferečuhovej. Herec René Sorád rozpráva príhodu, ako v detstve preliezol zábradlie a stál na okraji priehrady. Otec mu vravel: „Nestoj na tom kraji, lebo spadneš!“ „A to ma naštvalo,“ vraví René „tak som sa postavil ešte viac k okraju“. Pošmykol sa a zažil tú nekonečne dlho trvajúcu sekundu, v ktorej sa rozhodlo, či spadne alebo sa udrží. „Aká krátka vzdialenosť nás delí od toho, že sa vám môže niečo stať,“ ukončí René svoj príbeh. Ďalšie prerozprávané príhody sú o nebezpečnom správaní sa detí a následnom zachraňovaní kamarátky, ktorá spadla do vody, iná je o lezení na stožiar a paralyzujúcom strachu.

Čo je však na verbálnej zložke polemické, je striedanie slovenského a českého jazyka. Tvorivý tím z Českej republiky ponechal prelínanie dvoch jazykov, pričom v inscenácii to nie je nijako motivované či vysvetlené. Neodškriepiteľným faktom totiž je, že zrozumiteľnosť českého jazyka pre slovenské deti dlhodobo klesá, jeho neodôvodnené použitie tak mohlo byť pre recepciu v cieľovej diváckej skupine mätúce. A pritom dôvodom nebol hosťujúci český účinkujúci či účinkujúca. Čeština znela len z nahrávok, dala sa teda ľahko nahradiť.

Za inscenáciou stojí predstaviteľka českého prúdu nového cirkusu Eliška Brtnická a dramaturg Ondřej Holba. Je to ďalší podnetný krok umeleckého vedenia Bratislavského bábkového divadla – ukázať svojim divákom a diváčkam inú poetiku, ďalší zo spôsobov divadelného myslenia. Na Slovensku umenie nového cirkusu nemá zázemie, no v Českej republike v priebehu rokov vznikla aktívna skupina (i medzinárodne známych) tvorcov a tvorkýň, festivaly i špecializovaná knižnica s tematickou literatúrou. Vďaka inscenácii Cez okraj sa toto umenie dostáva aj k návštevníkom a návštevníčkam BBD.

Autorkou scény je Lucia Račková. V prostriedku javiska je železná konštrukcia, ktorú herci a herečka využívajú na závesnú akrobaciu na lanách. Na začiatku však pozornosť pútajú plastové kanistre na vodu oblepené tak, že evokujú paneláky. Rozsvecujú sa a ťahaním ich herci premiestňujú v priestore. Počas predstavenia sa z jedného z nich účinkujúci napije a slúžia aj ako závažie – protiváha herečky pri visutej akrobacii. Vytvárajú dojem sídliska alebo susedstva – verejného priestoru, ktorý môže byť plný výziev.

Inscenačný tím vychádzal z idey, že z istého uhla pohľadu – a v období dospievania obzvlášť – sa nám môže svet zdať plný príkazov a zákazov a pubertálny mozog sa proti nim môže búriť napriek tomu, že nás chránia pred nebezpečím. Symbolom obmedzení v inscenácii sú rôzne príkazové a informačné tabuľky, napríklad „zákaz vstupu“. V jednej zo scén herec postupne pripne či položí na rôzne časti tela účinkujúcej Timei Roškovej niekoľko zákazových tabuliek, až jej znemožní pohyb. Herečka sa vyslobodí až vtedy, keď zo seba všetky značky strasie. Je to obrazné vyjadrenie toho, že zákazy sú zväzujúce, preto sa dospievajúcim (a nielen im) nie vždy chce dodržiavať ich. V inom obraze, pracujúcom s touto metaforikou, herci obmotajú konštrukciu stojacu uprostred javiska lanami, na ktorých sú pripevnené spomenuté tabuľky. Pohyb v okolí konštrukcie je skomplikovaný – človek sa môže hýbať len medzi rôznymi zákazmi.

Hlavným výrazovým prostriedkom inscenácie sú formy závesnej akrobacie (aj párovej), no nie len tej. René Sorád svoj príbeh vypovedá vo výške, pripnutý o požiarny rebrík v prednej časti javiska, a zahrá aj pošmyknutie a pád, no je istený. Práca s lanom má formu pohybového prejavu na javisku aj vtedy, keď trojica hercov jednoduchou choreografiou vytvára dojem napätia. Peter Pavlík príbeh o lezení na stožiar deklamuje visiac z ochodzu uprostred hľadiska. Tu treba vyzdvihnúť disponovanosť troch hercov zo súboru (Peter Pavlík, René Sorád a Lukáš Tandara). Vyšší štandard v oblasti pohybového prejavu prejavili už v inscenáciách Džungľa a Okololo, no tu boli vystavení ďalšej, a nie jednoduchej, výzve.

Scénická elektronická hudba Stanislava Abraháma pracuje s gradáciou, a podporuje tak napätie rozprávaných príbehov. Súčasťou hudobnej zložky sú aj dve piesne v rapovom štýle o sebavedomí, strachu, pocite ohrozenia a neustálom vystríhaní rodičmi. Iba teenageri však môžu odpovedať na otázku, či im tieto piesne a spevácky prejav Reného Soráda a Timey Roškovej imponujú.

V ponuke rôznorodých (organizovaných) programov pre dospievajúcich môže mať inscenácia Cez okraj špecifické miesto. Môže prilákať netradičnou formou a možno aj inšpirovať k vyhľadaniu obdobných pohybových aktivít. Diváci a diváčky majú tiež možnosť konfrontovať svoje pocity a postoje súvisiace s pravidlami spoločnosti a uznať, že niektoré zákazy predsa len sú užitočné.