Nepríjemne aktuálna Antigona

Preklad: Jozef Marušiak
Dramaturgia: Martin Kubran
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Peter Čanecký
Pohybová spolupráca: Juraj Letenay
Hudba: Peter Mankovecký
Réžia: Emil Horváth
Účinkujú:
Saša: Branislav Bystriansky
Blška: Robert Roth
Policajt: Alexander Bárta
Anita: Táňa Pauhofová
John: Tomáš Grega, posl.VŠMU
Premiéra 2. a 3. februára 2013 v Štúdiu SND
Po hre Antigona v New Yorku poľského autora žijúceho v USA – Janusza Glowackého, siahlo od jej vzniku pred dvadsaťjeden rokmi množstvo divadiel po celom svete. Môžeme sa teda opýtať: A my prečo až teraz? Možno preto, že problém bezdomovcov začal bujnieť v postsocialistických krajinách až po roku 1989 a odvtedy sa stále rozrastá, ale možno aj preto, že herec a režisér Emil Horváth, nedávno ešte riaditeľ Činohry SND, chcel uviesť hru atraktívnu pre hercov i pre široké publikum. Pretože, povedzme si úprimne, napriek viacerým hlbokým ponorom do ľudskej mentality a realistickým opisom niekoľkých tragických ľudských osudov je to hra napísaná s veľkým zmyslom pre humor (i keď občas až čiernym) a dobre sa počúvajúcimi dialógmi. Ak Glowacki priznáva inšpiráciu Beckettom či absurdnou drámou vôbec, vieme, prečo životy hlavných hrdinov, i keď ukotvené v tvrdej realite newyorského Tomkins Parku, akoby žili vo svojom svete s vlastnou realitou, ktorá nie je nepodobná tej, v ktorej žijú hrdinovia Čakania na Godota. Je to svet sám o sebe, absurdita, ktorá objíma zemeguľu. Glowackého hra je populárna, napriek tomu, že sa zaoberá tragikou ľudského bytia, napriek tomu, že jej traja protagonisti sú stratené existencie, bezdomovci, ktorí už na Godota nečakajú, len to predstierajú. Absurdne normálne repliky vzbudzujú smiech publika, hoci sú vyslovené v tragickej situácii. Logické reakcie postáv vyznievajú v tom čudnom svete, ktorý poznáme len z bezpečnej vzdialenosti, pre divákov ako fraška. A Glowacki vie písať, jeho repliky sú presné, dôkladne premyslené, mieriace na cieľ, postupne odkrývajúce tajomstvá jeho hrdinov. Autor sa so svojimi postavami pohráva a touto dobre mierenou hravosťou si získava diváka. Drôtený plot, lavičky v parku obklopené smetím, to je Tomkins Park, ale možno by to mohla byť aj Medická záhrada. Scénograf Peter Janků sa držal inštrukcií autora, no podarilo sa mu vytvoriť aj niečo navyše – akúsi až filmovú platformu pre sivo-čiernu (takmer tieňovú) scénu vyhnania Blšku a Sašu z parku. Toto zvýšené zadné javisko, nad ktorým čnie projekčné plátno, pomôže aj pri obraze hľadania Johnovej mŕtvoly a otvárania rakiev.
Podobne ako scénograf, aj kostymér Peter Čanecký prispel tvorivo k charakteristikám postáv, ktorých odev autor detailne popísal. Čanecký sa popisom inšpiroval a postavy svojimi kostýmami dopovedal. Poliak Blška – Robert Roth, ktorý je neustále v pohybe (ako navrhuje Glowacki), má na sebe nie kabát, ale len bundičku s kapucňou a frajersky omotaný dlhý šál. Celý pôsobí veľmi krehko. Stopy po bitkách sú celkom čerstvé, prezrádza ich modrina pod okom. Pár predných zubov má vybitých a pohybuje sa s akousi elegantnou ľahkosťou. Klame telom. Jeho nervozitu prezrádza pobehovanie, poskakovanie (iste sa tak snaží aj udržať nejaké teplo), oči neustále tekajú, výraz tváre sa mení každú chvíľu. Raz je drzý, inokedy vtieravý, potom zase sladký či nebezpečný. V Rothovom podaní je to nepríjemný zlodejíček, klamár a alkoholik, ktorý vzbudzuje istú sympatiu až bolestnou túžbou prežiť v daných podmienkach čo najlepšie, a to aj na úkor svojich blížnych. Keď počuje pravdu, je agresívny, ale keď si silou mocou chce udržať vlastnú verziu seba samého, je právoplatným členom svojej partie, do ktorej patria ešte ruský Žid Saša a Portorikánka Anita – všetci prežívajú len vďaka ilúziám. Anita dostala od Čaneckého čudesné oranžové sandále s hrubými vysokými opätkami, ktoré má omotané alobalom. Pod roztrhanými čiernobielymi legínami s pirátskym vzorom má fialovo-ružové pančucháče, biele ponožky, hrubý sivý rolák a na ňom háčkovanú farebnú vestu a dlhý béžový kabát. Táňa Pauhofová ako Anita má okrem toho kučeravú hnedú parochňu a na nej veľkú pletenú čiapku. Málokto z divákov ju prvých pätnásť minút vie identifikovať. Retiazkou má k sebe pripevnený nákupný vozík zo samoobsluhy. Je plný jej vecí a ona ho so sebou vláči ako svoj neľahký životný údel. Pauhofovej Anita je z trojice najviac „mimo“. Zdrojom energie jej je vymyslený svet, v ktorom musí panovať láska a spravodlivosť. Oči jej občas zažiaria rozhodnutím či novou ilúziou. Tvár sa jej rozsvieti nákazlivým svetlom, aby vzápätí zhasla a upadla do melanchólie. Ani sprosté nadávky z jej úst neznejú oplzlo. Moderná Antigona musí pochovať Johna – mŕtveho milého, brata bezdomovca. A tu Glowacki zasiahne v intenciách „klasickej“ absurdnej drámy: Anita je taká sústredená na svoj cieľ, že ani nezbadá, že mŕtvy, ktorého jej Saša a Blška privlečú, aby ho mohla dôstojne pochovať, nie je jej John, ale akýsi neznámy nešťastník s podobným osudom. (Telo zosnulého Johna by celkom pokojne mohla zastúpiť figurína, no v inscenácii jeho mŕtvolu predstavuje poslucháč VŠMU Tomáš Grega.)
Neľahký part do seba obráteného rusko-židovského intelektuála Sašu zahral veľmi citlivo a distingvovane Branislav Bystriansky. Pomaly, akoby si vyzliekal vrstvy svojho bezdomoveckého odevu, odkrýva jeho Saša svoj tragický príbeh a napriek dávkam alkoholu, ktoré potrebuje na prežitie všetkých minulých i prítomných hrôz, nestráca jeho postava v podaní Bystrianskeho svoju dôstojnosť. V kontraste s Rothovým nervným Blškom je Bytriansky akoby utlmený, pomalý, oproti impulzívnej Anite v podaní Pauhofovej je zas rozvážny. Ústrednú trojicu dopĺňa Policajt Alexandra Bártu. Postava, ktorá reprezentuje štát a jeho zákon, je v hre aj akýmsi zástupcom antického chóru, hlasom väčšiny zastrašujúcej menšinu. Uniforma a detailne odpozorovaný prejav verejných strážcov poriadku, v jeho do absurdity dotiahnutej podobe, urobili z Bártovho Policajta živú, no hrozivú karikatúru. Už v dodanom úvode, keď začne kontrolovať divákom vstupenky, obecenstvo nevie, či sa má smiať, či si zúfať.
Napriek nepopierateľným kvalitám textu ( vyšiel v knižnej antológii Poľská dráma v r. 2012 v Divadelnom ústave Bratislava) a výborným hereckým výkonom však nemôžem povedať, že by to bola inscenácia v rámci repertoáru SND nejako výnimočná. Môže zaskočiť svojou témou, no nie režijnou ambíciou. Emil Horváth sa takmer úplne spoľahol na dramatikove autorské poznámky, no sú to určite výborné herecké výkony, ktoré budú na Antigonu v New Yorku lákať divákov.
Dana Silbiger-Sliuková
publikované online 13. 11. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Dana Silbiger-Sliuková

Dr. Dana Silbiger Sliuková, absolventka divadelnej vedy a dramaturgie na VŠMU v Bratislave, divadelná kritička, pracovala v Divadelnom ústave, niekoľko rokov aj ako zástupkyňa riaditeľa, riaditeľka festivalu Divadlo deťom, potom ako manažérka pre zahraničie festivalu Divadelná Nitra. Teraz žije striedavo v UK a na Slovensku, prekladá hry z angličtiny a pravidelne píše o britských produkciach do časopisu Svet a divadlo.