(Ne)privátne zmierenie sa s krehkosťou

Jedným dychom[1]: Krehkosť

Réžia: Veronika Malgot

Dramaturgia: Marek Godovič

Scéna, kostýmy: Laura Štorcelová

Choreografia: Libuša Bachratá

Hudba, hlas: Martin Geišberg

Projekcia: Veronika Šmírová

Svetelný dizajn: Róbert Mačkay

Text, účinkujú: Libuša Bachratá, Veronika Malgot

Premiéra (online): 22. 12. 2021, Divadlo Petra Mankoveckého;

premiéra (live)/1. repríza: 10. 2. 2022, Divadlo Petra Mankoveckého

Krehkosť je definovaná ako vlastnosť niečoho, čo sa ľahko láme, alebo ako útlosť, ľahká zraniteľnosť, telesná slabosť či jemnosť.[2] Je možné ju vnímať ako existenciu v permanentnej hrozbe zániku, a teda vlastnosť obsahujúcu prvok napätia a istú dynamiku. Jej hlbšie skúmanie znamená „dotknúť sa zániku“, čo takmer automaticky vyvoláva obranné reakcie a hľadanie preventívnych opatrení. Krehké materiály a krehké bytosti sú objektmi špeciálnej starostlivosti a ten silnejší má povinnosť ich chrániť. V kontexte kultúry, ktorá sa sústreďuje na ochranu slabších a zraniteľných, záchranu integrity a existencie v akejkoľvek forme, patrí krehkosť k atraktívnym námetom. Aspekt fragility, najmä pokiaľ ide o jej základnú významovú vrstvu, dodáva námetu istú mieru „malebnosti“[3]. Krehkosť dieťaťa, starca, dospievania, lásky… života. Zraniteľnosť – zmyslovo postihnuteľná, ale i v abstraktnom význame ako vnútorná nestabilita či nebezpečenstvo deštrukcie a konca existencie – je často spojená so sprievodnými reakciami napätia, smútku či melanchólie. V tomto zmysle je krehkosť témou, ktorá neprovokuje (či skôr nemala by) a nevyvoláva kontroverzné reakcie.[4] Krehkosť ktorejkoľvek entity však môže byť využitá i zneužitá.

V inscenácii zoskupenia Jedným dychom skúmajú performerky Veronika Malgot a Libuša Bachratá, a spolu s nimi aj diváci, takmer všetky (aj tie protichodné) významy a kontexty krehkosti. Štruktúru inscenácie tvorí sled obrazov, v ktorých je téma krehkosti analyzovaná a stvárňovaná v textovej, audiovizuálnej a pohybovo-gestickej zložke. Od prvého obrazu je zrejmé, že text je východiskom a zároveň prostriedkom určujúcim konkrétnu podobu ostatných zložiek inscenácie. Základná téma je skúmaná z rôznych aspektov, performerky obracajú stránky slovníkov i vlastných denníkov. Keďže zoskupenie Jedných dychom je projektom jednej z bývalých členiek Divadla NUDE, v inscenovaní je badateľný prístup, ktorým sa toto divadelné zoskupenie dostalo do povedomia divákov a kritikov. Inscenácie Divadla NUDE sa zameriavali na témy, ktoré by sa dali označiť v rámci stereotypnej kategorizácie ako gendrovo vyhranené. Dominovali v nich vzťahy skúmané pohľadom ženy – matky, dcéry, partnerky a ich dôležitým východiskom bola osobná skúsenosť. Tvorkyne transformovali intímnu výpoveď do všeobecnejšej roviny, ale perspektíva „pohľadu cez kľúčovú dierku“ ostala pre diváka zachovaná. Zároveň vo všetkých témach odkrývali tabuizované sféry a konfrontovali ich so spoločenskými stereotypmi a predsudkami.

Inscenácia Krehkosť vznikla ešte v rámci pôvodného zoskupenia NUDE a zatiaľ je možné len špekulovať o inscenačnej kontinuite novovzniknutého súboru. Tvorcovia inscenácie sa však pri voľbe témy a v prístupe k nej nevzdialili od pôvodných inscenačných charakteristík. Ako už bolo v úvode spomenuté, krehkosť je príťažlivým námetom najmä z hľadiska romantizujúcich poetík a umenia vychádzajúceho z konzervatívnych ideológií, ale v tomto kontexte je jej spracovanie „nekonfliktné“. Sociálna charakteristika krehkosti sa týka predovšetkým ženy. Žena je v tradičnom naratíve prezentovaná ako bytosť krehká, fyzicky i psychicky, a na rozdiel od muža sa tejto gendrovej „nálepky“ nedokáže zbaviť takmer počas celého života. Jej protikladom býva „pevná a rozhodná“ žena Amazonka, vykázaná na perifériu society. Krehkosť ženy je často argumentom, ktorým sa zdôvodňuje kultúrna a sociálna dominancia mužov. Aj v 21. storočí. Krehkosť je síce považovaná za jednu z vlastností, ktorá napĺňa tradičný ideál ženy, potvrdzuje mýtus, no v rámci stratégie prežitia sa ukazuje ako črta „nepraktická až obťažujúca“. Krehkosť je však v našom živote prítomná a netýka sa len žien. Tak čo s ňou? Aj takto zjednodušene môžeme formulovať jednu z otázok tvorcov inscenácie. Nahradíme ju „pevnosťou“, „hrubosťou“, „rozhodnosťou“? Prijmeme ju? Pripravíme sa na všetky jej podoby? Sú to síce ženy, ktoré na diváka z javiska „chrlia“ intímne zážitky, formulujú otázky, hľadajú odpovede, ale inscenácia nie je len o ženách a pre ženy. Voiceover Martina Geišberga posúva text z osobnej roviny do všeobecnejšej a naznačuje, že krehkosť sa môže týkať všetkých ľudských bytostí bez rozdielu pohlavia. Každý z nás zažil alebo môže zažiť krehkosť lásky, partnerského vzťahu, ale i krehkosť – úzkosť. Skúmanie krehkosti prestupuje nielen pohlavia, ale aj jednotlivé životné etapy a smeruje k inscenácii nadgeneračného charakteru. Kontrast je ďalším inscenačným princípom, postrehnuteľným od prvého výstupu. Krehkosť je skúmaná v kontexte mnohých protikladov a počas celej inscenácie sa zráža so svojimi opozitami. Výsledok zrážky si však musí divák dekódovať sám.

Téma krehkosti zaužívane evokuje lyrickú atmosféru. Veronika Malgot s Libušou Bachratou ju využívajú ako východisko, pozadie, niekedy ju hereckou akciou podporia, ale často prerušia ironickými komentármi a energickými výpoveďami, významovo dotvorenými gestom a pohybom. Inscenáciu tvoria predovšetkým monologické výstupy, v ktorých sa striedajú Malgot s Bachratou. Ich vzájomný dialóg je veľmi vzácny a realizuje sa skôr formou gesta či na úrovni pohybovej akcie, no často ide skôr o paralelné než interaktívne akcie. Obe performerky sa stretávajú v záverečnej scéne katarzného tanca, po ktorej už nasleduje len zmierlivý epilóg. Dramaturgia Mareka Godoviča a réžia Veroniky Malgot usporiadala scény zdanlivo fragmentárne, napriek tomu niekde v pozadí rezonuje veľmi tenká naratívna niť životného cyklu. Životný príbeh formuje osobnosť človeka a Krehkosť je aj o jej krehkej integrite.

Na scéne dominuje konštrukcia stavby pripomínajúca archetypálne zobrazenie domu. Scénografka Laura Štorcelová vytvorila „krehkú“ skeletovú konštrukciu potiahnutú bielou polopriesvitnou vzorovanou látkou, záclonovinou, z ktorej sa stáva dôležitý scénický objekt, integrovaný do hereckých akcií a interpretačných rovín diela. Okrem toho, že ľahký skelet stavby je mobilný a jeho umiestnenie vo výške, v strede či v rohu javiska by mal divák chápať kontextuálne, slúži ako plátno na projekcie Veroniky Šmírovej. Intímna výpoveď si vyžaduje menší priestor a rozmery javiska a blízkosť hľadiska Divadla DPM sú adekvátne tomuto typu inscenácie.[5] Formálne jednoduchú a vizuálne pôsobivú scénu dotvára svetelný dizajn Róberta Mačkaya. Farebné svetlo podporuje premenu atmosféry, temporytmus inscenácie a jednotlivé farby účinkujú psychologicky i symbolicky. Štorcelová zvolila pri kostýmoch svetlé a pastelové farby, ľahké materiály a jednoduché puristické strihy doplnené o flitre a jemné volány. Krehkosť je síce vizuálne nežná, no pod „závojom“ sa ukrýva Amazonka bojujúca sama so sebou a najmä sama za seba.

Výsledný tvar inscenácie pôsobí celistvo a prepracovane, k súzvuku jednotlivých zložiek prispieva okrem textovej, hereckej a vizuálnej zložky aj hudba Martina Geišberga a choreografia Libuše Bachratej. Inscenácia diváka zasiahne témou, intímnou, autentickou a úprimnou výpoveďou, nekomplikovaným a dobre čitateľným inscenovaním jednotlivých aspektov témy.

V záverečnom hodnotení si budem možno trochu protirečiť. Podľa môjho názoru inscenácia neponúka prekvapenie v zmysle neočakávaného inscenačného riešenia, nápadu; v niektorých častiach sa dokonca pohyb, gesto i scénografia ocitnú vo funkcii ilustračnej. V snahe o autentickosť výpovede, zvýraznenie intimity spovede sa obe interpretky občas nevyhnú pátosu a štipke infantilnosti. Na druhej strane zvolený inscenačný spôsob vracia diváka späť k textu, posúva k sebe samému a núti ho k interpretácii vlastných zážitkov. V tom je zrejme najväčší potenciál inscenácie – estetický zážitok pokračujúci v meditácii o sebe a vlastnej krehkosti, ktorá smeruje k prijatiu vlastnej zraniteľnosti ako súčasti osobnej integrity, aj so všetkými pochybnosťami a cyklickými otázkami.

---

[1] Inscenácia vznikla v rámci pôvodného zoskupenia NUDE: grantová podpora, premiéra, prvé dve reprízy. Ďalšie reprízy sú už realizované zoskupením Jedným dychom.

[2] Pozri: Slovník súčasného slovenského jazyka [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, 2011. Dostupný na: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=krehkost

[3] Malebnosť ako vlastnosť niečoho, čo príjemne pôsobí na zmysly človeka svojou krásou, harmóniou farieb, tvarov alebo zvukov. K jej synonymám sa zaraďujú krása a pôvab.

Pozri: Slovník súčasného slovenského jazyka [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, 2015. Dostupný na: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=malebnost

[4] Estetická teória považuje malebné za výrazovú a hodnotovú kategóriu spájajúcu príjemné, elegantné a pitoreskné. Výjav označený ako malebný tak zvyčajne „neprovokuje, nevyžaduje dynamiku“ a „vyhovuje dominantnému vkusu“. MISTRÍK, Erich. Estetický slovník. Bratislava : Album, 2013. Dostupné online: http://www.estetickyslovnik.sk/category/texty-hesiel/ma/

[5] Jedna z repríz inscenácie (v rámci festivalu Ženy v umení) sa kvôli technicko-organizačným problémom uskutočnila vo veľkej sále Kultúrneho domu Zrkadlový háj. Väčšie rozmery javiska mali skôr negatívny vplyv na herecký prejav a komunikáciu smerom k divákom.