(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Nedočkali sme sa prekročenia korektnej divadelnej priemernosti

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Nedočkali sme sa prekročenia korektnej divadelnej priemernosti
Divadlo
InscenáciaViliam Klimáček: Láska a terpentín (vernisáž)
Premiéra8. novembra 2017
Divadelná sezóna

Viliam Klimáček: Láska a terpentín (vernisáž)
Réžia: Ján Luterán
Účinkujú: Milan Kňažko, Dominika Kavaschová/Monika Horváthová, Viktor Horján
Scéna: Michal Lošonský
Kostýmy: Simona Vachálková
Hudba: Daniel Fischer
Premiéra 8. 11. 2017 v Divadle GUnaGU v Bratislave.
Čo zvíťazí v živote hlavnej postavy – vôňa ženy alebo vôňa terpentínu? Pomer lásky a umenia, falšovanie umeleckých diel, problém klamlivého interpretovania našich pohnutých dejín v prípade holokaustu či komunistického režimu, aj bezprostrednej spoločenskej reality… Viktor Horján v inscenácii stvárňuje nenápadného čašníka alias prešibaného podnikateľa, ktorý má jedinečný biznis plán. Stačí len drobná službička, kompromis s vlastným svedomím a on, imidžmejker rôznych tvárí a povolaní, zaručí nevšedný životný úspech. Príbeh Klimáčkovej hry Láska a terpentín (vernisáž) sa začína na konci životného úspechu umelca-výtvarníka. Predstavenie sa začalo vernisážou, na ktorej Diabol ponúka divákom občerstvenie – sladké i slané. Radostne pred nami kreslí obraz veľkého umelca, ktorého obrazy patria k tomu jedinečnému, čo na Slovensku môžeme vidieť. Hneď vzápätí nás oslní blesk fotoaparátu. Mladá nádejná fotografka Dominika ním zachytáva jedinečné dielo výtvarného umelca. Starý výtvarník (Milan Kňažko) sa živí ako falzifikátor. Na zákazku vytvára pre svojho priateľa Diabla takmer verné kópie originálov výtvarných diel – na počkanie Rembrandt, Degas či Picasso. Postavy sa premieňajú v čase – Dominika Kavaschová je v súčasnosti fotografkou na vernisáži, v minulosti zas bola rehoľnou sestrou Dominikou, ale tiež traktoristkou. Tá počas vojnových čias ukryje vzácny Rembrandtov obraz z refektára sestier u maliara.
Malý pivničný priestor, v ktorom sídli už niekoľko sezón Divadlo GUnaGU, je špecifický typ komorného divadla. Nádherná atmosféra tohto „divadelného“ priestoru prezrádza, ako sa divadlo počas niekoľkých desaťročí vyvíjalo a kam sa posunula jeho poetika. Kým v amatérskych časoch bolo toto divadlo na konci osemdesiatych rokov minulého storočia ochotníckym súborom študentov vysokoškolákov, maloformistických nadšencov, dnes je skôr komerčne mainstreamovým súborom, v ktorom akoby ostalo len ako emblém-značka meno dramatika, herca Viliama Klimáčka. Čo sa stalo s provokatívnym mládežníckym kolektívom vysokoškolákov – zostarol a utonul v močiaroch žiadanej korektnosti a žiadanej komerčnosti?
Ak by sme mali charakterizovať jednotlivé postavy tejto hry, dospeli by sme pravdepodobne ku konštatovaniu, že sú to len tiene skutočných dramatických charakterov. Autor sa ich vnútorného sveta dotýka iba zriedkavo a zväčša len prostredníctvom nejakej vonkajšej udalosti. Ony však do nej nevstupujú nijakým zainteresovaným spôsobom a zdá sa, že sú len pozorovateľmi vlastných životov. Nech sa Milan Kňažko snaží všemožne vytvoriť na javisku protagonistu, nenachádza v predlohe mnoho látky, z ktorej by mohol postavu kreovať. Všetko je načrtnuté len v akýchsi chabých obrysoch, prebieha v osudoch postáv pred divákmi rýchlo, priamo a takmer bezbolestne. Dramatikova schopnosť jednoducho a nekomplikovane predstaviť príbeh a v niekoľkých miznúcich kontúrach ho prerozprávať evokuje štýlovú príbuznosť s publicistickými hrami Jána Soloviča v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Témy a príbehy boli inak orientované, ale priam publicistický, skoro nezainteresovaný štýl, akým sa ich dramatik zmocňoval, bol takmer identický. Ešte dôslednejšími tieňmi postáv sú Dominika a Mefisto. Dramatik by chcel, aby v nich v náznaku zaznelo niečo z veľkých tém Goetheho Fausta, no sú len nepatrnými odrazmi Fausta, Mefista a Margarétky. Schému príbehu si autor vybral navýsosť atraktívnu, veď téma pokušenia, zapredania duše Diablovi za cenu úspechu je v dejinách európskej literatúry už celé stáročia od stredoveku až po dnes veľmi frekventovaná.
Scénografia v inscenácii vyznieva veľmi funkčne. Prostredníctvom jednoduchých zmien a variácií zadného plánu vytvárajú sa zmeny prostredia. V centre scény sa nachádza stôl, oltár, miestečko intimity – variabilný scénický prvok. Je sivej farby a evokuje v divákovi odkaz na bezvýznamnosť významného výtvarného umelca – falzifikátora. Výrazný prvok fotografovania, ktorý sa objaví na začiatku predstavenia, rovnako vyvoláva v divákovej obrazotvornosti konotácie s tým, čo tento fenomén znamená. Nie sú to len odkazy na ukradnutú dušu, ale tiež zarámovanie reality, zväčšenina života, klamstvo o opravdivom stave vecí okolo nás. Režisér so scénografom vyťažili z možností divadelného priestoru maximum. Na kreovanie významových odkazov, hereckého konania využívali tiež schody do pivničného priestoru a na nich pracovali dynamicky a nápadito s vertikálnou mizanscénou. Zadný plán scénického priestoru mal inštalované jednoduché záchytné zariadenie. Podľa toho, aký obraz-divadelný znak sa naň zavesil, zmenili sa priestor a atmosféra toho-ktorého výstupu. Atmosféra jednotlivých scén sa takto neprekrývala, ale naopak plynule a dynamicky pulzovala a posúvala príbeh ďalej. Variabilne pôsobili v inscenácii kostýmy. Premena v čase bola najmä pri postave Dominiky – z fotografky na mníšku – rýchla, priam briskná. V inscenácii sa prostredníctvom čarovania s pekárskymi ingredienciami vytvárajú navlas rovnaké falzifikáty. Maliar s prispením Diabla za chvíľu upečie nový originál. Svet kópií je totiž dosť otravný a zberatelia i obyčajní ľudia uprednostňujú originál, alebo to, čo sa zaň svätosväte vydáva.
Jediný dramatický konflikt v živote ústredného falzifikátora je obsiahnutý už v názve hry Láska alebo terpentín. On si zvolil radšej kariéru a lásku odsunul na posledný perón svojho života. Chcel by ju, len je už na ňu dosť neskoro. Najviac ho ťaží, že nevrátil vzácny Rembrandtov obraz, ktorý si u neho schovala rádová sestra Dominika. Cestovanie v čase postupuje z prítomnosti do minulosti a späť. Je to rýchlokurz blýskavých zábleskov, krátkych spojení s pamäťou, kde sa vynára len nepatrné množstvo súvzťažností, motivácií a konania. Dramatické napätie či konanie je viac-menej zbytočnou veličinou, ktorá nemá v takejto kompozícii príbehu žiadne významné miesto.
Vo viacerých súčasných divadelných inscenáciách sa neraz ako princíp objavujú extempore. Tvorcovia do nich vkladajú komentár o realite dnešných dní. Stala sa z toho takmer módna záležitosť. Akoby pridávali antickú parabázu, v ktorej dramatik povedal svoj názor na vtedajšie dianie v spoločnosti. V inscenácii Láska a terpentín však nejde o žiadne zrelé reflexie na tému súčasnosti, skôr sa to podobalo na emocionálne, vnútorne neustálené záchvevy nevyjasnených túžob. Nadhľadom a jemným humorom pôsobilo vystúpenie hercov z postáv v tej časti predstavenia, keď sa navzájom doberajú a komentujú spôsob hrania toho druhého.
Už spomínané ponúkanie divákov sladkými a slanými dobrotami na vernisáži „uznávaného“ umelca otváralo ďalšie otázky – o materiálnej povahe estetického zážitku. Ten akoby sa stále viac presúval do konzumnej a konzumentskej sféry. Podobne ako jeme či pijeme, vychutnávame si tiež výtvarné umenie.
V dvoch momentoch, aby príbeh hlavného hrdinu nebol plochý, sa objavili tiež skutočnosti z minulosti – z obdobia prvej Slovenskej republiky a komunistického režimu. Obidva systémy aj ich represálie voči obyčajnému človeku, ktorý chce prežiť, boli takmer navlas rovnaké. V inscenácii však vyzneli len ako rozprávačsky komentár, bez výraznejšej vnútornej zainteresovanosti. Zdalo sa nám, akoby sa veci z minulosti, o ktorých inscenácia hovorí, priam ani nestali a devalvácia historického vedomia dospela do stavu zásadnej nemožnosti zaujať k dejinám seriózny postoj.
Miestami sa nám zdalo, že inscenácia je na svoj jedinečný divadelne osviežujúci spôsob zázrakom. Z ničoho vytvoriť niečo, kvázi postupovať ako Creator a kreovať ex nihilo je priam obdivuhodné. To, čo sa divadelne podarilo v komornom priestore Divadla GUnaGU stvoriť, nie je však žiadne „veľké“ umenie. Skôr bezbolestná zábavná „odychovka“ na pobavenie celým týždňom unaveného pracujúceho človeka. Je zarážajúce, že mladí herci Viktor Horján a Dominika Kavaschová nemajú vo svojich figúrkach čo predviesť, ale „pokazený“ divák si povie – veď na nich ešte veľké úlohy čakajú. Smútok nás však prepadne, keď si uvedomíme, že kondícia jedného z významných slovenských hercov – Milana Kňažka – nie je v tejto divadelnej produkcii pomeriavaná adekvátnou umeleckou výzvou. Zdá sa, že je to len pokračovanie ľahučkých labutích dôvetkov kedysi veľkého herca, ktoré zavše prezentuje tiež v inscenáciách Štúdia L+S. Veď postava, ktorú v inscenácii stvárňuje, nie je takmer ani ako lokajský výstup v nejakej inscenácii napríklad ruskej klasiky. Iste, môžete namietať, že dramatik nemal v úmysle riešiť hlbšie ponory do vnútorného sveta týchto postáv. Táto jeho autorská nadradenosť nás však napĺňa otázkou, prečo si vybral umeleckú cestu ľahšieho odporu a obsadil populárneho herca pravdepodobne preto, aby mu do divadla prilákal divákov na priemerný kus.
Je paradoxné, že ten istý dramatik dokáže pre iné divadlá stvoriť omnoho lákavejšie a myšlienkovo zaujímavejšie hry, v ktorých cítime viac ako náznak silnej témy, výrazného konfliktu, jedinečného názoru na vec – a síce zacielenie aj do vnútra príbehu a postáv (myslíme teraz na Klimáčkove hry Zjavenie (hrobárova dcéra) v SND a #dubček: o človeku a dobe v Divadle Aréna). V každej z nich umelecky jedinečne koncipoval témy, ktoré majú v sebe hutné jadro. Či je to téma migrácie a našich slovenských kresťanských postojov voči inému, alebo osud politika Alexandra Dubčeka, ktorý mal sen a srdečný prístup k ľuďom a snažil sa ich naplniť. Ostáva len dúfať, že sa aj dramatikovej domovskej scéne, Divadlu GUnaGU dostane podobného, hoci komorného dramatického textu, ktorý by prekročil tieň priemernosti.
 

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Uverejnené: 28. mája 2018Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Go to Top