Nepochopené Hoffmanove poviedky v Košiciach

Jacques Offenbach: Hoffmannove poviedky
Hudobné naštudovanie: Maroš Potokár
Scéna a kostýmy: Henriette Laczó
Réžia: Imre Halasi
Účinkujú:
Hoffmann: Tomáš Černý
Olympia, Giulietta, Antonia: Nicola Proksch
Lindorf (Coppélius, Dapertuto, Miracle): Michal Onufer
Orchester a zbor Štátneho divadla Košice
Premiéry 23. a 24. 2. 2018 v Štátnom divadle Košice. Recenzia vznikla na základe reprízy z 28. 4. 2018.
Po takmer päťdesiatichôsmich rokoch sa na javisko Opery Štátneho divadla v Košiciach vrátilo jedno z najbizarnejších, no zároveň divácky najobľúbenejších operných diel, Hoffmannove poviedky Jacquesa Offenbacha. Zo sveta lyrickej francúzskej opery 19. storočia sa toto ojedinelé dielo výrazne vymyká. Jej autor Jacques Offenbach sa preslávil ako zakladateľská osobnosť novej formy zábavného hudobného divadla, operety (vo Francúzsku nazývané opéra comique alebo bouffe). Napísal vyše sto javiskových diel, no opere je venované iba jedno. V roku 1851 bola v Paríži uvedená dráma Julesa Barbiera a Michela Carré Hoffmannove poviedky a až po rokoch vznikala na libreto prvého z nich skladateľova hudba. V tom čase už ťažko chorý Offenbach napísal pravdepodobne iba klavírny výťah a to v podobe opery s hovorenými dialógmi. Dielo inštrumentoval a recitatívy pripísal Ernest Guiraud (premiéra 1881, rok po Offenbachovej smrti). Keďže neexistuje žiadna skladateľom autorizovaná verzia, je počet spracovaní a interpretácií rovnako fantastický ako samotný dej.
V jednom z najbizarnejších námetov, aký operná libretistika pozná, sa na scéne objavuje záhadná postava nemeckého básnika Ernsta Theodora Amadea Hoffmanna v úlohe rozprávača fantastických príbehov. V troch dejstvách opery za sebou nasledujú tri bizarné obrazy, pričom konfrontácia reality a snov predznamenáva surrealistické postupy divadla 20. storočia. Prológ a epilóg sa odohrávajú v skutočnosti, uvádzajú a končia básnikovo rozprávanie. Tri veľké obrazy dejstiev sú fantastické videnia. V prológu do Lutherovho hostinca prichádza medzi študentov radca Lindorf, čudácky človek, ktorý nenávidí básnika Hoffmanna. Chce sa zmocniť Hoffmannovej milenky, speváčky Stelly. Prichádza Hoffmann so svojím priateľom Niklausom. Vidí Lindorfa a spomína si, že tento muž mal prsty v každom nešťastí, ktoré ho stretlo. Rozpráva potom študentom o svojich troch láskach, dievčati-bábke, kurtizáne a umelkyni. O všetky tri ho pripravil Lindorf.
V prvom dejstve vynálezca Spalanzani vytvoril bábku tak dokonalú, že sa ťažko dala rozoznať od živého dievčaťa. Pozval spoločnosť i básnika Hoffmanna, aby sa svojím výtvorom pochválil. Coppelius, v skutočnosti Lindorf, dá ihneď po príchode Hoffmannovi okuliare, ktoré deformujú skutočnosť. Preto Hoffmann, napriek varovaniu Niklausa, nevidí bábku, ale krásne dievča Olympiu, skvele spievajúcu koloratúrnu áriu. Zamiluje sa do nej a až v divokom tanci, pri ktorom sa okuliare rozbijú, vidí svoj omyl. Coppelius-Lindorf bábku rozbije a vydáva Hoffmanna na posmech celej spoločnosti.
Druhá zo žien, o ktorých Hoffmann rozpráva ďalšiu fantastickú poviedku, je speváčka Antonia, dcéra učenca Crespela. Jej matka, tiež speváčka, zomrela na tuberkulózu a aj Antonia má rovnakú chorobu. Preto ju otec úpenlivo prosí, aby si spevom neničila zdravie. Chce ju uchrániť pred akoukoľvek záťažou, preto ju tiež odviedol z dosahu Hoffmanna, ktorý ju miluje. Do Crespelovho domu sa votrie doktor Miracle (Lindorf), ktorý v minulosti zavinil smrť matky Antonie. Teraz nabáda Antoniu, aby nedbala otca ani Hoffmanna a spievala. Kúzlom sa k nej prihovorí prostredníctvom matkinho hlasu. Antonia neodolá, začne spievať a umiera. Crespel podozrieva Hoffmanna, že on priviedol do domu doktora Miracla, vrhá sa na neho, no Niklaus ho zachráni. V 3. dejstve, vyliečený z túžby po čistej láske, sa básnik uchádza o benátsku kurtizánu Giuliettu. Hoffmann vysvetľuje Lindorfov zásah priamo ako zásah diabla Dapertutta, v ktorého moci Giulietta je. Giulietta poslušne hrá svoju hru, zvádza básnika predstieraním lásky. Napriek varovaniu Niklausa sa Hoffmann dostane do sporu s Giuliettiným ctiteľom Schlemilom, ktorého v súboji zabije. Ľahostajnej Giuliette je to však jedno, vysmeje sa Hoffmannovej láske a objíma sa s ďalším mužom. Dapertutto s posmechom sprevádza Hoffmanna na úteku pred strážami. V epilógu Hoffmann dorozpráva svoj príbeh. Iba Niklaus chápe súvislosť všetkých troch Hoffmannovych lások. Všetky tri sú teraz spojené v Stelle. Do hostinca znie potlesk z opery, ale básnik ho už nevníma, omámený vínom už vidí iba svoju Múzu, ktorej jedinej patrí.
Z množstva verzií, ktoré sa líšia použitím rôznych hudobných čísiel a recitatívov versus hovorených dialógov, si Opera Štátneho divadla Košice vybrala pravdepodobne (nikde to neuvádza) upravenú revíziu dirigenta Richarda Bonyngea. Tá sa vyznačuje najmä dramaturgicky neveľmi šťastnou absenciou katarzného konca v epilógu, viťazstvom Hoffmannovho soka Lindorfa a vynechaním záverečného zboru. Zároveň zmenila zaužívané poradie troch dejstiev Olympia – Antonia – Giulietta; druhé a tretie vymenila, čo narušilo prirodzený princíp gradácie. Hoffmannove tri lásky bývajú predstavované tromi speváčkami, keďže sa jedná o tri hlasové typy (koloratúrny, lyrický a dramatický soprán). Pôvodné želanie Offenbacha, aby všetky tri spievala jedna interpretka, sa realizuje zriedkavejšie – v prípade výnimočnej speváckej osobnosti. V Košiciach usúdili, že ňou disponujú. Ďalej zmenili označenie prológu a epilógu na dejstvá (uvádzajú dielo ako päťdejstvové), čo je v principiálnom rozpore s logikou diela samotného.
Košická Opera oslovila do novej inscenácie maďarského režiséra Imre Halasiho, ktorý už na Slovensku dvakrát uviedol Čardášovú princeznú (v ŠDKE a v Štátnej opere Banská Bystrica). Venuje sa najmä operete, menej opere, muzikálu a činohre, pôsobí väčšinou v Maďarsku. Motív jeho angažovania do tak náročného operného titulu, akým sú Hoffmannove poviedky, nie je celkom jasný. Za scénickú a kostýmovú výtvarníčku si Halasi vybral Henriette Laczó.
Tá zapratala javisko fragmentami „kamenných“ oblúkov (románskych?), ktoré mali v prvom dejstve (tu už je použité označenie košickej inscenácie) ilustrovať Lutherov hostinec, no ostali až do konca opery. V ďalších dejstvách boli len rôzne rozostavené a doplnené prvoplánovými ilustratívnymi znakmi (ak ich tvorcovia našli: druhé dejstvo mechanická bábka Olympia – žiadny; tretie dejstvo Giulietta – socha benátskeho leva, gondola; štvrté dejstvo Antonia – klavír, katafalk). Tri fantastické dejstvá boli odlíšené aj farebným svietením na fragmenty oblúkov: zelená Olympia, červená Giulietta a modrá Antonia. Farebný odkaz sa mi nepodarilo dešifrovať. Civilné kostýmy zo súčastnosti pôsobili nekonzistentne ako povyberané z fundusu. Režisér odlíšil aj scénickú akciu jednotlivých dejstiev: Olympia pokračovala zrejme v hostinci z prvého dejstva, za bohatej účasti zboru a baletného „křoví“, benátska Giulietta bola takmer koncertne statická a pokus o horor v Antonii (zjavenie ducha mŕtvej matky) pôsobil skôr komicky. Záverečné dejstvo sa oblúkom vrátilo, bez akejkoľvek pointy, do úvodnej scénografie. Režijné vedenie spievajúcich hercov bolo neakceptovateľné, pôsobilo až ochotnícky. Postavy spolu nekomunikovali, hrali samé pre seba alebo smerom do  publika, pracovali s naivnými gestickými a mimickými klišé, robili grimasy a prehrávali. Javiskové odchody a príchody často odporovali logike. Predstavenie sa utopilo v zásadnom nepochopení predlohy, v absencii akéhokoľvek inscenačného názoru a neuveriteľnej režijnej bezradnosti.
Hudobné naštudovanie dirigenta Maroša Potokára nevybočilo z bežnej prevádzkovej rutiny, nepodarilo sa mu zachytiť špecifické tajomno fantastických príbehov ani diferencovať jednotlivé príbehy. Vyskytlo sa aj viacero nepresností v súhre javiska s orchestrom. Zbor pod vedením Lukáša Kozubíka podal korektný výkon. Pre titulnú postavu bol angažovaný český tenorista Tomáš Černý. Prečo však ostáva záhadou – má nevýrazný, fádny a opotrebovaný hlas bez potrebnej kondície, herecky je bez charizmy. Jeho protihráča Lindorfa naštudoval basista Michal Onufer, spoľahlivo, no bez žiadaného výrazu v hlase. Predstaviteľka Olympie, Giulietty a Antonie, rakúska sopranistka Nicola Proksch, nepotvrdila opodstatnenie obsadenia troch úloh jednou speváčkou. Akceptovateľná je iba ako koloratúrna Olympia; pre dramatickú Giuliettu má nedostatočne priebojný hlas v nižšej polohe a pre postavu Antonie nedostatok emócie.
Ak by sa udeľoval slovenským operným inscenáciám ekvivalent filmovej anticeny „Zlatá malina“ za najhorší počin sezóny, košické Hoffmannove poviedky by boli nepochybne silným kandidátom.

Jozef Červenka

Jozef Červenka vyštudoval ekonómiu, súkromne študoval opernú a divadelnú dramaturgiu u Branislava Krišku a scénografiu u Aleša Votavu. Absolvoval študijný pobyt na Bayreuther Festspiele v Nemecku. Vedie predajňu hudobných nosičov so špecializáciou na klasickú hudbu a jazz. Ako redaktor pracuje v RTVS – Rádiu Devín, kde autorsky pripravuje a moderuje relácie Ars musica, Musica vocalis a Operné Rádio Devín. Spolupracuje s Českým rozhlasom – Rádiom Vltava. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného a tanečného divadla. Dlhodobo spolupracuje s časopismi Hudobný život, KOD, Svět a divadlo, Kino Ikon a internetovým portálom Operaslovakia.sk. Dramaturgicky sa podieľal na opernom festivale Viva Verdi.