NESMRTEĽNÝ KRÁĽ

Libreto, vizuálny koncept, réžia: Andrej Kalinka
Dramaturgia, asistent réžie: Milan Kozánek
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Andrej Kalinka, G. P. da Palestrina, tradičné gruzínske hymny a piesne
Účinkujú: Anna Čonková, Miroslava Dudková, Jaroslava Hupková, Miriam Kalinková, Ján Morávek, Janka Sovičová, Lukáš Tandara, Daniel Bilský, Nina Tarasovičová
Inšpícia: Daniel Bilský
Trailer, foto: Noro Knap
Bratislavské bábkové divadlo (Moyzesova sieň v budove Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Vajanského nábrežie 12)
Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! A tak kráľ žije stále ďalej a ďalej. Symbol oživujú ľudia. No skutočné hlboké symboly sú živé samy osebe; respektíve sami osebe. Existujú v nadzmyslovom svete, v ktorý – ako sa zdá – predsa len ešte verí nejaký ten umelec… Archetyp kráľa, symbol spoznanej múdrosti, pokoja, harmónie je blízky symbolu koňa. Ušľachtilé, krásne, vznešené zviera, na ktoré sa dá spoľahnúť. A práve kôň, náš európsky symbol, neraz poniesol na svojom chrbte kráľa statočného. Hoci, paradoxne, toho najušľachtilejšieho niesol len oslík… Zvieracia ríša je analogická emóciám základným a regresným, ktoré si jungovsky nažívajú aj v našom vnútri. Avšak ono ľudsky kráľovské smeruje vyššie; z inštinktívneho podvedomia k možno raz opäť objavenému kontinentu nadvedomia. Kráľovskej ríše, kam sa dá doplávať len s pevnou vôľou a mravnou kondíciou. Aké vzácne v súčasnom umení; a aké prekvapivé, že sa dnes dá zájsť na dielo, ktoré hľadá aj vyššie emócie: obetu, lásku, pietu, vďačnosť, odvahu, pokoru, dojatie, dôveru, (seba)úctu… Cnosti; živé symboly, ktoré čakajú na oživenie človekom v priestore a čase našej zeme.
Povedané so Jeanom-Paulom Rouxom, ktorého tvorcovia citujú v inscenácii i bulletine: „Existujú veci, ktoré nikdy úplne nezaniknú, a spomienky, ktoré zdanlivo upadli do zabudnutia, ale v skutočnosti driemu na dne duše, pretože ju príliš dlho sýtili a stali sa jej neoddeliteľnou súčasťou. Aj keby kráľ nemal už nikdy žiadnu prítomnosť, ešte dlho by aj naďalej existoval. Patrí totiž k našej histórii, bez ktorej ťažko pochopíme, čím skutočne sme. Navyše postava kráľa patrí k súboru psychologických archetypov pôsobiacich v našom podvedomí, medzi ktorými kráľ tvorí jednu z dominantných kategórií. Tí, ktorí vykrikovali Vivat rex in aeternum!, sa možno nemýlili…“ (Kráľ – Mýty a symboly).
Inscenátori autorského konceptuálneho projektu pre dospelého diváka – Kráľ – sa priznávajú k pôsobeniu na asociatívne myslenie. Je to risk, pretože takéto myslenie môže človeka poľahky stiahnuť k podprahovým zverom babylonskej ríše, čo v inscenácii aj neraz badať. Hlboké texty sú prekrývané hlukom a monotónne (smutno-smiešne) tlmočené „prekladateľkou“. Napokon, azda hlbokým obsahom už len sťažka rozumieme… Dnes si mnohé nechávame vysvetliť inými v pohodlí, draho zaplatenom tápaním v relativite a stratou toho najvzácnejšieho. Pričom tí iní sa radi chopia príležitosti… Veľkí umelci sú si však vedomí svojho poslania, ktoré dokáže balansovať na krehkej hrane povznášajúcej služby a manipulácie; no rozhodujú sa umne.
Počas scénického diela Kráľ, kde sa snúbi premyslená výtvarná inštalácia s hudobne kvalitným koncertom v pohybovo-performatívnom divadle s textovými pasážami v netradičnom priestore, sú diváci paradoxne vhodení do chaosu. Ten si však nakoniec umelci predsa len upracú. Dionýza strieda Apolón. Nádherné (gruzínske) spevy neraz dotvára a umocňuje viacznačný výtvarný znak, púšťajúci nás hlbšie a hlbšie k významu. Rýchlosť doby sa zastaví pri odkrývaní najvzácnejšieho kovu. Zlato odeje krvavú ružu, kvet lásky, krásy a statočnej obety…
Slovom sa tu bľaboce písomne i hlasom, najkrajšie je vyspievané. Akoby Slovo už nebolo možné uchopiť (len) zmyslami, ale až tým, čo je za nimi…
Texty sú kolážou výrokov, ktoré stoja za zváženie – kedy a v čom ich priradiť k vedomému načahovaniu sa po vznešenom. Sú výzvou na vytriedenie vyššieho a nižšieho. Napríklad smrť verzus nesmrteľné a hodnoty z toho vyplývajúce v inojazyčných básňach od Friedricha Rückerta (Ich bin der Welt abhanden gekommen) a Paula Verlaina (Chanson d’automne). Alebo nás nabádajú upriamiť sa na aktuálne uchopenie hlbokého odkazu Knihy mravných ponaučení svätého Štefana kráľa kráľovičovi Imrichovi, kde kráľovský otec síce pravdivo prízvukuje synovi, že „pánom cností je sám Kráľ kráľov…“, avšak s dobovými prikázaniami. A teda vyzývajú nás hľadať zmysel hlbokých odkazov, no už v rámci súčasnej zrelosti ľudskej duše. Napríklad porovnať si dnešnú autoritu človeka ako rozumnej slobodnej individuality, zodpovedajúcej sa priamo tomu, čo ju presahuje (Kráľovi) – oproti stredovekej poslušnosti, ktorá sa zodpovedá inému človeku ako prostredníkovi Kráľa. Alebo konfrontovať Starý zákon s Novým. Či postaviť monológ Shakespearovho kráľa Richarda II., nemilosrdne obviňujúceho druhých i seba za pošliapanie majestátu moci, oproti Kristovmu: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“; respektíve oproti proroctvu Izaiáša o Božom súde za činy proti Božiemu kráľovstvu (v inscenácii proroctvo zaznie v srbčine). Pričom nasledujúca kapitola z Knihy proroka Izaiáša o spáse dobrých je v Kráľovi „nahradená“ podobenstvom o obetujúcom sa pelikánovi, ktorý zlatými krídlami dosiahol najvyššie ciele… Nie preto, že musel, alebo preto, aby svoju smrť ľutoval; ale preto, že sa naučil nesebecky ľúbiť…
V leitmotíve znie ono memento toho večného a nadčasového; povedané opäť so Jeanom-Paulom Rouxom: „Kráľ sa rodí z duchovných potrieb. A pokiaľ malo duchovno pre človeka nejaký význam, nemohol sa bez kráľa obísť, a pokiaľ áno, pociťoval pritom aspoň akési podivné zábrany. Jeho základnú a skutočne významnú funkciu predstavovala jeho rola prostredníka medzi svetom nadpozemským a ľudským. Tam, kde prevládol materializmus a ateizmus, kráľ zomrel…“ Veď hovoriac ďalej spolu s tvorcami; ak je kráľ mŕtvy, čo zomrelo spolu s ním!? A kto ho zabil? Aká je pozícia človeka a spoločnosti, ktorá poprela svoju minulosť, svoju identitu, hodnoty a oporné body? Cítime, že nám niečo chýba, ale nevieme, čo to je. A autentickým tak zostáva už len cynizmus. Zabudnutím na kráľa sme totiž nepopreli osobu, ale symbol. Zabudli sme na sväté. Zabudli sme seba. Ostal len bľabot…
Ako aktuálne dnes znejú Kristove slová, určené kráľovskému úradníkovi, ktorý ho žiadal o uzdravenie zomierajúceho syna. V Kráľovi sťaby refrén zdôrazňujú sa aj v nemčine, latinčine, angličtine i srbčine: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“ (Jn 4, 48). Aké mierové časy, keď nám to životodarné smie pripomínať umenie, a nie nepriaznivé vojenské konflikty…
V Kráľovi nadaný umelec v intímnej blízkosti našepkáva divákovi prostredníctvom spojenia rôznych druhov umenia, že ako zrelá celistvá osobnosť by si mal vo svojom svedomí poupratovať. A mal by to dnes zvládnuť sám. Pozbierať zaprášené a zničené kráľovské insígnie, ktoré si divák môže všimnúť v „predsieni“, a dať ich do rúk (v sebe) tomu, kto spravodlivo a múdro zavládne nad jeho telom i dušou. Dorásť k cnostiam z vlastného vnútorného a rozumného impulzu, vyvážene ich integrovať a pripraviť tak kráľovskú svetlicu pre ducha. Avšak dať ich do rúk konkrétne spoznanému Kráľovskému duchu, ktorého dokážeme umne obrániť pri akomkoľvek útoku, konkrétnymi krokmi. Kráľovsky vedomým využitím integrovaných cností. Vo vnútri človeka a následne vo vnútri spoločnosti Kráľom oslobodených indivíduí. To je silné a aktuálne posolstvo diela. Vzácneho diela, ktoré dáva na výber aj z toho Kráľovského, čo bdie nad Európou ako symbol, a pritom je to čoraz menej a menej známe. A preto tak ľahko nahraditeľné.

Stanislava Matejovičová

Stanislava Matejovičová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002–2005) a slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (1998–2003). V roku 2008 získala na VŠMU titul PhD. v odbore dejiny a teória divadelného umenia – moderné slovenské herectvo (Anna Javorková, výrazná herecká osobnosť „generácie 70. rokov“). Do roku 2016 pôsobila interne na Katedre divadelných štúdií DF VŠMU, kde vydala vysokoškolské učebnice (Herecká generácia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia, 2013 a Základné pojmy teórie drámy a divadla v dialógoch, 2014). Na FiF UK dokončila monografiu Hľadisko a javisko. Potenciál (divadelného) umenia (ŠPÚ, 2018). Je redaktorkou Rádia Devín, pričom naďalej tvorí a publikuje.